.aj tento druh kratochvíle má svoju prehistóriu, nie takú starú. Prvé známe preteky áut po určenej trase do vrchu sa uskutočnili v januári 1897 v La Turbie neďaleko francúzskeho Nice. Neboli by to Angličania, aby nesúperili s Francúzmi a nevytvárali tradíciu, a tak najstaršie neprerušované preteky tohto druhu sa konajú od roku 1905 na nezmenenej trati na vrchu pod názvom Shelsley Walsh Speed Hill Climb vo Worcestershire v Anglicku.
Kľukaté cesty, vysoké prevýšenie a prudké stúpanie, ostré zákruty, ale aj dlhé rovinky na tratiach v dĺžke obvykle od jedného do desiatich kilometrov: to všetko si vychutnávajú fajnšmekri tohto športu po celom svete vrátane nášho súčasného prezidenta. Dobšinský kopec s traťou po bežnej komunikácii, po ktorej môže inak jazdiť ktokoľvek, je zaradený do seriálu majstrovstiev Európy. Odborníci si pochvaľovali kvalitu trate aj organizáciu. Inak, náš najprominentnejší prezidentský pretekár zostal tentoraz iba pri zaštiťovaní podujatia, svoje umenie (rýchlej jazdy) nepredviedol. To isté odporúčam aj bežným motoristom, ak by im náhodou napadlo vyskúšať si, či aj ich konfekčné vozidlo zvládne 6,8 kilometra dlhý úsek s prevýšením 440 metrov medzi štartom a cieľom pod tri minúty, čo sú časy tých lepších pilotov. O 200-kilomerových rýchlostiach na rovinkách radšej pomlčme. Pohľad na hlboké zrázy a úbočia, kam by ste mohli padať desiatky metrov po nezvládnutej zákrute, nie je vôbec pekný.
Na druhej strane, tieto autá síce pre čo najnižšiu hmotnosť nemajú také malichernosti, ako je sedačka spolujazdca a zadné sedačky, alebo ako sú reflektory, o airbagoch či klimatizácii ani nehovoriac. No vďaka oceľovému rámu v kabíne sú prekvapujúco bezpečné. Nedávno sa o tom presvedčil aj pilot Valko Racing Teamu, ktorý na trati pri Bezovci na prašnej zvlnenej ceste prerazil v blízkosti divákov a bufetu drevené zábradlie a skončil s vozidlom v potoku – bez vážnejších zranení.
.konflikt civilizácií
Čo sa teda dialo v Dobšinej? Ťažko si možno predstaviť väčší kontrast, ako inváziu high-tech áut a monopostov formuly s výkonom neraz vyše 600 koní do inak pustého a ospalého gemerského mestečka, čo žije zo zašlej slávy baníctva. Na jeden víkend obsadia tímy profesionálnych stajní a ich pilotov úzke uličky Dobšinej. Štáby zakempujú v karavanoch, tí odvážnejší rozložia na asfalte stany a vytiahnu plynové variče. Borcom z prvého ročníka Dobšinského kopca v roku 1974 sa ani nesnívalo o wifi signále a dnes neodmysliteľných notebookoch. K životu motonomádov patria aj domáce zvieratá, väčšinou psy. Zbežný prieskum preukázal vysokú obľúbenosť neduživého a uchrchľaného plemena francúzsky buldoček. Zrejme vhodne kompenzuje tie pekelne rýchle mašiny. Keďže väčšina tímov pochádza od susedov z Česka, vyznačili si svoje boxy páskami s nápismi Policie ČR. Domorodé obyvateľstvo aj tak zvedavo nazízalo. Väčšina boxov má pritom prekrytú strechu a bočné steny. Logá sponzorov boli všadeprítomné. V boxoch, ktoré slúžia ako dokonale vybavené pojazdné dielne, je najmodernejšia diagnostická technika či súpravy pneumatík – zvlášť do dažďa a zvlášť do sucha. Každé auto na štarte vyprevádzali dlhovlasé blond slečny s belasými slnečníkmi, ktorých telá obopínala belasá kombinéza. Niektorí účastníci si všimli, že mali aj spodnú bielizeň.
Atmosféra vzdialene pripomínala F1 alebo aspoň Le Mans, no bola o poznanie familiárnejšia. Z útrob kamiónov jeden po druhom vychádzali plechoví alebo karbónoví krásavci a krásavice. Pôsobili milo až do okamihu, kým piloti nezačali pred štartom túrovať špeciálne vyladené motory. V tej chvíli vám ohlušujúci rev trhá ušné bubienky, splašená lesná zver sa prace kade ľahšie a vy sa neveriacky pýtate, ako je možné, že obyvatelia rodinných domčekov uličky pri štarte ešte na organizátorov nepodali trestné oznámenie. No ktovie, možno na víkend z Dobšinej preventívne emigrovali.
