Ale na druhej strane, ak Maďari napíšu do jedálneho lístka guláš, tak je to guláš so všetkým, čo k nemu patrí, keď napíšu halászlé, tak je to skutočne najlepšia rybacia polievka na svete, a keď má byť zubáč dozlata opečený a zahnutý do polkruhu, tak presne tak vyzerá aj v tej najturistickejšej krčme na polostrove Tihány. A Balaton je stále Balaton, so svojou 25-stupňovou vodou, s jemným pieskom pri južnom pobreží a nekonečnými vychádzkami ďaleko do jazera, po kolená vo vode. Je modrý, a keď nie je víkend, tak aj priezračný a čistý, aký som ho nikdy nezažil. A tiež mestá, aj predtým trochu nezaujímavý Siófok, skrásneli. Budapešť sa čoraz väčšmi stáva mestom, kde sa príjemne chodí peši, kde prestávajú vládnuť autá a kam sa namiesto za lacnými dievčatami chodí aj zo Západu za kultúrou, dobrým jedlom a príjemným pokojom. Veľa z toho je za európske peniaze, najmä v poslednom čase, keď Maďarsko nemá na rozdávanie, čo vidieť na mnohých miestach, kde na transparentoch, ktoré oznamujú, čo koľko stálo, svieti modrá vlajka Únie so zlatými hviezdami.
Po desiatich dňoch v Maďarsku, po takmer dvestopäťdesiatich kilometroch na bicykli, dvojnásobnom počte na vlakoch a po kilometroch prechodených v Budapešti nemôžem povedať, že by ma Maďarsko ako stredoeurópskeho turistu sklamalo, ale ani ma nenadchlo. Áno, maďarské železnice treba rozohnať, koľajnice dostavať, vlaky vymeniť a hlásatelia na nádraží Keléty by sa mohli naučiť aspoň jeden cudzí jazyk. Ale v krajine, ktorá tak pohla s výstavbou diaľnic ako práve Maďarsko, si človek povie, že jednoducho nie sú peniaze na všetko a že teraz snáď pôjdu aj do železníc.
Balaton nesklamal ani trochu. Tu naozaj každý hovorí aspoň po nemecky, chytáte sa aj s angličtinou a služby turistom sú veľmi slušné, najmä keď človek vezme do úvahy väčšinou pohodové ceny.
Za svoje peniaze tu dostanete naozaj to, čo za ne môžete očakávať, ba aj o kúsok viac. V Maďarsku sa jedlo vždy dobre a lacno, a to sa nezmenilo ani teraz, hoci do štátnej kasy tu ide jedna z najväčších DPH v Európe. Obsluha v reštauráciách, baroch aj kaviarňach je neporovnateľne profesionálnejšia ako v Česku, o Slovensku ani nehovoriac. Najmä maďarské špeciality, pripravené v takmer rakúskej kvalite, a taká veľkosť porcií, že v Maďarsku sa schudnúť skutočne veľmi nedá. Neokradnú vás ani miestni zmenárnici, ani majitelia hotelov, prevádzkovatelia kempov či prenajímatelia vil a privátnych bytov.
Pri Balatone alebo na mnohých miestach v Budapešti to často žije až do rána, ale nad všetkým bdie dosť policajtov, takže opité scény ani hurhaj som nikde nezažil. Aj napriek tomu, že napríklad v Siófoku je taká koncentrácia barov a nočných podnikov, akú som v strednej Európe ešte nevidel.
Skvelé, samozrejme, nie je všetko. Cyklistiku, ako jeden z dôležitých druhov turistiky, sa Maďari ešte len učia. Maďarsko si síce pomaľovali cyklotrasami, ale akosi ich občas zabúdajú označiť a často vás z ničoho nič nasmerujú na poriadne rušnú cestu alebo, naopak, na takmer nezjazdnú poľnú cestu, o zbytočných kilometrových obchádzkach ani nehovoriac.
Dokopy sa však tých desať dní v Maďarsku vydarilo. Balaton, ktorý je navyše zo Slovenska skoro za rohom, je ako konkurencia mora v Chorvátsku celkom milým riešením. Len s tými bicyklami a železnicami si na svoje „nabudúce“ zo desať rokov počkám.
Autor je redaktor Lidových novin
Po desiatich dňoch v Maďarsku, po takmer dvestopäťdesiatich kilometroch na bicykli, dvojnásobnom počte na vlakoch a po kilometroch prechodených v Budapešti nemôžem povedať, že by ma Maďarsko ako stredoeurópskeho turistu sklamalo, ale ani ma nenadchlo. Áno, maďarské železnice treba rozohnať, koľajnice dostavať, vlaky vymeniť a hlásatelia na nádraží Keléty by sa mohli naučiť aspoň jeden cudzí jazyk. Ale v krajine, ktorá tak pohla s výstavbou diaľnic ako práve Maďarsko, si človek povie, že jednoducho nie sú peniaze na všetko a že teraz snáď pôjdu aj do železníc.
Balaton nesklamal ani trochu. Tu naozaj každý hovorí aspoň po nemecky, chytáte sa aj s angličtinou a služby turistom sú veľmi slušné, najmä keď človek vezme do úvahy väčšinou pohodové ceny.
Za svoje peniaze tu dostanete naozaj to, čo za ne môžete očakávať, ba aj o kúsok viac. V Maďarsku sa jedlo vždy dobre a lacno, a to sa nezmenilo ani teraz, hoci do štátnej kasy tu ide jedna z najväčších DPH v Európe. Obsluha v reštauráciách, baroch aj kaviarňach je neporovnateľne profesionálnejšia ako v Česku, o Slovensku ani nehovoriac. Najmä maďarské špeciality, pripravené v takmer rakúskej kvalite, a taká veľkosť porcií, že v Maďarsku sa schudnúť skutočne veľmi nedá. Neokradnú vás ani miestni zmenárnici, ani majitelia hotelov, prevádzkovatelia kempov či prenajímatelia vil a privátnych bytov.
Pri Balatone alebo na mnohých miestach v Budapešti to často žije až do rána, ale nad všetkým bdie dosť policajtov, takže opité scény ani hurhaj som nikde nezažil. Aj napriek tomu, že napríklad v Siófoku je taká koncentrácia barov a nočných podnikov, akú som v strednej Európe ešte nevidel.
Skvelé, samozrejme, nie je všetko. Cyklistiku, ako jeden z dôležitých druhov turistiky, sa Maďari ešte len učia. Maďarsko si síce pomaľovali cyklotrasami, ale akosi ich občas zabúdajú označiť a často vás z ničoho nič nasmerujú na poriadne rušnú cestu alebo, naopak, na takmer nezjazdnú poľnú cestu, o zbytočných kilometrových obchádzkach ani nehovoriac.
Dokopy sa však tých desať dní v Maďarsku vydarilo. Balaton, ktorý je navyše zo Slovenska skoro za rohom, je ako konkurencia mora v Chorvátsku celkom milým riešením. Len s tými bicyklami a železnicami si na svoje „nabudúce“ zo desať rokov počkám.
Autor je redaktor Lidových novin
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.