Chcem tu zostať

Obaja rodičia pochádzajú z anglických lekárskych rodín. Otec vyštudoval medicínu v Oxforde, po maturite však odišiel do Kanady robiť farmára. Matka bola zdravotná sestra, po svadbe odišla s ním.

Bol som taký profesionálny študent. (Úsmev.) Prvý titul som získal v roku 1989, ďalší v roku 1991. Študoval som kanadskú, európsku a kultúrnu históriu, respektíve históriu robotníckeho hnutia.

Nie. Mal som predstavu, že budem prednášať históriu na vysokej škole. Bavilo ma totiž robiť rešerše, objavovať nové veci aj písať. Rozčuľoval ma však akademický prístup k životu – hlavne tie nezmyselné debaty a žabomyšie vojny o nepodstatné veci. Mimochodom, v roku 1991 vyštudovalo kanadskú históriu 92 ľudí, pričom boli voľné len dve pozície. Pýtal som sa teda ostatných, čo tu robia, pričom som zistil, že niektorí študovali aj desať rokov. Desilo ma, keď mi odpovedali, že čo iné by robili. Každý rok dostali nejakú podporu od vlády a vymýšľali si ďalšie projekty, ktoré by podporili ich tézy. Báli sa odísť, pretože v súkromnej sfére by sa neuplatnili. Začal som síce prednášať, no napokon som sa zbalil a odišiel do Vancouveru šoférovať kamión.

Áno, potreboval som chvíľu robiť niečo reálne. Rok som vozil vodu. Robil som to už počas vysokej školy, keďže to bola dobre platená brigáda. Pre 25-ročného chalana to bola vynikajúca skúsenosť. Potom som si začal hľadať prácu v Toronte, pričom som si myslel, že budem učiť imigrantov angličtinu. V septembri 1992 mi však zavolali z agentúry, či nechcem ísť do Československa. Mal som posledných 500 dolárov, tak som si kúpil letenku a spolu s jedným kamarátom sme odišli.

Nie, do Piešťan. Pridelili ma do hotelovej akadémie, kde som učil angličtinu. Bolo to fajn, po pol roku som si však povedal, že stačilo a vrátil som sa do Kanady.

Bola to veľmi šedivá krajina. Keď ste sa vtedy chceli v Bratislave najesť, večer po desiatej ste nemali šancu.

Samozrejme. Aj vo funkciách bolo veľa starých komunistov. Keďže som mal vtedy dosť dlhé vlasy, nebol som ich krvná skupina, čo mi aj dali pocítiť. S mladými ľuďmi som však nemal žiadny problém – páčilo sa mi, že boli oveľa úprimnejší ako kanadské deti. Veľa z nich chcelo odísť a Kanadu vnímali ako raj na zemi.

Že to teda nie je žiadny raj. (Smiech.) Všade na svete treba makať, ak chcete byť úspešný, no a v klasickom kapitalizme príde odmena až na konci produktívneho života. Na Slovensku však každý videl, že niektorí majú vďaka známym či privatizácii rozprávkové bohatstvo už v tridsiatke. Aj preto si normálni mladí ľudia mysleli, že nie sú úspešní, čo je choré.

Robil som si doktorát, učil na vysokej škole a pracoval ako čašník. Potom som začal študovať ďalšiu vysokú školu – pedagogickú. Stále mi však niečo chýbalo a cítil som, že ma to ťahá na Slovensko. Počas pedagogického štúdia som totiž musel praxovať a práve tu som zistil, že kanadskí študenti sú ignoranti a nemajú rešpekt k mnohým veciam, ktoré uznávam. Napísal som teda listy takmer na všetky vysoké školy na Slovensku, odpovedali mi z Olomouca a zo Žiliny. V septembri 1995 som začal učiť angličtinu a francúzštinu na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline.

O únose som nevedel nič, pretože som mal veľmi slabú slovenčinu. Ale neskôr som vnímal temnú atmosféru tretej Mečiarovej vlády. Spolu s vtedajšou priateľkou a jej matkou sme chodili aj na protivládne demonštrácie do Bratislavy. Pre mňa ako Kanaďana bolo vzrušujúce, keď 20-tisíc ľudí skandovalo Dosť bolo Mečiara! Inak to však bolo najkrajšie obdobie v mojom živote. V Žiline som totiž učil pilotov, čo je geniálna kombinácia technických ľudí, ktorí ovládajú matematiku a fyziku, respektíve logiku a umelcov, pre ktorých má lietanie aj dušu.

