Obraz jasajúcich davov a španielskych vlajok vyvesených z automobilov či domových okien ustúpil inému pochmúrnejšiemu obrazu. Sú na ňom demonštranti, ktorí nesú v ruke transparenty a protestujú proti nedávnym úsporným opatreniam vlády. V čase, keď je každý štvrtý Španiel nezamestnaný a španielske štátne dlhopisy majú rating tesne nad hranicou odpadu, sa zdá, že Španielsko stojí na pokraji pádu do priepasti.
.španielsky skok
Avšak len veľmi málo analýz ide pod povrch bezprostredných čísiel a hodnotí podstatu slabých a silných stránok Španielska. Dnešní pozorovatelia majú sklon zabúdať, že podľa meradiel Svetovej banky sa Španielsko až do 80. rokov minulého storočia zaraďovalo medzi rozvojové krajiny. Dnes patrí spolu so Singapurom a Írskom k tým krajinám, ktoré v poslednej štvrtine 20. storočia dosiahli najväčší hospodársky úspech. Nemalo by sa zabúdať ani na fakt, že okrem úchvatného skokového rastu HDP na obyvateľa (zo 7284 dolárov v roku 1980 na viac ako 30 000 dolárov v roku 2010) dovŕšilo Španielsko pod neoceniteľným vedením kráľa Juana Carlosa úspešný prechod k demokracii a vstúpilo do Európskej únie.
Takéto úspechy so sebou vždy nesú i výrazné asymetrie a politické pakty. Tie mali síce zásadný význam počas postfrankistického prechodu, keď sa Španieli stále obávali opätovného obnaženia hlbokých rozporov z čias občianskej vojny, ale dnes sú pre krajinu už iba príťažou. A tak úspech Španielska v kombinácii s uvoľnenou úverovou politikou v eurozóne vytvoril finančnú bublinu, a tá, keď neskôr spľasla, odhalila štrukturálne problémy krajiny. Práve preto dnes Španielsko potrebuje spoločné úsilie svojich občanov – úsilie opierajúce sa o sebadôveru, ktorej zdrojom budú úspechy posledných 30 rokov.
Jednou z oblastí, ktoré naliehavo potrebujú reformu, je trh práce. Základy súčasných španielskych pracovných zákonov boli položené ešte v roku 1938, keď sa krajina trápila v občianskej vojne. Systém, vytvorený po víťazstve generalissima Francisca Franca, ponúkal zamestnancom ochranu pracovných miest a silné práva v oblasti kolektívneho vyjednávania. Toto pomohlo udržať sociálnu stabilitu aj pri absencii demokracie.
Veľká časť tejto platformy pracovného práva paradoxne prežíva dodnes ako volebný transparent ľavice. Jej zmena preto nie je životne dôležitá len pre obnovu konkurencieschopnosti, ale pôjde aj o kritickú skúšku zrelosti španielskej demokracie.
.slabé stránky
Súčasný systém pracovnoprávnej legislatívy akurát konzervuje rýchlo rastúcu španielsku nezamestnanosť. Od druhej polovice 80. rokov, keď sa prudko obrátil trend čistej emigrácie, sa Španielsko borilo s vysokou mierou štrukturálnej nezamestnanosti. A to dokonca i v rokoch, keď hospodársky rast presahoval 4 percentá ročne. Čiastočne je to aj vďaka vysokej úrovni a štedrým dávkam španielskeho sociálneho systému, ktorý sa taktiež konsolidoval v postfrankistickom období. Odhaduje sa, že v roku 2011 žilo v krajine 5,7 milióna prisťahovalcov (12 percent obyvateľstva), čo je o vyše milión ľudí viac než v podstatne ľudnatejšej Veľkej Británii (so 62 miliónmi obyvateľov).
Medzinárodní pozorovatelia si často berú na mušku aj prezamestnanosť vo verejnom sektore a zdôrazňujú potrebu znížiť ju. Aj v tejto oblasti je problém priamym dôsledkom politických dohôd, uzavretých ešte na počiatku prechodu k demokracii. Verejný sektor prešiel počas tohto prechodu rýchlou a radikálnou decentralizáciou, čo viedlo k vytvoreniu kvázifederálnej vládnej štruktúry. V nej existovali mnohé duplicity a prekrývajúce sa oblasti, a to tak z hľadiska zdrojov ako aj z hľadiska ľudského úsilia.
Ak nazeráme na celý španielsky bankový sektor cez prizmu tamojších cajas (družstevných záložní), ktoré tvoria „mäkké podbruško“ španielskej finančnej sústavy, tak prekrúcame realitu. Banky Santander a BBVA sa dnes koniec koncov radia medzi najúspešnejšie medzinárodné finančné ústavy. Napriek tomu to boli práve cajas, v ktorých sa koncentrovalo riziko vzniku bubliny na trhu nehnuteľností a ktorých riadenie predstavovalo najhoršiu formu verejného vlastníctva. Cajas nemali štruktúry podnikového riadenia a ich šéfom chýbali manažérske schopnosti potrebné na to, aby tieto inštitúcie prestáli krízu.
