Keď som sa asi pred mesiacom zastavil v známom kníhkupectve Panta Rhei v jednom z bratislavských nákupných centier, do očí mi udrela najnovšia kniha Gustáva Murína Gorily v podsvetí. „Odkedy vyšla, je u nás najpredávanejšia,” hovorí mi sympatická predavačka. So záujmom som teda začal listovať, rýchlo som však pochopil, že hlavným zmyslom vydania Murínovej knihy zrejme bolo, aby bola v obehu skôr ako Nicholsonova Gorila. Svedčí o tom jej názov aj dve kapitoly o kauze Gorila, zjavne vsunuté na poslednú chvíľu. Ale pekne po poriadku.
Nicholsonovu Gorilu vydavateľ promuje ako „najočakávanejšiu knihu roka”, čo nemusí byť vždy výhoda. Od šikovného investigatívneho novinára, akým Tom nesporne je, sa totiž automaticky očakáva politická bomba, ktorá rozmetá krehkú slovenskú demokraciu na kusy. Aj preto môže byť pre znalcov pomerov (politikov, novinárov, komentátorov) jeho kniha trochu sklamaním. V porovnaní so spisom Gorila, ktorý bol vlani pred Vianocami zverejnený na webe, totiž až tak veľa nového neprináša. Napriek tomu je Nicholsonov pohľad pod zašpinené „límce“ tunajších bielych golierov užitočným svedectvom doby, ktorá priala vplyvným oligarchom a ich poskokom vo vládnych funkciách.
.mečiarove báchorky
Kniha začína dramatickým opisom „nakladačky”, ktorú dostal novinár Nicholson v roku 1998 na internáte, kde vtedy býval. Pravdepodobne išlo o siskárov, ktorí ho takto chceli zastrašiť. Mohol sa vrátiť do Kanady, no neurobil to: chcel byť totiž súčasťou „cnostnej minority”, ktorá odporuje Mečiarovi, Lexovi a gangsterskému štýlu politiky a podnikania na Slovensku. Je sympatické, že Nicholson priznáva aj vlastné zlyhanie, keď ako človek, ktorý nevedel nič o komunizme, neskôr dovolil Mečiarovi, aby zo seba urobil v rozhovore pre Slovak Spectator pomaly disidenta.
„Aj keď nám v Spectatore Mečiarov vzťah ku komunizmu nebol celkom jasný, videli sme, že koná a myslí ako autokrat so slabosťou pre Rusko, čím sa jasne zaradil na stranu ríše temna,” píše Nicholson. V tom čase si naopak idealizoval Mikuláša Dzurindu: „Bol pre nás niečo ako anjel.” Pomerne rýchlo však pochopil, že rozdiel medzi starou a novou mocou je len v spôsoboch. Ak Nicholson tvrdí, že Dzurinda stratil vo svete politiky „morálny kompas ”, ide o pravdivý opis reality. Napokon, najlepším dôkazom politickej korupcie za jeho vlády je samotný spis Gorila.
.slabé a silné miesta
Najslabším miestom knihy je paradoxne opis spisu a politickej klímy pred jeho vznikom. Tu chýba Nicholsonovmu písaniu náboj – cítiť, že ide o povinnú jazdu novinára, ktorý si len plní základnú informačnú povinnosť voči čitateľovi. Diskutabilný je aj spôsob označenia hlavných aktérov Gorily (Oligarcha, Minister, Byrokratka), či vynechávanie mien niektorých politikov a podnikateľov, ktorí sú tiež spomínaní v spise. Vzhľadom na možný súd s Pentou je istá opatrnosť namieste: v situácii, keď viaceré médiá, vrátane .týždňa, písali o gorilách s ich pravou identitou, je však takýto prístup prinajmenšom zvláštny. Ten, kto nečítal spis na webe, tak nemusí niektorým súvislostiam v knihe rozumieť.
