Horšie je, keď sa do odpovedí pustia politici. Kúzlom nechceného sa do takejto diskusie nedávno zamotal aj Barack Obama. Americký prezident sa snaží presadiť zvýšenie daní pre najlepšie zarábajúcich Američanov, a v reakcii na kritikov, podľa ktorých zbytočne trestá tých usilovnejších a šikovnejších za úspech, prezident pred časom na mítingu kontroloval: ani tí najúspešnejší všetko, čo majú, predsa nevybudovali sami. Niekto im poskytol vzdelanie, niekto vybudoval cesty a inú infraštruktúru, ktorá tým úspešným pripravila cestu. Prezidentove slová však narazili na paradigmu amerického individualizmu, predstavu selfmademana, človeka, ktorý sa k svojmu šťastiu, bohatstvu či úspechu musel dopracovať predovšetkým vlastným úsilím. A keďže je pár mesiacov pred prezidentskými voľbami, oba tábory (republikánsky, kritizujúci prezidenta, a demokratický, brániaci prezidenta) na seba viac kričia než by sa počúvali.
Čím lepšie rozumieme fungovaniu spoločnosti a sociálnych vzťahov, tým lepšie budeme rozumieť Obamovmu dôrazu na to spoločné: ľudia predsa žijú vo vzťahoch, tímy a komunity sú silnejšie ako jednotlivci, a spoločne dosahujú viac. Naviac je prezidentovo zdôvodnenie aj úplne logické – všetci sme trpaslíci na pleciach obrov, bez toho, aby sme mali na čom stavať, by sme sa nevedeli pohnúť dopredu.
A predsa ani Obamova akademická presnosť nepostihuje celú skutočnosť. Nech je infraštruktúra hocako pripravená, nech sú obri hocako vysokí, bez iniciatívy, vôle a obrovského úsilia konkrétnych jednotlivcov by svet okolo nás bol chudobnejší prakticky o každú novú vec, o každé zlepšenie, o každé prekonanie toho predchádzajúceho. Státisíce firiem, produktov a projektov nevznikli samé od seba, za každým musel byť niekto, kto pozbieral viac odvahy a odriekol si viac vlastného času, aby sa veci rozbehli a podarili.
Aby sme však nehovorili len o Amerike: tisíce ľudí na Slovensku využili úžasné možnosti, ktoré sa za posledné dve desaťročia otvorili, na to, aby si uskutočňovali svoje sny a dosahovali úspech. Mnohí z nich sú hodní obdivu a ocenenia, ktorého sa im u nás dostáva málo. Mnohí by už tiež mohli v procese svojho dozrievania začať reflektovať, že to, čo majú, nedosiahli iba sami. Z americkej politickej zamotanosti by ešte mohla byť aj celkom prínosná domáca diskusia.
Čím lepšie rozumieme fungovaniu spoločnosti a sociálnych vzťahov, tým lepšie budeme rozumieť Obamovmu dôrazu na to spoločné: ľudia predsa žijú vo vzťahoch, tímy a komunity sú silnejšie ako jednotlivci, a spoločne dosahujú viac. Naviac je prezidentovo zdôvodnenie aj úplne logické – všetci sme trpaslíci na pleciach obrov, bez toho, aby sme mali na čom stavať, by sme sa nevedeli pohnúť dopredu.
A predsa ani Obamova akademická presnosť nepostihuje celú skutočnosť. Nech je infraštruktúra hocako pripravená, nech sú obri hocako vysokí, bez iniciatívy, vôle a obrovského úsilia konkrétnych jednotlivcov by svet okolo nás bol chudobnejší prakticky o každú novú vec, o každé zlepšenie, o každé prekonanie toho predchádzajúceho. Státisíce firiem, produktov a projektov nevznikli samé od seba, za každým musel byť niekto, kto pozbieral viac odvahy a odriekol si viac vlastného času, aby sa veci rozbehli a podarili.
Aby sme však nehovorili len o Amerike: tisíce ľudí na Slovensku využili úžasné možnosti, ktoré sa za posledné dve desaťročia otvorili, na to, aby si uskutočňovali svoje sny a dosahovali úspech. Mnohí z nich sú hodní obdivu a ocenenia, ktorého sa im u nás dostáva málo. Mnohí by už tiež mohli v procese svojho dozrievania začať reflektovať, že to, čo majú, nedosiahli iba sami. Z americkej politickej zamotanosti by ešte mohla byť aj celkom prínosná domáca diskusia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.