Bol som na poslednom zápase Slovana, ktorý koučoval Vlado Weiss. Keď zápas skončil, stovky ľudí začali oplzlo kričať, kam má ísť. Kričali zborovo, pozerali sa navzájom na seba spiklenecky, povzbudzovali sa v tom prekročení hraníc, a cítili sa pritom ako niekto, kto hovorí nepríjemnú, ale potrebnú pravdu.
Vlado sedel celý ten čas na lavičke, chrbtom k hľadisku. Bol posledný na ploche. Keď vstal, krik prerástol do orgií primitivizmu. Vedel som, čo urobí. O pár minút skončil.
Vlada Weissa poznám osobne asi päť rokov ako človeka viacerých podôb. Sú naozaj protichodné.
Keď sníva o budúcnosti futbalu, je odhodlaný a sebavedomý ako málokto, ale niekedy aj dosť zlý. Videl som ho vtedy, keď zažil malosť pomerov na zväze, aj vtedy, keď na neho vyrazila amatérčina médií. Vtedy to často neunesie a premení sa tak trochu na tých z tribún. Vyčítajú mu to právom. Aj ja. Ale teraz už môžem povedať viac: trochu si myslím, že bez tejto nespornej chyby by nemal svoje prednosti. Džungľa, do ktorej sa vrhol, by ho premohla, a skončil by zabudnutý, priemerný, hoci náš.
Ale on má aj inú tvár. Pred rokmi som ho zavolal na koncert k vražde Daniela Tupého, rýchlo prišiel. Teraz som mu povedal o odvolaní Bezáka, hneď pridal svoj podpis. Dojemne sa celé tie roky správal k postihnutým ľuďom, krásne mi hovoril o svojom otcovi, synoch a celej rodine, a mal aj prekvapujúci inštinkt rozpoznania pravdy v ťažkých otázkach okolo európskej krízy, ktoré pritom sledoval len málo. Toto všetko sa o ňom nevie, ale aj to je ten „vulgárny Vlado Weiss“.
Má ešte dve vlastnosti, ktoré považujem za jeho kľúčové. Je to lojálny človek a je to maximalista.
Jeho lojalitu k Ivanovi Kmotríkovi som celé tie roky sledoval až neveriacky. Mnohí mu to vyčítali, mnohí, aj ja, chceli vidieť odstup, alebo aspoň trochu kritiky, ale on mi vždy povedal: Pomohol mi v ťažkých časoch, dal mi šancu, keď bolo zle, a na to sa nezabúda. Myslím, že na to viackrát zoči voči Kašparovi doplatil, najmä pri budovaní nového kádra Slovana, ale nikdy, ani teraz pri odchode to svojmu šéfovi verejne nevyčítal. Absenciu lojality považujem za jeden z troch najväčších problémov Slovenska, a Vlado ho nemá.
No úplne najvýraznejšia z Weissových vlastností je maximalizmus. Celý svoj podporný tím v reprezentácii postavil na profesionalite, akú som zažil málokde. Keď také niečo vidím, mávam pocit harmónie, a na príprave jeho tímov som ho takmer vždy mal. Ale on nebol nikdy spokojný. Ani s vypadnutím Petržalky zo skupinovej fázy Ligy majstrov, ani s vypadnutím Slovana zo skupinovej fázy Európskej ligy, ani s prehrou s Holandskom v osemfinále MS. Pritom také čosi tu nikto nedosiahol. Najmä toto je on.
Budem osobný: Teraz Ťa ľudia poslali primitívne a vulgárne preč, hoci včera Ťa oslavovali. Tak to býva. Ale to je problém ich prázdnoty, nie Tvoj. Maj ešte veľa šťastia a ďakujem Ti, Vlado.
Vlado sedel celý ten čas na lavičke, chrbtom k hľadisku. Bol posledný na ploche. Keď vstal, krik prerástol do orgií primitivizmu. Vedel som, čo urobí. O pár minút skončil.
Vlada Weissa poznám osobne asi päť rokov ako človeka viacerých podôb. Sú naozaj protichodné.
Keď sníva o budúcnosti futbalu, je odhodlaný a sebavedomý ako málokto, ale niekedy aj dosť zlý. Videl som ho vtedy, keď zažil malosť pomerov na zväze, aj vtedy, keď na neho vyrazila amatérčina médií. Vtedy to často neunesie a premení sa tak trochu na tých z tribún. Vyčítajú mu to právom. Aj ja. Ale teraz už môžem povedať viac: trochu si myslím, že bez tejto nespornej chyby by nemal svoje prednosti. Džungľa, do ktorej sa vrhol, by ho premohla, a skončil by zabudnutý, priemerný, hoci náš.
Ale on má aj inú tvár. Pred rokmi som ho zavolal na koncert k vražde Daniela Tupého, rýchlo prišiel. Teraz som mu povedal o odvolaní Bezáka, hneď pridal svoj podpis. Dojemne sa celé tie roky správal k postihnutým ľuďom, krásne mi hovoril o svojom otcovi, synoch a celej rodine, a mal aj prekvapujúci inštinkt rozpoznania pravdy v ťažkých otázkach okolo európskej krízy, ktoré pritom sledoval len málo. Toto všetko sa o ňom nevie, ale aj to je ten „vulgárny Vlado Weiss“.
Má ešte dve vlastnosti, ktoré považujem za jeho kľúčové. Je to lojálny človek a je to maximalista.
Jeho lojalitu k Ivanovi Kmotríkovi som celé tie roky sledoval až neveriacky. Mnohí mu to vyčítali, mnohí, aj ja, chceli vidieť odstup, alebo aspoň trochu kritiky, ale on mi vždy povedal: Pomohol mi v ťažkých časoch, dal mi šancu, keď bolo zle, a na to sa nezabúda. Myslím, že na to viackrát zoči voči Kašparovi doplatil, najmä pri budovaní nového kádra Slovana, ale nikdy, ani teraz pri odchode to svojmu šéfovi verejne nevyčítal. Absenciu lojality považujem za jeden z troch najväčších problémov Slovenska, a Vlado ho nemá.
No úplne najvýraznejšia z Weissových vlastností je maximalizmus. Celý svoj podporný tím v reprezentácii postavil na profesionalite, akú som zažil málokde. Keď také niečo vidím, mávam pocit harmónie, a na príprave jeho tímov som ho takmer vždy mal. Ale on nebol nikdy spokojný. Ani s vypadnutím Petržalky zo skupinovej fázy Ligy majstrov, ani s vypadnutím Slovana zo skupinovej fázy Európskej ligy, ani s prehrou s Holandskom v osemfinále MS. Pritom také čosi tu nikto nedosiahol. Najmä toto je on.
Budem osobný: Teraz Ťa ľudia poslali primitívne a vulgárne preč, hoci včera Ťa oslavovali. Tak to býva. Ale to je problém ich prázdnoty, nie Tvoj. Maj ešte veľa šťastia a ďakujem Ti, Vlado.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.