Silné sú naopak pasáže, kde poukazuje Nicholson na rozdiely medzi spisom a realitou, respektíve, kde vysvetľuje mechanizmy, spôsob rozhodovania a zákulisné dohody o privatizácii. Tu cítiť poctivú investigatívu – je zrejmé, že autor sa vďaka dlhodobej práci v teréne vyzná v pomeroch. Cenné sú aj jeho spomienky na stretnutia so siskárom Petrom, ktorý odpočúval konšpiračný byt Penty na Vazovovej ulici v Bratislave. Z Nicholsonovho opisu pôsobí dôveryhodne, je evidentné, že takú šialenú akciu ako Gorila si nemohol vymyslieť. Bonusom sú aj rozporuplné reakcie hlavných aktérov kauzy, keď ich autor konfrontoval s informáciami v spise (Haščák, Bubeníková, Varga, Rejda).
.o politikoch indiskrétne
Rozpačito naopak vyznievajú Nicholsonove poznámky zo schôdzok s politikmi a policajtmi, ktorí nie sú priamymi aktérmi Gorily (Sulík, Radičová, Lipšic, Kaliňák, Spišiak). Ak totiž novinár cituje z ich neformálnych stretnutí, môže sa mu to vypomstiť. Druhá strana to totiž môže chápať ako nekorektné a indiskrétne, takže nabudúce si dobre rozmyslí, či sa ešte s takýmto novinárom stretne. Najzaujímavejším momentom knihy sú však príbehy vyšetrovateľov, ktorí sa pokúsili vyšetriť Gorilu, no popálili sa. Viacerí už v polícii nepracujú.
„Niekedy sa človek ocitne pred múrom, ktorý nedokáže preliezť,” hovorí Braňo Jendrušák z antikorupčnej jednotky, ktorého označil Nicholson za jedného z mála hrdinov tejto kauzy. Nepochodil ani jeho kolega, ktorému vraj nadriadení po tom, čo chcel preveriť informácie zo spisu, povedali: „Spýtali sa ma, či mám namiesto mozgu sračky a či si chcem udržať prácu.” O prácu napokon prišiel aj operatívec, ktorý vystupuje v knihe pod menom David: „Hovorí sa o Gorile, že je to spis, ktorého sa dotkneš a letíš.” Deprimujúce je aj poznanie, že ľudia, ktorí sa postarali o to, že sa kauza roky poriadne nevyšetrovala (Gašpar, Trnka), sú stále vo svojich funkciách. Kanaďan Nicholson nás napriek tomu burcuje: „Faktom zostáva, že vám prepadli krajinu a uniesli štát. Nenechajte to len tak.”
.falošná Gorila
„Táto kniha nestojí na prekvapujúcich odhaleniach. Nepíše sa tu o tom, ako sa veci bez akýchkoľvek pochybností stali, ale ako o nich referovali médiá, ktorých dôveryhodnosť nech posúdi čitateľ sám,” upozorňuje hneď na úvod kvázihistoriek o gorilách z podsvetia spisovateľ Murín. A má pravdu, v jeho knihe nenájdete žiadnu zaujímavú informáciu. Viac ako 90 percent textu je totiž sumárom agentúrnych správ a článkov z médií rôznej kvality. Murín však medzi nimi nerozlišuje ani nedáva veci do kontextu – keď sa mu to hodí, pokojne cituje aj anonymov z webu. Aj preto je jeho kniha taká nepresvedčivá – hoci o slovenskej mafii referuje suverénne a z dosť vysokého koňa, strašne cítiť, že píše od stola.
Je pritom evidentné, že živého mafiána – na rozdiel od Nicholsona – nikdy v živote nestretol ani s ním nehovoril. Ak by to urobil, s najväčšou pravdepodobnosťou by sa mu roztriasli kolená. Zato však navštívil hroby niektorých z nich a hovoril aj s prominentným právnikom Ernestom Valkom… Chýbajúca autentickosť je síce veľký, no nie najväčší problém Murínovej knihy. Existujú aj spisovatelia, ktorí dokážu napísať dobrý román bez toho, aby mali veci dokonale „zažité”, Murín však medzi nich nepatrí. A hoci nás ubezpečuje, že chce len „v zrkadle správ súdobých médií hľadať obraz doby”, ani tento zámer mu príliš nevychádza.
