Karol Wlachovský sa ma opýtal, či by som nezašiel k Milovi Urbanovi. Odpoveď nebola ťažká. Živý bič som čítal ešte po maďarsky, ale Zelenú krv už po slovensky. Vedel som, koho navštívim. Najmenej hodinu sme sa zhovárali v jeho novom byte na Karloveskej ceste. Potom som si narýchlo zaznamenal, o čom sme hovorili.
Práve sa dožil svojich sedemdesiatin (24. 8. 1904). Stredne vysoký starý pán sa svižne pohyboval. Tvár mal jemne zvráskavenú a skúmavo hľadel navôkol, zo svetlomodrých očí akoby mu sálal jas aj skepsa, oboje naraz. Pred niekoľkými dňami som bol na Orave, najprv som sa teda opýtal na jeho rodný kraj. Život sa tam zmenil, začal vysvetľovať, ľudia majú peniaze, lebo chodia pracovať, kam len môžu, mnohí zarábajú na svoj chlieb na Morave. Tá Orava je zvláštny svet, cítim z jeho slov, nemožno ju porovnať s iným krajom. Kto stadiaľ odíde, večne túži po návrate. Potom menujeme slávnych Oravcov, počnúc Hviezdoslavom až po Štefana Kniežu, budapeštiansky profesor slavistiky sa predsa narodil tam v Trstenej, neďaleko od Rabčíc, kde prišiel na svet Milo Urban. Knieža bol starší odo mňa, vysvetľuje, aj on bol slovenský chlapec, dodáva, čím iným mohol byť na Orave. Ak dakto pochádza z Oravy, osud ho môže zaviať kamkoľvek, zostane Oravcom do konca života.
.kde sa začínajú Horniaky
Ťažko si spätne uvedomujem, kedy sme hovorili po slovensky a kedy po maďarsky. Milo Urban dobre ovládal maďarčinu, pred prvou svetovou vojnou sčasti vychodil maďarské školy. V medzivojnovej Bratislave nebolo zriedkavé maďarské slovo. Aj slúžku sme mali Maďarku, poznamenala pani Žofia, Urbanova manželka, v inom jazyku sme sa s ňou nemohli zhovárať. Keď som sa Urbana opýtal, na koho sa pamätá spomedzi predvojnových Maďarov, spomenul novinára Sándora Antala, učiteľa a esejistu Rezsőa Szalatnaiho, ktorého dal pozdraviť v Budapešti.
Zmienili sme sa o tom, kde sa začínajú Horniaky. Urban rozpovie anekdotu, podľa ktorej Horniaky nie sú tam, kde sa práve nachádzame, ale vždy o niečo vyššie. V tom roku sa presťahovali do Bratislavy z Matúšovho kraja (v okrese Senec). Vysvetľovať začína od Chorvátskeho Grobu, kde sa ľudia domnievali, že Horniaky sa začínajú v Novom Meste nad Váhom, tam zasa, že v Trenčíne a tam potom zasa, že pri Žiline. Ale jeho užší domov, horná Orava, sú nepochybne výlučne Horniaky. Potom sa zhovárame o Živom biči, ktorý László Sándor preložil do maďarčiny ešte v roku 1938. Urban pokladá za nevyhnutné pripomenúť, aby som v románe nehľadal pasáže ubližujúce Maďarom. Nechcel som uraziť národné sebevavedomie Maďarov, zatrpknutosť a hnev vychrlená z Oravcov ilustruje, ako sa na konci prvej vojny obrátili proti pánom, predstaviteľom vrchnosti. Svojho času, spomína, mnohí kládli Živý bič do súvislosti s tematicky podobným románom Dezsőa Szabóa Mizina, ktorý vyšiel roku 1919. Pravdaže, čítal som Szabóov román (azda po maďarsky?), spomína si, na knižnej polici ho vidíme v slovenskom preklade od Valentína Beniaka z roku 1948, ale vtedy som už mal rukopis Živého biča (1927) dopísaný.
.závan Sedmohradska
Podávam mu prvý zväzok spomienok Zelená krv, aby mi ho venoval. Cítiť, že je to kniha jeho srdca, nanovo vysnený svet vlastného detstva. Jeho spomienky pripomínajú autobiografie starších tzv. ľudových maďarských spisovateľov. Maďarský čitateľ v autorovom vyznaní evokovanej niekdajšej Oravy, hádam aj pre podobnosť kraja, môže vnímať závan Sedmohradska. Autor sa v Zelenej krvi usiluje nanovo stvoriť sám seba v chlapčenskom veku, svet pred prvou svetovou vojnou tam, kde líšky dávajú dobrú noc, lesnícku hájovňu, Babiu horu, prostredie, z ktorého pochádza. Akoby mu tam opäť zaletela fantázia, keď berie do ruky knihu a pozorne začne klásť riadky venovania na papier.