.spotrebu neriešia
Pilot Jaroslav Malý z Dvora Králové nad Labem prvýkrát jazdil v Dobšinej už v roku 1985 – so žigulíkom. Dnes má onakvejšieho tátoša, Mitsubishi Lancer EVO 8, s ktorým preteká v kategórii A. Tá umožňuje pomerne rozsiahle úpravy. Čím sa vlastne líši toto auto od sériovo vyrábaného EVA? Takmer všetkým, okrem názvu.
Pán Malý vysvetľuje medzi tým, ako si po tréningu varí v karavane na plynovom sporáku držkovú polievku: „Toto je rýdzo česká úprava. Vezme sa sériový Lancer, vykuchá sa všetko z interiéru, navarí sa ochranný oblúk z oceľových tyčí, dá sa tam závodná sedačka, volant. Bežné tlmiče sa vymenia za závodné, takisto brzdy a silentbloky na ramenách, do sériového obalu sa dá závodná prevodovka. Konkrétne v tomto aute sú ešte kované piesty a ojnice, iné pružiny.“
Ešte otázočka, čo ten špás stojí? Prestavba takého auta dnes vyjde asi na 60-tisíc eur za materiál a prácu, ak k tomu pripočítate 35-tisíc za kúpu sériovo vyrábaného EVA, tak súťažný špeciál môže byť váš už za 100-tisíc eur. No nekúpte to. Má to však, ehm, jednu drobnú chybu krásy. S takýmto autom nesmiete jazdiť na normálnych cestách. A ani to nie je dosť dobre mysliteľné, pretože závodné EVO žerie osemdesiat až sto litrov na sto kilometrov, pričom konzumuje špeciálny benzín, ktorého liter stojí viac ako päť eur. Nuž a spotreba do 500 eur na sto kilometrov nie je práve atraktívna.
.iné formuly
Tieto fajnové autíčka najazdia z depa na trať a späť obvykle okolo 600 kilometrov za rok, viac nie. Dobšinských štyri krát sedem kilometrov, dve tréningové a dve súťažné jazdy, to je len jeden z desiatich až trinástich pretekov seriálu ME. Nie je to luxus? Pilot Miloš Beneš z tímu GMS z Nového Města nad Metují si to určite nemyslí. Jazdí so 460-koňovým monopostom v kategórii Voľná formula. Tá je obmedzená iba objemom motora tri litre, pričom umožňuje takmer ľubovoľné úpravy: obmedzením je iba predpísaná svetlá výška, vzdialenosť zadného krídla od zadnej osi a výška krídla. Produkt kusovej výroby v Taliansku vzdialene pripomína F1 a stojí iba štvrť milióna aur. Pán Beneš, ako hovorí, sa s novým autom zžíva, skúma ho a vylepšuje.
„Viacnásobného majstra Európy Taliana Simone Fagioglliho tu v Dobšinej asi neporazíme, no skúsime druhé miesto. Pri optimálnom nastavení podvozku, ktorý je veľmi variabilný, má auto neskutočne dobré jazdné vlastnosti. Je v tom kus kumštu a alchýmie, nastaviť optimálnu tuhosť tlmičov, zbiehavosť, rozbiehavosť,“ hovorí Beneš, civilným zamestnaním opravár áut. Inak, fenomenálny Fagioglli prekonal aktuálny rekord trate v Dobšinej o osem sekúnd.
S čímsi takým ani vo sne nepočíta pilot Dan Klesnil z Přerova na Morave, ktorý v Dobšinej jazdil v kategórii Historické formuly. Viem, znie to zvláštne, asi ako historické smartfóny, no pán Klesnil jazdí na Formule Easter z roku 1981, na jednom z piatich kusov tejto pýchy socialistického režimu, ktorú vyrobili pre reprezentáciu. Položartom a českým slangom hovorí, že je to „komunistickej výmysl“, na ktorom nesmelo byť nič západné. Je v ňom namontovaný motor „polosériovej žigul“ s výkonom zvýšeným zo 65 na 125 koní. „Toto auto mám po Jiřím Mičánkovi, ktorý ho v roku 1982 rozmlátil. Potom ležalo takmer tridsať rokov kdesi v stodole, kde ho objavil kamarát. Zreparovali sme to a odvtedy na tom jazdím,“ smeje sa pán Klesnil. Jeho historická formula s oceľovým rámom, na ktorom sú laminátové a hliníkové plechy a s motorom zo sovietskeho Žiguli, má iba štvorkvalt, päťstupňové prevodovky v tejto kategórii nie sú povolené. Deduško dosiahne maximálnu rýchlosť 176 kilometrov za hodinu. Na čas, dosiahnutý na trati, sa radšej taktne nepýtam. No spotreba tri litre na sedem kilometrov rozhodne nepatrí medzi najhoršie.