.svet konšpirácií
Jeho knihe totiž zúfalo chýba akákoľvek autorská „nadstavba”, ktorou by sa odlíšil od priemerného žurnalistu, aj triezvy úsudok. O nežnej revolúcii napríklad Murín bohorovne tvrdí, že ju zorganizovali „profesionáli z ŠtB”, pričom zárodky organizovaného zločinu pripisuje výlučne Havlovi (amnestie). Z Pavla Ruska robí Murín takmer obeť, ktorá stála v ceste Gorile – inak však hádže všetkých politikov do jedného vreca, keď si kladie otázku, čo sa vlastne zmenilo od pádu komunizmu.
„Zvrhli sme kolektivizmus, už nekradnú všetci a v malom. Dnes kradnú len oni a vo veľkom. Títo hľadači individuálneho šťastia sa delia na tri skupiny. Jedni sú robotníci zločinu a svoje ´ťažko zarobené´ milióny kradnú ručne. Hovorí sa im pre ich vzhľad – gorily. Druhí majú biele goliere, fajnové spôsoby a zarábajú špekuláciami – to sú Gorily. Spája ich tretia skupina, jej príslušníci nemajú spoločné meno. Majú spoločnú profesiu – politici. Spolu založili nové večné časy zlodejiny,” píše Murín. Lacných klišé tohto typu je v jeho knihe „na mraky”.
.výčitky Nicholsonovi
Dezorientovaný priateľ konšpiračných teórií Murín pokračuje v podobnom duchu aj poznámkami ku kauze Gorila, pričom nemá problém vykresliť ako hrdinu aj skompromitovaného policajta Rejdu. Šokujúci je však najmä záver knihy, kde si to Murín „rozdal” s Nicholsonom. Novinárovi totiž vyčíta, že mu vydanie knihy trvalo „pridlho”. „Je otázne, či a čo podstatné môže ešte jeho kniha priniesť… V hre o čas Nicholson prehráva. A s ním my všetci,” zafilozofuje si rešeršista Murín, ktorý sa snaží zviesť na chrbte investigatívneho novinára. Čo k tomu dodať?
Spisovateľ na záver ďakuje Literárnemu fondu, že mohol knihu dokončiť „vďaka tvorivému pobytu” v jeho zariadení v Piešťanoch. Tomu fondu, ktorému sme kedysi aj my novinári povinne odvádzali dve percentá z platu, aby mohli „spisovatelia” ako Murín nerušene tvoriť. Nečudo, že ľudia ako on tak hlasno kričali, keď im chcel minister kultúry Krajcer zobrať kaštieľ v Budmericiach. Keby sme však my novinári pracovali tak ako vy, pán Murín, žiadna Gorila by nikdy nebola odhalená.
Nicholsonovu Gorilu vydavateľ promuje ako „najočakávanejšiu knihu roka”, čo nemusí byť vždy výhoda. Od šikovného investigatívneho novinára, akým Tom nesporne je, sa totiž automaticky očakáva politická bomba, ktorá rozmetá krehkú slovenskú demokraciu na kusy. Aj preto môže byť pre znalcov pomerov (politikov, novinárov, komentátorov) jeho kniha trochu sklamaním. V porovnaní so spisom Gorila, ktorý bol vlani pred Vianocami zverejnený na webe, totiž až tak veľa nového neprináša. Napriek tomu je Nicholsonov pohľad pod zašpinené „límce“ tunajších bielych golierov užitočným svedectvom doby, ktorá priala vplyvným oligarchom a ich poskokom vo vládnych funkciách.
.mečiarove báchorky
Kniha začína dramatickým opisom „nakladačky”, ktorú dostal novinár Nicholson v roku 1998 na internáte, kde vtedy býval. Pravdepodobne išlo o siskárov, ktorí ho takto chceli zastrašiť. Mohol sa vrátiť do Kanady, no neurobil to: chcel byť totiž súčasťou „cnostnej minority”, ktorá odporuje Mečiarovi, Lexovi a gangsterskému štýlu politiky a podnikania na Slovensku. Je sympatické, že Nicholson priznáva aj vlastné zlyhanie, keď ako človek, ktorý nevedel nič o komunizme, neskôr dovolil Mečiarovi, aby zo seba urobil v rozhovore pre Slovak Spectator pomaly disidenta.
