Kukurica je číročisto americká plodina. Celý svet ju pozná v rôznych podobách a upravuje ju po svojom – nakladá ju ešte miniatúrnu do sladkokyslých nálevov, griluje ju na rošte, varí jej cukrovú odrodu a konzumuje v lete na kúpaliskách, pestuje ju ako krmivo pre zvieratá, necháva ju puknúť pri vysokých teplotách, aby mali čo chrúmať ustavične hladní návštevníci kina. Pričom nebyť Aztékov a Mayov, prídeme asi naveky o všetok tento plezír. Spomínané indiánske kmene zo Strednej Ameriky tvrdili, že kukuricu im zoslal boh prostredníctvom havrana či iného čierneho vtáka a odvtedy ich predkovia nemali problémy s obživou. Aj ju volali mahiz - „tá, čo nás živí“. Kolonizátori to neskôr skomolili na maize, aj preto u nás kukuričný škrob nájdete pod názvom maizena. Indiáni na jej počesť robili veľké oslavy plodnosti a dokonca dosť dlhý čas bola v Amerike regulárnym platidlom.
Kukurica je jednou z najzáhadnejších plodín na svete a dodnes je jej pôvod výzvou pre rôznych bádateľov. Tí sa, samozrejme, neuspokojili s nejakým havranom a začali pátrať. Zistili, že kukurica vznikla krížením amerických divokých tráv. Lenže, ako sa snažia, tak sa snažia, nevedia nájsť žiadne medzistupne vývoja medzi týmito trávami a kukuricou, akú poznáme dnes. Navyše, jej domestifikácia a kultivovanie prebehli nejako podozrivo krátko, medzi 3. a 4. tisícročím pred naším letopočtom. A aby toho nebolo málo, kukurica zrejme pri tom kultiovovaní úplne stratila schopnosť sama sa rozmnožovať, takže je absolútne závislá od svojho pestovateľa. Jednoducho nedokáže sama svoje semená bez cudzej pomoci zo šúľka uvoľniť a rozprsknúť ich do okolia.
Kukurica vedcov iritovala zrejme ustavične. Napríklad práve vďaka vedcovi Janovi Svatoplukovi Preslovi vďačíme za jej pomenovanie v našich končinách. Netuším, čo ho inšpirovalo, ale chvalabohu za kukuricu, mohlo to dopadnúť aj horšie. Napríklad v Chorvátsku či v Srbsku volajú arašidy kikiriki. Kukurica je proti tomu lumen.
Do Európy sa dostala kukurica už toľko omieľanou cestou z roku 1492 a ujala sa veľmi rýchlo. Kukurica je totiž pomerne nenáročná rastlina, nepotrebuje ani veľa vlahy, pričom výnosy z nej sú mimoriadne. K nám dorazila až v polovici osemnásteho storočia z Maďarska, ale na to, že u nás jej vždy všetko trochu viac trvá, sme si už hádam zvykli.
Pri jej objavení kolonizátormi nie je zaujímavá ani tak Kolumbova verzia, ako skôr dobyvateľa Cortéza, ktorého Aztékovia privítali s klobúkmi obsiatymi pukancami. Áno, dobre čítate. Popcorn nie je diabolský vynález prevádzkovateľov amerických multikín, jedli ich a evidentne sa nimi aj čančali už Aztéci. Vraj v každom zo zŕn kukurice sídli jeden duch, ktorý sa pri teple pajedí. Čím je teplejšie, tým je viac vytočený, až sa nakoniec rozčertí tak, že zo zrnka vyletí a premení ho na biely kvet.
Dnes poznáme kukuricu rôznych druhov, tú na pukance, cukrovú, ktorú nám na trhu núkajú pestovatelia a pretekajú sa o to, kto vie napísať na ceduľku čo najvýraznejšie slovo „sladučká“, alebo takzvanú kŕmnu, ktorú niektorí volajú konský zub. Kukurica u nás krásne zdomácnela a doslova až zľudovela. A to dokonca až tak, že sme schopní šúpolienky – bábiky z usušených kukuričných listov – pokojne vyhlasovať za náš slovenský národný suvenír.
Ugrilujme si kukuricu/
V našich končinách sme kukuricu zvyknutí variť v osolenej vode. Tam, odkiaľ kukurica pochádza, v Strednej Amerike, konkrétne v Mexiku, ju však skôr grilujú spolu s mäsom a podávajú k nemu ako hlavnú prílohu. Nemusíme sa vôbec báť, že by sa kukurica nestihla na grile upiecť domäkka, pri súčasných jemných cukrových je to skoro hneď. Skúste však pri tom trochu zaexperimentovať. Po ugrilovaní k soli pridajte aj poriadnu hrudku masla a nejaké tie bylinky či zmes korenia. Na horúcej kukurici sa v topiacom sa masle spoja všetky chute, a navyše soľ s koreninami ľahšie vnikne do záhybov medzi kukuričnými zrnkami. Ak vás nebaví kukuričné klasy ohrýzať a prekáža vám šťava, čo vám pri tom steká po rukách, pokojne ogrilované kukuričné zrná orežte nožom a podávajte v miskách. Vraj existuje aj veľmi rozšafná verzia pre lenivcov, keď sa celé, neošúpané klasy hádžu do pahreby, a keď oheň spáli šúpolie, sú kukurice hotové, no osobne som to ešte nevyskúšal. Nemal som na to odvahu.
