Nikto nevie, kedy sa na Novinách objavil, niekoľko rokov prespával, kde sa dalo, vídali sme ho len cez deň. Ale potom sa stal malý zázrak. Sused Šedivý z druhého poschodia mu dal pred svoje dvere rohož a misku. Oproti bývajúci Petrovci nenamietali, podobne ani Kolvekovci, pán Sučanský či Božikovci. Samozrejme, ani my. A tak sa Bojar stal naším psom, aj keď stále kamsi utekal a občas sa stratil aj na pár dní. Keď bol „doma“, strážil obdivuhodne. Len čo sa otvorili dvere na vchode, scupital dole a ak to nebol nikto z domácich, začal parádne brechať, chodba tomu dodávala úžasnú ozvenu. Hneď sme vedeli, že niekto dostal návštevu. Keď som prichádzal domov zo školy a sám v byte som sa bál, otvoril som dvere na chodbu, Bojar prišiel ku mne a v predsieni som si písal spolu s ním úlohy. Žil si svojím slobodným životom, ale celé zimy, všetky búrky a aj veľa ostatných dní prespával na rohožke o poschodie vyššie nad nami. Celý vchod ho mal rád a on mal rád celý vchod, mal teda skutočne utešenú svorku, ako to už býva, boli sme tam všelijaké možné typy. Bojar mal rád hádam celý svet – okrem áut. Naháňal ich, aj sme sa ho to snažili odnaučiť, ale nešlo to. A tak sa mu raz jedno nervózne auto pomstilo. Azda je to už premlčané – prvú pomoc mu dali v ľudskej trenčianskej nemocnici, kde vtedy naši robili. Bojar však aj tak večer zomrel. Bolo to pred tridsiatimi rokmi, štrnásteho júla 1982 o deviatej večer. Spomeniem si naň často – ako dokázal spojiť celý vchod, ten prijal túlavého psa, staral sa oňho a on nám za to spríjemňoval svet. A vlastne, aj keď toto píšem, cítim, že mi ho spríjemňuje stále.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.