„Aj keď nám v Spectatore Mečiarov vzťah ku komunizmu nebol celkom jasný, videli sme, že koná a myslí ako autokrat so slabosťou pre Rusko, čím sa jasne zaradil na stranu ríše temna,” píše Nicholson. V tom čase si naopak idealizoval Mikuláša Dzurindu: „Bol pre nás niečo ako anjel.” Pomerne rýchlo však pochopil, že rozdiel medzi starou a novou mocou je len v spôsoboch. Ak Nicholson tvrdí, že Dzurinda stratil vo svete politiky „morálny kompas ”, ide o pravdivý opis reality. Napokon, najlepším dôkazom politickej korupcie za jeho vlády je samotný spis Gorila.
.slabé a silné miesta
Najslabším miestom knihy je paradoxne opis spisu a politickej klímy pred jeho vznikom. Tu chýba Nicholsonovmu písaniu náboj – cítiť, že ide o povinnú jazdu novinára, ktorý si len plní základnú informačnú povinnosť voči čitateľovi. Diskutabilný je aj spôsob označenia hlavných aktérov Gorily (Oligarcha, Minister, Byrokratka), či vynechávanie mien niektorých politikov a podnikateľov, ktorí sú tiež spomínaní v spise. Vzhľadom na možný súd s Pentou je istá opatrnosť namieste: v situácii, keď viaceré médiá, vrátane .týždňa, písali o gorilách s ich pravou identitou, je však takýto prístup prinajmenšom zvláštny. Ten, kto nečítal spis na webe, tak nemusí niektorým súvislostiam v knihe rozumieť.
Silné sú naopak pasáže, kde poukazuje Nicholson na rozdiely medzi spisom a realitou, respektíve, kde vysvetľuje mechanizmy, spôsob rozhodovania a zákulisné dohody o privatizácii. Tu cítiť poctivú investigatívu – je zrejmé, že autor sa vďaka dlhodobej práci v teréne vyzná v pomeroch. Cenné sú aj jeho spomienky na stretnutia so siskárom Petrom, ktorý odpočúval konšpiračný byt Penty na Vazovovej ulici v Bratislave. Z Nicholsonovho opisu pôsobí dôveryhodne, je evidentné, že takú šialenú akciu ako Gorila si nemohol vymyslieť. Bonusom sú aj rozporuplné reakcie hlavných aktérov kauzy, keď ich autor konfrontoval s informáciami v spise (Haščák, Bubeníková, Varga, Rejda).
.o politikoch indiskrétne
Rozpačito naopak vyznievajú Nicholsonove poznámky zo schôdzok s politikmi a policajtmi, ktorí nie sú priamymi aktérmi Gorily (Sulík, Radičová, Lipšic, Kaliňák, Spišiak). Ak totiž novinár cituje z ich neformálnych stretnutí, môže sa mu to vypomstiť. Druhá strana to totiž môže chápať ako nekorektné a indiskrétne, takže nabudúce si dobre rozmyslí, či sa ešte s takýmto novinárom stretne. Najzaujímavejším momentom knihy sú však príbehy vyšetrovateľov, ktorí sa pokúsili vyšetriť Gorilu, no popálili sa. Viacerí už v polícii nepracujú.
„Niekedy sa človek ocitne pred múrom, ktorý nedokáže preliezť,” hovorí Braňo Jendrušák z antikorupčnej jednotky, ktorého označil Nicholson za jedného z mála hrdinov tejto kauzy. Nepochodil ani jeho kolega, ktorému vraj nadriadení po tom, čo chcel preveriť informácie zo spisu, povedali: „Spýtali sa ma, či mám namiesto mozgu sračky a či si chcem udržať prácu.” O prácu napokon prišiel aj operatívec, ktorý vystupuje v knihe pod menom David: „Hovorí sa o Gorile, že je to spis, ktorého sa dotkneš a letíš.” Deprimujúce je aj poznanie, že ľudia, ktorí sa postarali o to, že sa kauza roky poriadne nevyšetrovala (Gašpar, Trnka), sú stále vo svojich funkciách. Kanaďan Nicholson nás napriek tomu burcuje: „Faktom zostáva, že vám prepadli krajinu a uniesli štát. Nenechajte to len tak.”