Kukurica je jednou z najzáhadnejších plodín na svete a dodnes je jej pôvod výzvou pre rôznych bádateľov. Tí sa, samozrejme, neuspokojili s nejakým havranom a začali pátrať. Zistili, že kukurica vznikla krížením amerických divokých tráv. Lenže, ako sa snažia, tak sa snažia, nevedia nájsť žiadne medzistupne vývoja medzi týmito trávami a kukuricou, akú poznáme dnes. Navyše, jej domestifikácia a kultivovanie prebehli nejako podozrivo krátko, medzi 3. a 4. tisícročím pred naším letopočtom. A aby toho nebolo málo, kukurica zrejme pri tom kultiovovaní úplne stratila schopnosť sama sa rozmnožovať, takže je absolútne závislá od svojho pestovateľa. Jednoducho nedokáže sama svoje semená bez cudzej pomoci zo šúľka uvoľniť a rozprsknúť ich do okolia.
Kukurica vedcov iritovala zrejme ustavične. Napríklad práve vďaka vedcovi Janovi Svatoplukovi Preslovi vďačíme za jej pomenovanie v našich končinách. Netuším, čo ho inšpirovalo, ale chvalabohu za kukuricu, mohlo to dopadnúť aj horšie. Napríklad v Chorvátsku či v Srbsku volajú arašidy kikiriki. Kukurica je proti tomu lumen.
Do Európy sa dostala kukurica už toľko omieľanou cestou z roku 1492 a ujala sa veľmi rýchlo. Kukurica je totiž pomerne nenáročná rastlina, nepotrebuje ani veľa vlahy, pričom výnosy z nej sú mimoriadne. K nám dorazila až v polovici osemnásteho storočia z Maďarska, ale na to, že u nás jej vždy všetko trochu viac trvá, sme si už hádam zvykli.
Pri jej objavení kolonizátormi nie je zaujímavá ani tak Kolumbova verzia, ako skôr dobyvateľa Cortéza, ktorého Aztékovia privítali s klobúkmi obsiatymi pukancami. Áno, dobre čítate. Popcorn nie je diabolský vynález prevádzkovateľov amerických multikín, jedli ich a evidentne sa nimi aj čančali už Aztéci. Vraj v každom zo zŕn kukurice sídli jeden duch, ktorý sa pri teple pajedí. Čím je teplejšie, tým je viac vytočený, až sa nakoniec rozčertí tak, že zo zrnka vyletí a premení ho na biely kvet.
Dnes poznáme kukuricu rôznych druhov, tú na pukance, cukrovú, ktorú nám na trhu núkajú pestovatelia a pretekajú sa o to, kto vie napísať na ceduľku čo najvýraznejšie slovo „sladučká“, alebo takzvanú kŕmnu, ktorú niektorí volajú konský zub. Kukurica u nás krásne zdomácnela a doslova až zľudovela. A to dokonca až tak, že sme schopní šúpolienky – bábiky z usušených kukuričných listov – pokojne vyhlasovať za náš slovenský národný suvenír.
Ugrilujme si kukuricu/
V našich končinách sme kukuricu zvyknutí variť v osolenej vode. Tam, odkiaľ kukurica pochádza, v Strednej Amerike, konkrétne v Mexiku, ju však skôr grilujú spolu s mäsom a podávajú k nemu ako hlavnú prílohu. Nemusíme sa vôbec báť, že by sa kukurica nestihla na grile upiecť domäkka, pri súčasných jemných cukrových je to skoro hneď. Skúste však pri tom trochu zaexperimentovať. Po ugrilovaní k soli pridajte aj poriadnu hrudku masla a nejaké tie bylinky či zmes korenia. Na horúcej kukurici sa v topiacom sa masle spoja všetky chute, a navyše soľ s koreninami ľahšie vnikne do záhybov medzi kukuričnými zrnkami. Ak vás nebaví kukuričné klasy ohrýzať a prekáža vám šťava, čo vám pri tom steká po rukách, pokojne ogrilované kukuričné zrná orežte nožom a podávajte v miskách. Vraj existuje aj veľmi rozšafná verzia pre lenivcov, keď sa celé, neošúpané klasy hádžu do pahreby, a keď oheň spáli šúpolie, sú kukurice hotové, no osobne som to ešte nevyskúšal. Nemal som na to odvahu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.