Navyše, španielske školy v systéme medzinárodného hodnotenia zaostávajú; relatívne efektívny systém učňovského výcviku z frankistickej éry padol za obeť prechodu na demokraciu a nízky počet patentových žiadostí odhaľuje vážne nedostatky vo výskume a vývoji Španielska. Táto prekážka konkurencieschopnosti súvisí taktiež s málo produktívnym, štátom regulovaným systémom vyššieho vzdelávania. Podľa Akademického hodnotenia svetových univerzít sa žiadna španielska verejná vysoká škola neumiestnila v roku 2012 medzi 150 najlepšími univerzitami, zatiaľ čo tri súkromné inštitúcie (IE, IESE a ESADE) patria medzi najlepšie obchodné školy na svete.
.silné stránky
Infraštruktúra Španielska patrí medzi najlepšie v Európe, od vysokorýchlostných vlakov, cez najmodernejšie letiská a rýchle diaľnice, až po špičkové zelené energetické siete. Španielski podnikatelia sa stali priekopníkmi nových obchodných modelov, ako sú firmy Inditex a Mercadona, o ktorých sa dnes učia študenti na najlepších obchodných fakultách.
V Španielsku pôsobí celý rad úspešných a moderných nadnárodných firiem, od Ferrovialu a FCC v oblasti verejnej infraštruktúry, až po spoločnosti Iberdrola a Abengoa v energetickom sektore. Dôležité je tiež zdôrazniť politickú stabilitu – a vyspelosť verejnosti –, vďaka ktorej mohla strana, ktorej program vyzýval k racionalizácii verejných výdavkov, získať vo voľbách pred šiestimi mesiacmi absolútnu väčšinu v parlamente.
Triumfy Španielska neboli hrou osudu, ale vyvrcholením dlhého vývoja, počas ktorého sa krajina dokázala z frankistickej minulosti „furia espanola“ premeniť na stroj na víťazstvá. Po prvých miestach na Eure 2008 i na majstrovstvách sveta 2010 španielska futbalová reprezentácia znovu ukázala, ako sa môže rozmanitosť vďaka stotožneniu sa so spoločným cieľom pretaviť na víťazný recept.
Všetci Španieli, a najmä ich politickí predstavitelia, si musia znovu uvedomiť, čo je potrebné, aby krajina zas raz dosiahla úspech. Karty nie sú rozdané dobre, a tak teraz môže Španielsko prekonať súčasnú kritickú situáciu jedine spoločnou tvrdou prácou, zodpovednosťou, rešpektom a lojalitou. Tak zároveň upevní svoje postavenie v Európe, ale aj mimo nej.
Autorka je bývalá španielska ministerka zahraničia a bývalá viceprezidentka Svetovej banky.
Project Syndicate 2012
.španielsky skok
Avšak len veľmi málo analýz ide pod povrch bezprostredných čísiel a hodnotí podstatu slabých a silných stránok Španielska. Dnešní pozorovatelia majú sklon zabúdať, že podľa meradiel Svetovej banky sa Španielsko až do 80. rokov minulého storočia zaraďovalo medzi rozvojové krajiny. Dnes patrí spolu so Singapurom a Írskom k tým krajinám, ktoré v poslednej štvrtine 20. storočia dosiahli najväčší hospodársky úspech. Nemalo by sa zabúdať ani na fakt, že okrem úchvatného skokového rastu HDP na obyvateľa (zo 7284 dolárov v roku 1980 na viac ako 30 000 dolárov v roku 2010) dovŕšilo Španielsko pod neoceniteľným vedením kráľa Juana Carlosa úspešný prechod k demokracii a vstúpilo do Európskej únie.
Takéto úspechy so sebou vždy nesú i výrazné asymetrie a politické pakty. Tie mali síce zásadný význam počas postfrankistického prechodu, keď sa Španieli stále obávali opätovného obnaženia hlbokých rozporov z čias občianskej vojny, ale dnes sú pre krajinu už iba príťažou. A tak úspech Španielska v kombinácii s uvoľnenou úverovou politikou v eurozóne vytvoril finančnú bublinu, a tá, keď neskôr spľasla, odhalila štrukturálne problémy krajiny. Práve preto dnes Španielsko potrebuje spoločné úsilie svojich občanov – úsilie opierajúce sa o sebadôveru, ktorej zdrojom budú úspechy posledných 30 rokov.
Jednou z oblastí, ktoré naliehavo potrebujú reformu, je trh práce. Základy súčasných španielskych pracovných zákonov boli položené ešte v roku 1938, keď sa krajina trápila v občianskej vojne. Systém, vytvorený po víťazstve generalissima Francisca Franca, ponúkal zamestnancom ochranu pracovných miest a silné práva v oblasti kolektívneho vyjednávania. Toto pomohlo udržať sociálnu stabilitu aj pri absencii demokracie.
Veľká časť tejto platformy pracovného práva paradoxne prežíva dodnes ako volebný transparent ľavice. Jej zmena preto nie je životne dôležitá len pre obnovu konkurencieschopnosti, ale pôjde aj o kritickú skúšku zrelosti španielskej demokracie.