.falošná Gorila
„Táto kniha nestojí na prekvapujúcich odhaleniach. Nepíše sa tu o tom, ako sa veci bez akýchkoľvek pochybností stali, ale ako o nich referovali médiá, ktorých dôveryhodnosť nech posúdi čitateľ sám,” upozorňuje hneď na úvod kvázihistoriek o gorilách z podsvetia spisovateľ Murín. A má pravdu, v jeho knihe nenájdete žiadnu zaujímavú informáciu. Viac ako 90 percent textu je totiž sumárom agentúrnych správ a článkov z médií rôznej kvality. Murín však medzi nimi nerozlišuje ani nedáva veci do kontextu – keď sa mu to hodí, pokojne cituje aj anonymov z webu. Aj preto je jeho kniha taká nepresvedčivá – hoci o slovenskej mafii referuje suverénne a z dosť vysokého koňa, strašne cítiť, že píše od stola.
Je pritom evidentné, že živého mafiána – na rozdiel od Nicholsona – nikdy v živote nestretol ani s ním nehovoril. Ak by to urobil, s najväčšou pravdepodobnosťou by sa mu roztriasli kolená. Zato však navštívil hroby niektorých z nich a hovoril aj s prominentným právnikom Ernestom Valkom… Chýbajúca autentickosť je síce veľký, no nie najväčší problém Murínovej knihy. Existujú aj spisovatelia, ktorí dokážu napísať dobrý román bez toho, aby mali veci dokonale „zažité”, Murín však medzi nich nepatrí. A hoci nás ubezpečuje, že chce len „v zrkadle správ súdobých médií hľadať obraz doby”, ani tento zámer mu príliš nevychádza.
.svet konšpirácií
Jeho knihe totiž zúfalo chýba akákoľvek autorská „nadstavba”, ktorou by sa odlíšil od priemerného žurnalistu, aj triezvy úsudok. O nežnej revolúcii napríklad Murín bohorovne tvrdí, že ju zorganizovali „profesionáli z ŠtB”, pričom zárodky organizovaného zločinu pripisuje výlučne Havlovi (amnestie). Z Pavla Ruska robí Murín takmer obeť, ktorá stála v ceste Gorile – inak však hádže všetkých politikov do jedného vreca, keď si kladie otázku, čo sa vlastne zmenilo od pádu komunizmu.
„Zvrhli sme kolektivizmus, už nekradnú všetci a v malom. Dnes kradnú len oni a vo veľkom. Títo hľadači individuálneho šťastia sa delia na tri skupiny. Jedni sú robotníci zločinu a svoje ´ťažko zarobené´ milióny kradnú ručne. Hovorí sa im pre ich vzhľad – gorily. Druhí majú biele goliere, fajnové spôsoby a zarábajú špekuláciami – to sú Gorily. Spája ich tretia skupina, jej príslušníci nemajú spoločné meno. Majú spoločnú profesiu – politici. Spolu založili nové večné časy zlodejiny,” píše Murín. Lacných klišé tohto typu je v jeho knihe „na mraky”.
.výčitky Nicholsonovi
Dezorientovaný priateľ konšpiračných teórií Murín pokračuje v podobnom duchu aj poznámkami ku kauze Gorila, pričom nemá problém vykresliť ako hrdinu aj skompromitovaného policajta Rejdu. Šokujúci je však najmä záver knihy, kde si to Murín „rozdal” s Nicholsonom. Novinárovi totiž vyčíta, že mu vydanie knihy trvalo „pridlho”. „Je otázne, či a čo podstatné môže ešte jeho kniha priniesť… V hre o čas Nicholson prehráva. A s ním my všetci,” zafilozofuje si rešeršista Murín, ktorý sa snaží zviesť na chrbte investigatívneho novinára. Čo k tomu dodať?
Spisovateľ na záver ďakuje Literárnemu fondu, že mohol knihu dokončiť „vďaka tvorivému pobytu” v jeho zariadení v Piešťanoch. Tomu fondu, ktorému sme kedysi aj my novinári povinne odvádzali dve percentá z platu, aby mohli „spisovatelia” ako Murín nerušene tvoriť. Nečudo, že ľudia ako on tak hlasno kričali, keď im chcel minister kultúry Krajcer zobrať kaštieľ v Budmericiach. Keby sme však my novinári pracovali tak ako vy, pán Murín, žiadna Gorila by nikdy nebola odhalená.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.