.horskému behu, moderne premenovanému na ultra-trail, sa u nás aktívne venujú desiatky mužov i žien takmer všetkých vekových kategórií. Sú to amatéri, ktorí záľubu v turistike povýšili z chôdze ak nie priamo na beh, tak aspoň na rýchly presun v náročnom horskom teréne. Všetci tvrdia, že bežať sto kilometrov po hrebeni Nízkych Tatier je najmä o zážitku a dobrom pocite z prekonávania fyzických i duševných limitov.
.z pochodu do behu
Bolo to v roku 2008, keď sa skupinka neformálneho bratislavského turistického klubu TK Filozof, ktorý združoval študentov a neskôr absolventov Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, rozhodla zorganizovať turisticko-bežecké preteky dvojčlenných družstiev hrebeňom Nízkych Tatier. „Najskôr sme uvažovali len o nepretržitom prechode hrebeňom, keď sme však o tom hovorili s kamarátmi, prišlo na nápad zorganizovať oficiálne horské bežecké preteky,“ spomína Ľubo Mäkký, ktorý 4. júla 2009 stál v Telgárte pri štarte 48 bežkýň a bežcov, rozhodnutých čo najrýchlejšie zdolať takmer stokilometrovú trasu so súhrnom stúpania 5 500 metrov cez Kráľovu hoľu do sedla Čertovica, odtiaľ na Chopok a do cieľa na Donovaloch. Nešlo o zdolávanie svetových rekordov, skôr o zápasenie so vzdialenosťou, terénom, počasím, silami a rezervami športovcov. Zrodila sa tak Nízkotatranská stíhačka.
Už počas prvého ročníka podujatia v roku 2010 sa organizátorom z TK Filozof a Hiking.sk podarilo preteky pripraviť tak, že sa na nich postupne zúčastňovali slovenské, ale i české, poľské, nemecké, maďarské i španielske družstvá. Podujatie sa navyše stalo kvalifikačným pretekom pre Ultra-trail du Mont Blanc – 160-kilometrový beh okolo alpského masívu. Na to, aby sa človek mohol prebehnúť okolo Mont Blancu, potrebuje na troch ultra-trailových pretekoch nazbierať aspoň sedem bodov. Úspech v Nízkotatranskej stíhačke mu zabezpečí tri body.
.spotení zo záľuby
Tohto roku vyštartovala Nízkotatranská stíhačka z Telgártu 14. júla o šiestej ráno a na Donovaloch pristávala o deň neskôr podvečer. Vytrénovaným športovcom by určite nerobilo problém bežať horskou prírodou i po zotmení, nedovoľuje to však turistický poriadok Národného parku Nízke Tatry. Ten zakazuje turistom nočný pohyb v teréne, kde je ľahké zablúdiť. Podobne nie je možné, aby na hrebeni bolo súčasne viac ako dvadsať organizovaných pretekárov, preto je v sedle Čertovica, približne v polovici trasy, oddychové stanovisko s meraním medzičasov.
Dolu kamenistou cestou, zvážnicou pre lesné mechanizmy, krátko popoludní zbiehajú prví bežci. Cesta je prehradená oceľovou rampou, niektorí ju obídu, iní podlezú alebo v rozbehu preskočia. Spotení bežia ďalej. Na parkovisku ich čakajú stoly s jedlom, nádoby s pestrofarebnými vysokoenergetickými nápojmi, veľká bandaska s čistou vodou, ovocné a čokoládové tyčinky, syrové korbáčiky.