.slabé stránky
Súčasný systém pracovnoprávnej legislatívy akurát konzervuje rýchlo rastúcu španielsku nezamestnanosť. Od druhej polovice 80. rokov, keď sa prudko obrátil trend čistej emigrácie, sa Španielsko borilo s vysokou mierou štrukturálnej nezamestnanosti. A to dokonca i v rokoch, keď hospodársky rast presahoval 4 percentá ročne. Čiastočne je to aj vďaka vysokej úrovni a štedrým dávkam španielskeho sociálneho systému, ktorý sa taktiež konsolidoval v postfrankistickom období. Odhaduje sa, že v roku 2011 žilo v krajine 5,7 milióna prisťahovalcov (12 percent obyvateľstva), čo je o vyše milión ľudí viac než v podstatne ľudnatejšej Veľkej Británii (so 62 miliónmi obyvateľov).
Medzinárodní pozorovatelia si často berú na mušku aj prezamestnanosť vo verejnom sektore a zdôrazňujú potrebu znížiť ju. Aj v tejto oblasti je problém priamym dôsledkom politických dohôd, uzavretých ešte na počiatku prechodu k demokracii. Verejný sektor prešiel počas tohto prechodu rýchlou a radikálnou decentralizáciou, čo viedlo k vytvoreniu kvázifederálnej vládnej štruktúry. V nej existovali mnohé duplicity a prekrývajúce sa oblasti, a to tak z hľadiska zdrojov ako aj z hľadiska ľudského úsilia.
Ak nazeráme na celý španielsky bankový sektor cez prizmu tamojších cajas (družstevných záložní), ktoré tvoria „mäkké podbruško“ španielskej finančnej sústavy, tak prekrúcame realitu. Banky Santander a BBVA sa dnes koniec koncov radia medzi najúspešnejšie medzinárodné finančné ústavy. Napriek tomu to boli práve cajas, v ktorých sa koncentrovalo riziko vzniku bubliny na trhu nehnuteľností a ktorých riadenie predstavovalo najhoršiu formu verejného vlastníctva. Cajas nemali štruktúry podnikového riadenia a ich šéfom chýbali manažérske schopnosti potrebné na to, aby tieto inštitúcie prestáli krízu.
Navyše, španielske školy v systéme medzinárodného hodnotenia zaostávajú; relatívne efektívny systém učňovského výcviku z frankistickej éry padol za obeť prechodu na demokraciu a nízky počet patentových žiadostí odhaľuje vážne nedostatky vo výskume a vývoji Španielska. Táto prekážka konkurencieschopnosti súvisí taktiež s málo produktívnym, štátom regulovaným systémom vyššieho vzdelávania. Podľa Akademického hodnotenia svetových univerzít sa žiadna španielska verejná vysoká škola neumiestnila v roku 2012 medzi 150 najlepšími univerzitami, zatiaľ čo tri súkromné inštitúcie (IE, IESE a ESADE) patria medzi najlepšie obchodné školy na svete.
.silné stránky
Infraštruktúra Španielska patrí medzi najlepšie v Európe, od vysokorýchlostných vlakov, cez najmodernejšie letiská a rýchle diaľnice, až po špičkové zelené energetické siete. Španielski podnikatelia sa stali priekopníkmi nových obchodných modelov, ako sú firmy Inditex a Mercadona, o ktorých sa dnes učia študenti na najlepších obchodných fakultách.
V Španielsku pôsobí celý rad úspešných a moderných nadnárodných firiem, od Ferrovialu a FCC v oblasti verejnej infraštruktúry, až po spoločnosti Iberdrola a Abengoa v energetickom sektore. Dôležité je tiež zdôrazniť politickú stabilitu – a vyspelosť verejnosti –, vďaka ktorej mohla strana, ktorej program vyzýval k racionalizácii verejných výdavkov, získať vo voľbách pred šiestimi mesiacmi absolútnu väčšinu v parlamente.
Triumfy Španielska neboli hrou osudu, ale vyvrcholením dlhého vývoja, počas ktorého sa krajina dokázala z frankistickej minulosti „furia espanola“ premeniť na stroj na víťazstvá. Po prvých miestach na Eure 2008 i na majstrovstvách sveta 2010 španielska futbalová reprezentácia znovu ukázala, ako sa môže rozmanitosť vďaka stotožneniu sa so spoločným cieľom pretaviť na víťazný recept.
Všetci Španieli, a najmä ich politickí predstavitelia, si musia znovu uvedomiť, čo je potrebné, aby krajina zas raz dosiahla úspech. Karty nie sú rozdané dobre, a tak teraz môže Španielsko prekonať súčasnú kritickú situáciu jedine spoločnou tvrdou prácou, zodpovednosťou, rešpektom a lojalitou. Tak zároveň upevní svoje postavenie v Európe, ale aj mimo nej.
Autorka je bývalá španielska ministerka zahraničia a bývalá viceprezidentka Svetovej banky.
Project Syndicate 2012
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.