Autor je kultúrny historik, prednáša v Budapešti a Varšave.
Práve sa dožil svojich sedemdesiatin (24. 8. 1904). Stredne vysoký starý pán sa svižne pohyboval. Tvár mal jemne zvráskavenú a skúmavo hľadel navôkol, zo svetlomodrých očí akoby mu sálal jas aj skepsa, oboje naraz. Pred niekoľkými dňami som bol na Orave, najprv som sa teda opýtal na jeho rodný kraj. Život sa tam zmenil, začal vysvetľovať, ľudia majú peniaze, lebo chodia pracovať, kam len môžu, mnohí zarábajú na svoj chlieb na Morave. Tá Orava je zvláštny svet, cítim z jeho slov, nemožno ju porovnať s iným krajom. Kto stadiaľ odíde, večne túži po návrate. Potom menujeme slávnych Oravcov, počnúc Hviezdoslavom až po Štefana Kniežu, budapeštiansky profesor slavistiky sa predsa narodil tam v Trstenej, neďaleko od Rabčíc, kde prišiel na svet Milo Urban. Knieža bol starší odo mňa, vysvetľuje, aj on bol slovenský chlapec, dodáva, čím iným mohol byť na Orave. Ak dakto pochádza z Oravy, osud ho môže zaviať kamkoľvek, zostane Oravcom do konca života.
.kde sa začínajú Horniaky
Ťažko si spätne uvedomujem, kedy sme hovorili po slovensky a kedy po maďarsky. Milo Urban dobre ovládal maďarčinu, pred prvou svetovou vojnou sčasti vychodil maďarské školy. V medzivojnovej Bratislave nebolo zriedkavé maďarské slovo. Aj slúžku sme mali Maďarku, poznamenala pani Žofia, Urbanova manželka, v inom jazyku sme sa s ňou nemohli zhovárať. Keď som sa Urbana opýtal, na koho sa pamätá spomedzi predvojnových Maďarov, spomenul novinára Sándora Antala, učiteľa a esejistu Rezsőa Szalatnaiho, ktorého dal pozdraviť v Budapešti.
Zmienili sme sa o tom, kde sa začínajú Horniaky. Urban rozpovie anekdotu, podľa ktorej Horniaky nie sú tam, kde sa práve nachádzame, ale vždy o niečo vyššie. V tom roku sa presťahovali do Bratislavy z Matúšovho kraja (v okrese Senec). Vysvetľovať začína od Chorvátskeho Grobu, kde sa ľudia domnievali, že Horniaky sa začínajú v Novom Meste nad Váhom, tam zasa, že v Trenčíne a tam potom zasa, že pri Žiline. Ale jeho užší domov, horná Orava, sú nepochybne výlučne Horniaky. Potom sa zhovárame o Živom biči, ktorý László Sándor preložil do maďarčiny ešte v roku 1938. Urban pokladá za nevyhnutné pripomenúť, aby som v románe nehľadal pasáže ubližujúce Maďarom. Nechcel som uraziť národné sebevavedomie Maďarov, zatrpknutosť a hnev vychrlená z Oravcov ilustruje, ako sa na konci prvej vojny obrátili proti pánom, predstaviteľom vrchnosti. Svojho času, spomína, mnohí kládli Živý bič do súvislosti s tematicky podobným románom Dezsőa Szabóa Mizina, ktorý vyšiel roku 1919. Pravdaže, čítal som Szabóov román (azda po maďarsky?), spomína si, na knižnej polici ho vidíme v slovenskom preklade od Valentína Beniaka z roku 1948, ale vtedy som už mal rukopis Živého biča (1927) dopísaný.
.závan Sedmohradska
Podávam mu prvý zväzok spomienok Zelená krv, aby mi ho venoval. Cítiť, že je to kniha jeho srdca, nanovo vysnený svet vlastného detstva. Jeho spomienky pripomínajú autobiografie starších tzv. ľudových maďarských spisovateľov. Maďarský čitateľ v autorovom vyznaní evokovanej niekdajšej Oravy, hádam aj pre podobnosť kraja, môže vnímať závan Sedmohradska. Autor sa v Zelenej krvi usiluje nanovo stvoriť sám seba v chlapčenskom veku, svet pred prvou svetovou vojnou tam, kde líšky dávajú dobrú noc, lesnícku hájovňu, Babiu horu, prostredie, z ktorého pochádza. Akoby mu tam opäť zaletela fantázia, keď berie do ruky knihu a pozorne začne klásť riadky venovania na papier.
Autor je kultúrny historik, prednáša v Budapešti a Varšave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.