Bol to však aj tak zázrak, keď sme jedného krásneho dňa v roku 1989 strihali ostnaté drôty a volali „Ahoj, Európa!“ Od tých čias sa verejný diškurz riadne posunul. Globalizácia je pre mnohých fuj, o multikulturalizme ani nehovoriac. Ani tá spoločná Európa nie je, ako bývala. Však nič. Zmenil sa svet a s ním aj témy, ktoré nás vzrušujú a trápia.
Nad lokálnymi spoločenstvami medzičasom vyrástli nadnárodné inštitúcie, korporácie, vojenské bloky, neformálne spoločenstvá, siete neziskových organizácií a všakovaké spolky, módne vlny a značky, mafie, vietnamské obchodíky, čínske reštaurácie, McDonaldy, košele zo Srí Lanky „Made in USA“, joga, buddhizmus, susedia z Ukrajiny či Indie, internet, komunitné siete... Globalizácia? No iste. Napokon, aj antiglobalisti sa globalizujú.
Spolunažívanie kultúr na spoločnom teritóriu, v dobrom aj v zlom, je fakt. Pokojne tomu hovorme multikulturalizmus. Čo stojí za diskusiu a spor, je miera. Žiť s inými a nestratiť seba – to je problém. Treba sa hraníc dotýkať, aby sme pochopili, kde sú. A pochopili, že sú individuálne. Napríklad ja. Som Slovák žijúci v Česku. Bývam v časti Prahy, kde ponad ploty záhrad počuť angličtinu, japončinu, fínčinu, švédštinu, ruštinu... Jediný problém cítim občas vo svojej neschopnosti komunikovať s nimi naozaj naplno, teda rozprávať, čo cítim, a nie iba to, čo viem preložiť do angličtiny. Moja manželka je na tom trochu horšie ako ja, moje deti zase podstatne lepšie, a o deťoch mojich detí ani nehovorím. Malá vnučka žije momentálne v Litve a s deťmi sa celkom dobre dorozumie v troch jazykoch. Jej kamarátky zo škôlky a z dvora vo Vilnijuse problém globalizácie a multikulturalizmu netrápi. Treba len dúfať, že netrápi ani ich rodičov.
Každé ráno žasnem nad svetom, v ktorom žijem. Žasnem a smutním nad neuveriteľnosťou prítomnosti a nepredvídateľnosťou budúcnosti. Svet bez múrov je fascinujúci. To iba niektorí ľudia ma občas serú.
Nad lokálnymi spoločenstvami medzičasom vyrástli nadnárodné inštitúcie, korporácie, vojenské bloky, neformálne spoločenstvá, siete neziskových organizácií a všakovaké spolky, módne vlny a značky, mafie, vietnamské obchodíky, čínske reštaurácie, McDonaldy, košele zo Srí Lanky „Made in USA“, joga, buddhizmus, susedia z Ukrajiny či Indie, internet, komunitné siete... Globalizácia? No iste. Napokon, aj antiglobalisti sa globalizujú.
Spolunažívanie kultúr na spoločnom teritóriu, v dobrom aj v zlom, je fakt. Pokojne tomu hovorme multikulturalizmus. Čo stojí za diskusiu a spor, je miera. Žiť s inými a nestratiť seba – to je problém. Treba sa hraníc dotýkať, aby sme pochopili, kde sú. A pochopili, že sú individuálne. Napríklad ja. Som Slovák žijúci v Česku. Bývam v časti Prahy, kde ponad ploty záhrad počuť angličtinu, japončinu, fínčinu, švédštinu, ruštinu... Jediný problém cítim občas vo svojej neschopnosti komunikovať s nimi naozaj naplno, teda rozprávať, čo cítim, a nie iba to, čo viem preložiť do angličtiny. Moja manželka je na tom trochu horšie ako ja, moje deti zase podstatne lepšie, a o deťoch mojich detí ani nehovorím. Malá vnučka žije momentálne v Litve a s deťmi sa celkom dobre dorozumie v troch jazykoch. Jej kamarátky zo škôlky a z dvora vo Vilnijuse problém globalizácie a multikulturalizmu netrápi. Treba len dúfať, že netrápi ani ich rodičov.
Každé ráno žasnem nad svetom, v ktorom žijem. Žasnem a smutním nad neuveriteľnosťou prítomnosti a nepredvídateľnosťou budúcnosti. Svet bez múrov je fascinujúci. To iba niektorí ľudia ma občas serú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.