Kľukaté cesty, vysoké prevýšenie a prudké stúpanie, ostré zákruty, ale aj dlhé rovinky na tratiach v dĺžke obvykle od jedného do desiatich kilometrov: to všetko si vychutnávajú fajnšmekri tohto športu po celom svete vrátane nášho súčasného prezidenta. Dobšinský kopec s traťou po bežnej komunikácii, po ktorej môže inak jazdiť ktokoľvek, je zaradený do seriálu majstrovstiev Európy. Odborníci si pochvaľovali kvalitu trate aj organizáciu. Inak, náš najprominentnejší prezidentský pretekár zostal tentoraz iba pri zaštiťovaní podujatia, svoje umenie (rýchlej jazdy) nepredviedol. To isté odporúčam aj bežným motoristom, ak by im náhodou napadlo vyskúšať si, či aj ich konfekčné vozidlo zvládne 6,8 kilometra dlhý úsek s prevýšením 440 metrov medzi štartom a cieľom pod tri minúty, čo sú časy tých lepších pilotov. O 200-kilomerových rýchlostiach na rovinkách radšej pomlčme. Pohľad na hlboké zrázy a úbočia, kam by ste mohli padať desiatky metrov po nezvládnutej zákrute, nie je vôbec pekný.
Na druhej strane, tieto autá síce pre čo najnižšiu hmotnosť nemajú také malichernosti, ako je sedačka spolujazdca a zadné sedačky, alebo ako sú reflektory, o airbagoch či klimatizácii ani nehovoriac. No vďaka oceľovému rámu v kabíne sú prekvapujúco bezpečné. Nedávno sa o tom presvedčil aj pilot Valko Racing Teamu, ktorý na trati pri Bezovci na prašnej zvlnenej ceste prerazil v blízkosti divákov a bufetu drevené zábradlie a skončil s vozidlom v potoku – bez vážnejších zranení.
.konflikt civilizácií
Čo sa teda dialo v Dobšinej? Ťažko si možno predstaviť väčší kontrast, ako inváziu high-tech áut a monopostov formuly s výkonom neraz vyše 600 koní do inak pustého a ospalého gemerského mestečka, čo žije zo zašlej slávy baníctva. Na jeden víkend obsadia tímy profesionálnych stajní a ich pilotov úzke uličky Dobšinej. Štáby zakempujú v karavanoch, tí odvážnejší rozložia na asfalte stany a vytiahnu plynové variče. Borcom z prvého ročníka Dobšinského kopca v roku 1974 sa ani nesnívalo o wifi signále a dnes neodmysliteľných notebookoch. K životu motonomádov patria aj domáce zvieratá, väčšinou psy. Zbežný prieskum preukázal vysokú obľúbenosť neduživého a uchrchľaného plemena francúzsky buldoček. Zrejme vhodne kompenzuje tie pekelne rýchle mašiny. Keďže väčšina tímov pochádza od susedov z Česka, vyznačili si svoje boxy páskami s nápismi Policie ČR. Domorodé obyvateľstvo aj tak zvedavo nazízalo. Väčšina boxov má pritom prekrytú strechu a bočné steny. Logá sponzorov boli všadeprítomné. V boxoch, ktoré slúžia ako dokonale vybavené pojazdné dielne, je najmodernejšia diagnostická technika či súpravy pneumatík – zvlášť do dažďa a zvlášť do sucha. Každé auto na štarte vyprevádzali dlhovlasé blond slečny s belasými slnečníkmi, ktorých telá obopínala belasá kombinéza. Niektorí účastníci si všimli, že mali aj spodnú bielizeň.
Atmosféra vzdialene pripomínala F1 alebo aspoň Le Mans, no bola o poznanie familiárnejšia. Z útrob kamiónov jeden po druhom vychádzali plechoví alebo karbónoví krásavci a krásavice. Pôsobili milo až do okamihu, kým piloti nezačali pred štartom túrovať špeciálne vyladené motory. V tej chvíli vám ohlušujúci rev trhá ušné bubienky, splašená lesná zver sa prace kade ľahšie a vy sa neveriacky pýtate, ako je možné, že obyvatelia rodinných domčekov uličky pri štarte ešte na organizátorov nepodali trestné oznámenie. No ktovie, možno na víkend z Dobšinej preventívne emigrovali.
