Stredná európa Luboša Palatu

Odcestovať so synom, ktorý sa ocitol na vrchole puberty, niekam, kam jeho vrstovníci nechodia, je pomerne náročné. „Prečo musíme ísť k nejakému Balatonu, do nejakého Maďarska, prečo nemôžeme ísť ako všetci normálni ľudia niekam k moru, lietadlom, do hotela,“ skúšal to do poslednej chvíle. A keď mu nevyšla ani letná chrípka, rezignoval, zbalil sa a v pondelok popoludní sme stáli pred rýchlikom smer Budapešť s bicyklami a batohmi. Na bicykle si teraz do medzinárodných vlakov musíte kúpiť miestenku, čo, ako mi povedali na Českých železniciach, je to najťažšie. Miestenku sme mali, lístok na bicykle tiež, po chvíli sme našli aj vagón na bicykle, lenže sprievodca nikde. Minúty plynuli, do vlaku sa norili ďalšie desiatky a desiatky turistov vrátane niekoľkých skupín Japoncov a Číňanov, sprievodca nikde. „Sprievodca, sprievodca,“ chodil som po nástupišti a bezmocne kričal. Môj syn sa za mňa, samozrejme, náležite hanbil. Sprievodca nakoniec prišiel, teda prišla, prevzala nám bicykle bez batožiny, dvakrát odkývla, že rozumie, že máme síce lístky do Budapešti, ale ideme len do Štúrova, a mohli sme si ísť hľadať posledné voľné miesta. Nakoniec sme našli aj prázdne kupé, jedna časť bola určená pre invalidov, druhá bola zaplnená asi tridsiatimi fľašami piva, ktoré stihli cestou z Berlína do Prahy vypiť tí, čo v kupé cestovali pred nami. Sprievodkyňa prišla ešte predtým, ako sa vlak pohol, a na neporiadok okolo nás reagovala slovami, že upratovacia čata príde o chvíľu. Neprišla, samozrejme, až do Štúrova, takže čo sme mohli, to sme naskladali do veľkej igelitovej tašky, a tú sme dali po sedadlo. A potom sme každému cestujúcemu, ktorý pristúpil, vysvetľovali, že to nie je naše, že to tu už bolo. Tých spolucestujúcich bolo hádam vyše dvadsať. Rýchliky bez povinného príplatku za miestenku totiž fungujú ako normálne zastávkové vlaky, takže pár ľudí s nami išlo len medzi Kolínom a Pardubicami alebo medzi Bratislavou a Novými Zámkami.
Nakoniec všetko dopadlo dobre a my sme po desiatej večer vystúpili v Štúrove. Na pohasnutom nástupišti svietil do noci bufet, pri ktorom stálo pár obstarožných BMW. Pivo bolo asi originálne, ale tá podivná slovenská čapovaná napodobenina českej kofoly sa veľmi piť nedala. Bola pekná letná noc a my sme vyrazili na tých pár kilometrov, ktoré, bohvieprečo, delí vlakovú stanicu v Štúrove od samotného mesta, z čoho majú radosť asi len miestni taxikári. Strechu nad hlavou sme zohnali hneď na prvý pokus, v penzióne pri hlavnej ulici miesto nebolo, ale voľná bola jedna z unimobuniek, za šestnásť eur pre dvoch, no neberte to o jedenástej večer. Ráno sme si v rýchlovarnej kanvici uvarili vodu na nesku, zbalili sme sa a vyrazili sme smerom na Budapešť. A vynechali sme termálne kúpalistko Vadaš, ktoré so Štúrovom spolu s európskymi peniazmi robí nevídané veci. Desiatky penziónov, hotely, veľa obchodov, úplne nová pešia zóna okolo námestia, kde je pekná fontána a malá umelá rieka – márne som spomínal na to Štúrovo, ktoré som poznal z reportáže pred niekoľkými rokmi.
Jakub tu prvý raz po mnohých rokoch počul naživo maďarčinu a nevedel sa vynačudovať, akým čudným jazykom, z ktorého nerozumie ani slovo, to tí ľudia na Slovensku hovoria. A ja som si zase hovoril, že ste si vy Slováci mali tú znalosť zachovať aspoň tak, ako my Česi kedysi nemčinu, že možno v tom je hlavný most medzi národmi, ktoré vedľa seba žijú. Ale to sme už išli cez skutočný most, Most Márie Valérie, rovnako krásny ako Ostrihomská katedrála na skale pred nami. Veľká prázdninová cesta do Maďarska sa mohla začať.