Nikdy nie systematicky. V Žiline som nikoho nepoznal, tak som chodil do krčmy, aby som nasával atmosféru a bol spoločenský. V tom čase som čítal román Ulysses od Jamesa Joycea. Nikdy som však neprečítal viac ako dve, tri strany. Väčšinou totiž prišiel nejaký týpek a spýtal sa ma: ty čo tu robíš s knihou? Keď zistil, že som Kanaďan, hneď si chcel so mnou vypiť. On vedel pár slov po anglicky, ja po slovensky, takže sme sa nejako dohovorili.

Neverím, tam ľudia kašlú na prisťahovalcov. V Kanade žije druhý najvyšší počet ľudí, ktorí sa narodili inde, viac ich je len v Austrálii.

Musia byť. Kanadu ako krajinu totiž nespája národ alebo krv, ale myšlienky. To znamená, že sme tolerantní, liberálni a podobne.

Ja nenávidím politickú korektnosť.

Určitá miera korektnosti musí byť. Ľudia by nemali napríklad o Cigánoch hovoriť úplne, čo chcú, pretože to vyvoláva škodlivú atmosféru. Pre Kanaďanov som však totálne nekorektný, keď tvrdím, že by nemali používať len žargón, ktorý je oficiálne prijateľný. To nie je komunikácia, ale cenzúra.

(Ticho.) Neverím, že experiment multikulturalizmu je až taký úspešný, ako sa to prezentuje. Moji kamaráti v Kanade sú už z toho trošku unavení. Imigranti sa totiž väčšinou nepridajú k majorite, ale vytvárajú si vlastnú komunitu, čo pôsobí rušivo. Majú vlastný svet, školy, obchody, pričom nemajú ani snahu naučiť sa po anglicky.

To nie, lákalo ma, že ľudia sú tu takí zvláštne emotívni a otvorení. 

Neviem. Mne sa zdá, že Slováci sú úprimnejší ako Kanaďania, a to možno aj nechtiac. Aj závisť je emócia, ktorá niečo vyjadruje.

Tomu neverím. Ak strávite nejaký čas napríklad v Tatrách, ľudia, ktorí tam žijú, sú iní, otvorenejší. Ale netvrdím, že takí sú všetci Slováci, je tu aj dosť falošných ľudí.

Už počas štúdií v Kanade som písal články a komentáre do rôznych novín. Vtedy som si o sebe myslel, že som komentátor života, pričom raz bude zo mňa spisovateľ. Písanie pre noviny som považoval za niečo podradné. Počas pôsobenia v Žiline som začal cítiť, že mám na viac – vtedy som si všimol inzerát, že anglické noviny Slovak Spectator hľadajú dopisovateľa.

Časom som si uvedomil, že novinárčina nemusí byť nižšia forma písania.

Prvý článok bol o tom, ako nemôže Ikea, ktorú práve otvorili v Bratislave, dovážať na Slovensko suroviny zo Švédska pre svoju reštauráciu. Vtedy sa totiž stálo dlho na hraniciach, ryby a ďalšie potraviny sa kazili, takže Ikea vlastne predávala slovenské jedlo. Bol to strašný článok, ktorý mi museli v redakcii radikálne skrátiť. (Smiech.) Porovnával som aj Eurotel a Globtel, písal som tiež o predaji áut. Najhoršie bolo, že Vajnorská ulica, kde je viacero predajní, je veľmi rozťahaná. Keďže som sa presúval električkou, každá reportáž mi trvala príšerne dlho.

Jasné, takou lámanou slovenčinou. Úroveň angličtiny tu ešte nebola taká, ako teraz. Potom som prišiel do redakcie s plným diktafónom, pričom som nerozumel takmer ani slovo. (Smiech.)

Trochu áno, ale vlastnú prácu si musí každý urobiť sám. Preto som každé ráno začínal tým, že som otvoril SME a každé slovo, ktoré som nepoznal, som si zapísal a preložil.