Kto dobehne, razom sa zvalí na lavicu alebo na slnkom vyhriaty asfalt. Niektorí sa len pristavia, krátko napijú, doplnia tekutiny do vrecúšok v malých batohoch, koré majú ako bizarných pavúkov prilepené na chrbtoch. Z batôžtekov vedú tenké hadičky, pomocou nich ultra-trailový športovec bežiac popíja. Niektoré bežkyne majú v ušiach slúchadlá a vo vrecku malé prehrávače. „Čo počúvate, klasiku?“ pýtame sa opálenej pretekárky. „Nie, rock’n’roll, aby som bežala v rytme a rýchlejšie,“ povie ultra-trail bežkyňa. Ľubomír Okruhlica z Bratislavy sa horskému behu venuje pätnásty rok. Vraví, že viac ako o podávanie športových výkonov mu ide o aktívny pohyb v prírode a zážitok. Na Nízkotatranskej stíhačke je tretíkrát, ale ani raz sa počas bežeckej hrebeňovky nestretol s medveďom. Bežiaci doktor medicíny Jaroslav Janíček z Liptovského Mikuláša sa smeje – vraj všetky medvede museli z trate zutekať, keď zacítili pach spotených tiel a začuli dychčanie bežcov. „Som rušňovodičom na osobnom vlaku, mám sedavé zamestnanie, a toto je pre mňa výborná príležitosť popreťahovať si svalstvo,“ vysvetľuje 57-ročný Peter Školník z Muránskej Huty, ktorý osem rokov behá horské polmaratóny a tohtoročná Nízkotatranská stíhačka bola jeho premiérovým horským pretekom. Najčastejšie trénuje a beháva na Muránskej planine a je spokojný, že prebehol polovicu trate. „Je to, ako keby som vyhral Tour de France.“
.beh pre radosť
Božena Kováčová so športovým partnerom Martinom Pohankom prišla do Nízkych Tatier druhýkrát z Brna, vlani celkovým časom 22 hodín a 8 minút zvíťazila v kategórii zmiešané dvojice. Tohto roku moravskú dvojicu porazila Michaela Polakovičová a Jan Nyeki, ktorí 98,8 kilometra dlhú hrebeňovku zabehli za rekordných 18 hodín a 18 minút. „Milujem tieto hory, také v okolí Brna nemáme, je to tu prekrásne, aj keď počas behu niet času obdivovať panorámy,“ hovorí Kováčová, ktorá vyše päťdesiat kilometrov v horskom teréne prebehla s litrovou zásobu čistej vody, s rezervným tričkom, vetrovkou, rukavicami a čiapkou v batohu. „Je to záľuba,“ dodáva mladá žena, ktorá si za vlaňajšie víťazstvo odniesla športový batoh, šiltovku, čelovku a (čisté) ponožky.
Pravdepodobne najlepšie zbehaný hrebeň Nízkych Tatier má dvojica ultra-trailistov Jozef Homola a Štefan Daňo. Nízkotatranskú stíhačku v kategórii muži vyhrali tretíkrát. Zatiaľ čo vlani hrebeň prebehli za 15 hodín a 52 minút, tohto roku sa časom 14 hodín a 41 minút slušne zlepšili. Obdivuhodná bojaschopnosť „stíhačiek v trenírkach“, čo poviete?
.z pochodu do behu
Bolo to v roku 2008, keď sa skupinka neformálneho bratislavského turistického klubu TK Filozof, ktorý združoval študentov a neskôr absolventov Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, rozhodla zorganizovať turisticko-bežecké preteky dvojčlenných družstiev hrebeňom Nízkych Tatier. „Najskôr sme uvažovali len o nepretržitom prechode hrebeňom, keď sme však o tom hovorili s kamarátmi, prišlo na nápad zorganizovať oficiálne horské bežecké preteky,“ spomína Ľubo Mäkký, ktorý 4. júla 2009 stál v Telgárte pri štarte 48 bežkýň a bežcov, rozhodnutých čo najrýchlejšie zdolať takmer stokilometrovú trasu so súhrnom stúpania 5 500 metrov cez Kráľovu hoľu do sedla Čertovica, odtiaľ na Chopok a do cieľa na Donovaloch. Nešlo o zdolávanie svetových rekordov, skôr o zápasenie so vzdialenosťou, terénom, počasím, silami a rezervami športovcov. Zrodila sa tak Nízkotatranská stíhačka.
Už počas prvého ročníka podujatia v roku 2010 sa organizátorom z TK Filozof a Hiking.sk podarilo preteky pripraviť tak, že sa na nich postupne zúčastňovali slovenské, ale i české, poľské, nemecké, maďarské i španielske družstvá. Podujatie sa navyše stalo kvalifikačným pretekom pre Ultra-trail du Mont Blanc – 160-kilometrový beh okolo alpského masívu. Na to, aby sa človek mohol prebehnúť okolo Mont Blancu, potrebuje na troch ultra-trailových pretekoch nazbierať aspoň sedem bodov. Úspech v Nízkotatranskej stíhačke mu zabezpečí tri body.