.spotrebu neriešia
Pilot Jaroslav Malý z Dvora Králové nad Labem prvýkrát jazdil v Dobšinej už v roku 1985 – so žigulíkom. Dnes má onakvejšieho tátoša, Mitsubishi Lancer EVO 8, s ktorým preteká v kategórii A. Tá umožňuje pomerne rozsiahle úpravy. Čím sa vlastne líši toto auto od sériovo vyrábaného EVA? Takmer všetkým, okrem názvu.
Pán Malý vysvetľuje medzi tým, ako si po tréningu varí v karavane na plynovom sporáku držkovú polievku: „Toto je rýdzo česká úprava. Vezme sa sériový Lancer, vykuchá sa všetko z interiéru, navarí sa ochranný oblúk z oceľových tyčí, dá sa tam závodná sedačka, volant. Bežné tlmiče sa vymenia za závodné, takisto brzdy a silentbloky na ramenách, do sériového obalu sa dá závodná prevodovka. Konkrétne v tomto aute sú ešte kované piesty a ojnice, iné pružiny.“
Ešte otázočka, čo ten špás stojí? Prestavba takého auta dnes vyjde asi na 60-tisíc eur za materiál a prácu, ak k tomu pripočítate 35-tisíc za kúpu sériovo vyrábaného EVA, tak súťažný špeciál môže byť váš už za 100-tisíc eur. No nekúpte to. Má to však, ehm, jednu drobnú chybu krásy. S takýmto autom nesmiete jazdiť na normálnych cestách. A ani to nie je dosť dobre mysliteľné, pretože závodné EVO žerie osemdesiat až sto litrov na sto kilometrov, pričom konzumuje špeciálny benzín, ktorého liter stojí viac ako päť eur. Nuž a spotreba do 500 eur na sto kilometrov nie je práve atraktívna.
.iné formuly
Tieto fajnové autíčka najazdia z depa na trať a späť obvykle okolo 600 kilometrov za rok, viac nie. Dobšinských štyri krát sedem kilometrov, dve tréningové a dve súťažné jazdy, to je len jeden z desiatich až trinástich pretekov seriálu ME. Nie je to luxus? Pilot Miloš Beneš z tímu GMS z Nového Města nad Metují si to určite nemyslí. Jazdí so 460-koňovým monopostom v kategórii Voľná formula. Tá je obmedzená iba objemom motora tri litre, pričom umožňuje takmer ľubovoľné úpravy: obmedzením je iba predpísaná svetlá výška, vzdialenosť zadného krídla od zadnej osi a výška krídla. Produkt kusovej výroby v Taliansku vzdialene pripomína F1 a stojí iba štvrť milióna aur. Pán Beneš, ako hovorí, sa s novým autom zžíva, skúma ho a vylepšuje.
„Viacnásobného majstra Európy Taliana Simone Fagioglliho tu v Dobšinej asi neporazíme, no skúsime druhé miesto. Pri optimálnom nastavení podvozku, ktorý je veľmi variabilný, má auto neskutočne dobré jazdné vlastnosti. Je v tom kus kumštu a alchýmie, nastaviť optimálnu tuhosť tlmičov, zbiehavosť, rozbiehavosť,“ hovorí Beneš, civilným zamestnaním opravár áut. Inak, fenomenálny Fagioglli prekonal aktuálny rekord trate v Dobšinej o osem sekúnd.
S čímsi takým ani vo sne nepočíta pilot Dan Klesnil z Přerova na Morave, ktorý v Dobšinej jazdil v kategórii Historické formuly. Viem, znie to zvláštne, asi ako historické smartfóny, no pán Klesnil jazdí na Formule Easter z roku 1981, na jednom z piatich kusov tejto pýchy socialistického režimu, ktorú vyrobili pre reprezentáciu. Položartom a českým slangom hovorí, že je to „komunistickej výmysl“, na ktorom nesmelo byť nič západné. Je v ňom namontovaný motor „polosériovej žigul“ s výkonom zvýšeným zo 65 na 125 koní. „Toto auto mám po Jiřím Mičánkovi, ktorý ho v roku 1982 rozmlátil. Potom ležalo takmer tridsať rokov kdesi v stodole, kde ho objavil kamarát. Zreparovali sme to a odvtedy na tom jazdím,“ smeje sa pán Klesnil. Jeho historická formula s oceľovým rámom, na ktorom sú laminátové a hliníkové plechy a s motorom zo sovietskeho Žiguli, má iba štvorkvalt, päťstupňové prevodovky v tejto kategórii nie sú povolené. Deduško dosiahne maximálnu rýchlosť 176 kilometrov za hodinu. Na čas, dosiahnutý na trati, sa radšej taktne nepýtam. No spotreba tri litre na sedem kilometrov rozhodne nepatrí medzi najhoršie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.