To bol jeden z paradoxov tej doby. Vo februári 1997 som začal ako elév a v septembri 1998 som už bol šéfredaktorom. Američania, ktorí tie noviny založili, sa totiž vrátili domov, takže ich vlastne nemal kto viesť...

Ako úprimné a veľké víťazstvo.

Mal som z neho zvláštny pocit. Už vtedy bol zbytočne útočný a agresívny. Pred voľbami sme s ním robili štandardný rozhovor o jeho politických plánoch, kde sme sa ho pýtali aj na to, ako bude vládnuť, keď má v SDK päť strán. On však tvrdil, že nemáme pravdu, pričom nás poslal domov, aby sme si naštudovali fakty. Celé to potom musel hasiť Martin Lengyel.

Samozrejme. Po voľbách sa mi dokonca dostali do rúk tisíce strán odpočúvania, ktoré robila tajná služba v rokoch 1996 – 1998. Časť z nich sa týkala aj tejto kauzy, pričom tam boli aj odposluchy novinárov vrátane Hríba. Viacerí mu vyčítali, prečo to robí, že všetko pokazí a podobne. To, že to zverejnil, však bolo správne – padni, komu padni.

Áno, ale po Mečiarovi tu bola aj nádej, že niečo sa zmení. Odišli kreatúry ako Húska či Slobodník, ktorých nahradili mladší ľudia s dobrými jazykovými schopnosťami a orientáciou na Západ. Aj my novinári sme to mali oveľa ľahšie, to napätie medzi médiami a vládou zo dňa na deň zmizlo. Dzurinda urobil pre túto krajinu veľmi veľa – ak si uvedomíme, s akými ľuďmi z SDĽ či SOP musel vládnuť, je zázrak, že to vôbec vydržalo.

Dzurinda nezvládol umenie odísť. Ten čas nastal už v roku 2007. Mohol odísť ako veľký politik, stratil však kontakt s realitou, pričom nepochopil, ako zlyhal.

Pretože som to nikdy nebral tak, že na Slovensku aj zomriem. Myslel som si, že v Kanade budem pokračovať v kariére novinára. Napokon, stal som sa zástupcom šéfredaktora v istých novinách v Kingstone, čo je mesto porovnateľne veľké ako Žilina.

Zamestnali ma s tým, aby som trochu zdvihol ich úroveň. V skutočnosti sme však písali o mačkách či snehu, pretože to považovali za dôležité. Po necelom roku sme sa vrátili na Slovensko, pretože ani manželka Lucia to nemala v Kanade jednoduché.

Keďže nemala vysokú školu, ťažko by si hľadala vhodné uplatnenie v nejakom odbore. Mohla to skúsiť ako novinárka, lebo už mala za sebou slušnú kariéru v TA3. Tam to však nikoho nezaujímalo – ak neovládate perfektne angličtinu a nemáte skúsenosť typu CNN, nemáte šancu.

V novinách Slovak Spectator som mal úplnú slobodu, bol som sám sebe pánom. V SME som už mal nad sebou nejakých ľudí, čo bolo niekedy ťažké pre mňa, inokedy pre nich...

To sa iba hovorí. Výhodou SME bolo, naopak, to, že ľudia ťa vyhľadávajú sami a dávajú ti tipy. Navyše to, čo napíšeš, má aj veľký ohlas, s čím je spojená veľká zodpovednosť. Musíš vážiť každé slovo aj tón, pretože píšeš pre rozhľadené publikum. Pre cudzinca je to veľká výzva.

Zlom nastal už v roku 2001, keď vyšla správa OSN o obchodovaní so zbraňami. Keďže to malo 350 strán v angličtine, slovenskí novinári to nemali čas riešiť. Postupne som sa v tom začal vŕtať viac, pričom som narážal na siskárov aj organizovaný zločin. Nikto iný to nerobil systematicky, takže zdroje ma začali kontaktovať aj sami. Pomohli mi aj kontakty na mojich bývalých študentov, ktorí pracovali napríklad na veľvyslanectve v Nigérii. Mal som teda prehľad, ako funguje obchodovanie zo zbraňami v praxi.