.spotení zo záľuby
Tohto roku vyštartovala Nízkotatranská stíhačka z Telgártu 14. júla o šiestej ráno a na Donovaloch pristávala o deň neskôr podvečer. Vytrénovaným športovcom by určite nerobilo problém bežať horskou prírodou i po zotmení, nedovoľuje to však turistický poriadok Národného parku Nízke Tatry. Ten zakazuje turistom nočný pohyb v teréne, kde je ľahké zablúdiť. Podobne nie je možné, aby na hrebeni bolo súčasne viac ako dvadsať organizovaných pretekárov, preto je v sedle Čertovica, približne v polovici trasy, oddychové stanovisko s meraním medzičasov.
Dolu kamenistou cestou, zvážnicou pre lesné mechanizmy, krátko popoludní zbiehajú prví bežci. Cesta je prehradená oceľovou rampou, niektorí ju obídu, iní podlezú alebo v rozbehu preskočia. Spotení bežia ďalej. Na parkovisku ich čakajú stoly s jedlom, nádoby s pestrofarebnými vysokoenergetickými nápojmi, veľká bandaska s čistou vodou, ovocné a čokoládové tyčinky, syrové korbáčiky.
Kto dobehne, razom sa zvalí na lavicu alebo na slnkom vyhriaty asfalt. Niektorí sa len pristavia, krátko napijú, doplnia tekutiny do vrecúšok v malých batohoch, koré majú ako bizarných pavúkov prilepené na chrbtoch. Z batôžtekov vedú tenké hadičky, pomocou nich ultra-trailový športovec bežiac popíja. Niektoré bežkyne majú v ušiach slúchadlá a vo vrecku malé prehrávače. „Čo počúvate, klasiku?“ pýtame sa opálenej pretekárky. „Nie, rock’n’roll, aby som bežala v rytme a rýchlejšie,“ povie ultra-trail bežkyňa. Ľubomír Okruhlica z Bratislavy sa horskému behu venuje pätnásty rok. Vraví, že viac ako o podávanie športových výkonov mu ide o aktívny pohyb v prírode a zážitok. Na Nízkotatranskej stíhačke je tretíkrát, ale ani raz sa počas bežeckej hrebeňovky nestretol s medveďom. Bežiaci doktor medicíny Jaroslav Janíček z Liptovského Mikuláša sa smeje – vraj všetky medvede museli z trate zutekať, keď zacítili pach spotených tiel a začuli dychčanie bežcov. „Som rušňovodičom na osobnom vlaku, mám sedavé zamestnanie, a toto je pre mňa výborná príležitosť popreťahovať si svalstvo,“ vysvetľuje 57-ročný Peter Školník z Muránskej Huty, ktorý osem rokov behá horské polmaratóny a tohtoročná Nízkotatranská stíhačka bola jeho premiérovým horským pretekom. Najčastejšie trénuje a beháva na Muránskej planine a je spokojný, že prebehol polovicu trate. „Je to, ako keby som vyhral Tour de France.“
.beh pre radosť
Božena Kováčová so športovým partnerom Martinom Pohankom prišla do Nízkych Tatier druhýkrát z Brna, vlani celkovým časom 22 hodín a 8 minút zvíťazila v kategórii zmiešané dvojice. Tohto roku moravskú dvojicu porazila Michaela Polakovičová a Jan Nyeki, ktorí 98,8 kilometra dlhú hrebeňovku zabehli za rekordných 18 hodín a 18 minút. „Milujem tieto hory, také v okolí Brna nemáme, je to tu prekrásne, aj keď počas behu niet času obdivovať panorámy,“ hovorí Kováčová, ktorá vyše päťdesiat kilometrov v horskom teréne prebehla s litrovou zásobu čistej vody, s rezervným tričkom, vetrovkou, rukavicami a čiapkou v batohu. „Je to záľuba,“ dodáva mladá žena, ktorá si za vlaňajšie víťazstvo odniesla športový batoh, šiltovku, čelovku a (čisté) ponožky.
Pravdepodobne najlepšie zbehaný hrebeň Nízkych Tatier má dvojica ultra-trailistov Jozef Homola a Štefan Daňo. Nízkotatranskú stíhačku v kategórii muži vyhrali tretíkrát. Zatiaľ čo vlani hrebeň prebehli za 15 hodín a 52 minút, tohto roku sa časom 14 hodín a 41 minút slušne zlepšili. Obdivuhodná bojaschopnosť „stíhačiek v trenírkach“, čo poviete?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.