Napríklad Piťo bol zvyknutý, že keď o ňom písal niekto zo SME, prišlo za ním viacero redaktorov naraz. Ja som za ním chodil sám, čím som si možno získal jeho rešpekt. Dlho však nechápal, ako si dovolí nejaký blbý Kanaďan, ktorý hovorí lámanou slovenčinou, do nich rýpať. Zrejme si mysleli, že mám niekoho za sebou, respektíve, že som agent nejakej tajnej služby. (Smiech.)

Niekedy je to ťažké. Ani ja, ani oni však nesmú nikdy zabudnúť, že som za nimi neprišiel ako kamarát, ale ako novinár.

Pamätáte sa na streľbu v bratislavskom Irish pube v roku 1999? Zomrel pri nej jeden nevinný študent a mafián Štec. Keď som si pozeral živnostenský register, všimol som si, že nejaký Ján Štec mal podnik na Malokarpatskom námestí v Lamači, kde má krčmu aj Piťo. Tak som mu zavolal, stretli sme sa na jednej pumpe v Bratislave. Keď som si k nemu sadol do auta, zapálil si joint a spýtal sa, čo chcem. Na otázku, či zabil toho Šteca, aby mohol zobrať jeho podnik, bol dlho ticho, no nepoprel to. Je to hrdý človek, ktorý sa nezníži k tomu, aby klamal nejakému novinárovi. No zároveň vám nedá na tanier ani priznanie.

Nie. Nemám rád novinárov, ktorí sa tvária odvážne, tajnostkársky a dôležito. Nie sme v Rusku ani na Ukrajine.

Prekvapilo ma, že v SME sa takto rozhodli, pretože si nemyslím, že to bolo nutné. Šéfredaktorovi Matúšovi Kostolnému som pripravil zoznam desiatich manželských párov v Amerike, ktoré sa ocitli v podobnom konflikte záujmov medzi novinárom a politikou. Väčšinou to riešili tak, že im zakázali písať o konkrétnej strane, pričom mohli bez problémov fungovať ďalej ako novinári a písať aj o politike. Žiaľ, keď som mu to odovzdal, už bol rozhodnutý. 

Jasné, len tvrdím, že pri lepšej vôli by sa ten konflikt záujmov dal riešiť. Ale chápem, že Matúš nechcel, aby boli noviny kvôli mne zbytočným terčom, takže jeho rozhodnutie rešpektujem. Bolo mi síce umožnené ďalej pracovať v SME, ale už by som nemohol robiť také témy, ako dovtedy, čo som nechcel. Bez SME by som však nebol novinár, veľmi veľa som sa tam naučil. Za túto skúsenosť som Matúšovi, Romanovi Krpelanovi aj Alexejovi Fulmekovi veľmi vďačný. Nie som totiž ideálny typ spolupracovníka, hoci sa o to snažím. (Úsmev.)

To neviem. Je pravda, že po odchode z Trendu som uvažoval, čo bude ďalej. Ako novinár som cítil, že pomaly nemám kam ísť. S Trendom sme si totiž vzájomne nesadli – ja som investigatívny novinár, ktorý rýpe do vecí, pričom zmyslom biznis časopisu je vytvoriť si imidž, že si biznis friendly. To znamená byť seriózny a vyvážený, aby si získal aj dosť inzercie. Viacero textov mi nechceli zverejniť, hoci si ich objednali.

Je pravda, že som možno nebol až taký produktívny, ako si predstavovali.

Uvažoval som nad tým, že budem robiť rešerše pre zahraničné firmy, ktoré chcú investovať na Slovensku, aby si boli istí, že nejdú do žiadneho podniku, ktorý je spájaný s korupciou. Navyše som písal knihu o Gorile, hoci niekoľko mesiacov meškala.

Bol som na to absolútne nepripravený. Pamätám sa na prvý rozhovor po zverejnení Gorily, ktorý so mnou robila Zuzana Petková pre SME. Bol som v aute cestou na letisko v Anglicku, takže som nevenoval až takú veľkú pozornosť tomu, čo hovorím. Odpovedal som pravdivo, ale neuvedomoval som si, čo to môže spustiť.

Áno. V prvom momente mi napadlo len to, aká je to smola, že niekto zavesil Gorilu na internet, pretože už nikto nebude mať záujem kúpiť si moju knihu. Vôbec som nechápal, v akej pozícii som sa odrazu ocitol – že som vlastne jediný, kto o tom môže hovoriť, keďže tí siskári boli viazaní mlčanlivosťou.

Neviem, ale včera (pondelok 23. júla 2012 – pozn. red.) ich bolo sedem. Boli dni, keď som nevedel, kde je sever, všade som meškal.

To nemuseli, stačilo, že mi ukázali žalobu od Penty, ktorá má 500 strán. Väčšinou ide o citáty z mojich rozhovorov pre médiá, pričom ma chytajú za slovíčka.

Škoda, že sa toho nechytili iní ľudia. Bola to zvláštna zmes ľudí od krajnej ľavice až po krajnú pravicu, ktorí mali svoju agendu ako priama demokracia a podobné veci. Mali dosť času, keď - že nemali riadne zamestnanie – chuť ľudí demonštrovať sa však rozplynula, pretože nemali jasný cieľ a ich požiadavky sa neustále menili.

Bolo tu síce zopár demonštrácií, politici si to však zrejme vyhodnotili tak, že si môžu so Slovákmi robiť hocičo. Do funkcií dosadili tie isté, možno aj väčšie gorily a nič sa nedeje. Preto si mys - lím, že oveľa dôležitejšie ako vyjsť do ulíc je zaujímať sa o politiku, hovoriť o nej s kamarátmi, chodiť na rokovania miestnych zastupiteľstiev a klásť otázky. Je to síce na dlhé lakte, ale bez toho sa tu nič nezmení. Verím šéfovi špeciálneho policajného tímu Marekovi Gajdošovi, že to myslí vážne, som však zvedavý, či mu umožnia dotiahnuť vyšetrovanie do konca.

Pred voľbami.

Áno, kontaktoval ma jeho hovorca Erik Tomáš.

Zrejme ich zaujalo moje vyjadrenie v šou Jana Krausa, že Fico mohol byť podľa Radičovej do konšpiračného bytu Penty vlákaný. Keď sme sa stretli, pýtal sa ma, či budem v médiách ďalej rozvíjať túto tézu. Mimochodom, tá schôdzka bola v Záhorskej Bystrici – len kúsok od domu, kde žijú penťáci. (Úsmev.)

Či bol v tom byte.

Spýtal sa ma, na čo by mi bola takáto informácia. Povedal som mu, že pravda má svoju hodnotu, odpoveď som však nedostal.

Nikdy som nepodľahol ilúzii, že som lepší, čistejší či morálnejší ako bežní ľudia. Preto som sa cítil na tribúne trochu ako šarlatán, ktorý si uvedomuje, že teraz je možno dôležitejší, ako si zaslúži. Chápem, že ľudia potrebujú aj symboly, ani ja však nemám patent na rozum. Myslím, že by som odolal korupčným tlakom lepšie ako taký Dzurinda. Moc je však veľké pokušenie, pre novinára preto nemôže byť nič horšie ako prejsť do politiky.

Pretože príde o dôveryhodnosť, pričom sa už nemôže vrátiť späť.

Možno bola chyba, že som povedal, že ich budem písať každý týždeň. Ak sa seriózne venujete investigatíve, nemáte tak často bombu na zverejnenie. Zakladám však občianske združenie, chcem navštevovať školy, hovoriť o korupcii a vysvetľovať, ako môže bežný človek reagovať na Gorilu. Rozbieham aj projekt internetových novín.

Určite tu zostanem, aj kvôli svojim deťom. Cítim sa tu dobre, len ma mrzí, že Slovensko sa už v mnohom podobá Kanade. Pokým v 90. rokoch boli Slováci vášniví a odhodlaní, pretože mali nádej, že ich politické aktivity majú zmysel, teraz sú oveľa skeptickejší a ponorení viac do seba.

Nie a teraz oň ani nežiadam. Vzhľadom na rôzne súdne spory sa tu teraz cítim bezpečnejšie ako Kanaďan. (Smiech.)