KNIHA Jonathan S. Foer: Príšerne nahlas a neuveriteľne blízko (Slovart, 2012)
„Všetko je príšerne komplikované," povzdychne si 9-ročný Newyorčan Oskar Schell. Sedí v limuzíne pri šoférovi a snaží sa rozosmiať ho. Neveľmi sa mu darí. Na zadnom sedadle sedia Oskarova matka a babka, limuzína smeruje na cintorín, kde idú pochovať prázdnu truhlu Oskarovho otca, ktorý zahynul 11. septembra 2001 v neworských Dvojičkách. Foerova kniha (v preklade Pavla Lukáča) je vynikajúcou ukážkou súčasnej americkej literatúry v jej najlepšej podobe. Je to v prvom rade kniha o tom, ako sa vyrovnať s nevyrovnateľným, totiž so smrťou blízkeho človeka. Tým, že autor zveril rozprávanie malému Oskarovi, podarilo sa mu príbeh odľahčiť (miestami je dokonca veľmi vtipný) a dať mu formu divokej rozprávky, ktorá sa však skutočne stala. Oskar jedného dňa (niekoľko mesiacov po otcovej smrti) náhodou rozbije vázu a medzi črepinami nájde obálku a v nej kľúč. Okamžite sa rozhodne hľadať zámku, do ktorej pasuje... Jonathan Safran Foer majstrovsky splieta Oskarove príbehy s listami jeho babky a jej neprítomného manžela, dýchne na nás hrôza židovskej komunity vo vojnových Drážďanoch, spoznávame bizarné postavičky súčasného New Yorku. Foer strieda rozprávačov, štýly rozprávania, miestami sa hrá s typografiou, do textu vkladá vlastné fotografie. Je to dojímavé, terapeutické, napínavé, prekvapivé, poetické. Americká literatúry v jej najlepšej podobe.
.jk
KNIHA: Chuck Palahniuk: Prokletí (Odeon 2012)
Ten pán na obálke knihy je Satan, čaká na trinásťročnú Madison, aby ju odviezol do pekla, pretože práve zomrela, údajne na predávkovanie marihuanou. Z listov, ktoré mu potom Madison z pekla píše, sa dozvieme, ako to tam chodí a vyzerá, za čo za všetko sa dá do pekla dostať. Z rozprávania Madison sa zdá, že ocitnúť sa v smrdutom a slizkom pekle je príjemnejšie, ako sa narodiť mediálne známym rodičom, bývalým hipisákom, teraz liberálom, ateistom, nadšencom pre eko, bio a xanax, čo dcérke podstrkujú hašiš a psychofarmaká, každú chvíľu si adoptujú nejakú sirotu z tretieho sveta, vozia sa všade tryskáčom, ale veľmi ekologicky zariadenom. Ďalšia kniha autora, ktorý sa preslávil Klubom bitkárov, ponúka čitateľom všetko, na čo sú v jeho knihách navyknutí – divokú jazdu od prvej po poslednú stranu, politickú satiru a až zžieravú iróniu voči svojej generácii, zároveň aj nežnosť, ľudskosť a krásu na tých najnečakanejších miestach, inteligentný, drsný, často až fekálny humor, množstvo encyklopedických informácií organicky zakomponovaných do dialógov, neutíchajúci prúd nápadov, občas i na úkor logiky a príbehu. Palahniuk sa od totálnej dekompozície vetnej skladby v predošlom Pygmejovi vrátil k šťavnatému a hravému jazyku, opäť v skvelom českom preklade Richarda Podaného. Z hľadiska príbehu to nie je jeho najlepší román, stále však ponúka vysoko nadpriemerný čitateľský zážitok.
.elena Akácsová
KNIHA Arthur Rimbaud: Opilý koráb, prekl. Vítězslav Nezval (Maťa, 2012)
„Znám nebe, třpytící se pod průtrží mračen, / znám kouzlo večerů a velkých povodní, / znám jitra nadšená jak hejno vodních kačen / a časem viděl jsem to, o čem lidé sní." To nehovorí nejaký sivovlasý veršotepec, poeticky sa vyrovnávajúci so skúsenosťami nadobudnutou múdrosťou. To sú verše 17-ročného Rimbauda, geniálneho dieťaťa, skutočného enfant terrible, ktoré hasí smäd absintom, pubertálne depresie hašišom a iné druhy žiadze komplikovaným milostným vzťahom s Verlainom (ten sa ho neskôr pokúsi zastreliť). Vtip je v tom, že Arthur Rimbaud toho skutočne veľa videl. Zanechal o tom svedectvo vo svojom rozsahom neveľkom, no neobyčajne hlbokom, sviežom, novátorskom a stále inšpirujúcom básnickom diele, ktoré vzniklo medzi jeho šestnástymi a osemnástymi narodeninami (neskôr sa venoval obchodovaniu s kávou a zbraňami, ako 37-ročný podľahol rakovine). V tých básňach ešte počuť rozorvanosť romantizmu, no zároveň sa v nich objavuje „moderný" súcit s chudobnými a slabými (Arthur bol chvíľu súčasťou Parížskej komúny), ako aj „postmoderná" skepsa voči veľkým slovám. Práve to je na Rimbaudovi neustále fascinujúce: akoby ešte stál v minulosti, no zároveň je náš. Je preto správne, že vydavateľstvo Maťa zaradilo Opilý koráb v kongeniálnom preklade Vítězslava Nezvala do edície Bouře k Blakeovi, Skácelovi, Vianovi, Jirousovi či Jimovi Morrisonovi.
.jk
„Všetko je príšerne komplikované," povzdychne si 9-ročný Newyorčan Oskar Schell. Sedí v limuzíne pri šoférovi a snaží sa rozosmiať ho. Neveľmi sa mu darí. Na zadnom sedadle sedia Oskarova matka a babka, limuzína smeruje na cintorín, kde idú pochovať prázdnu truhlu Oskarovho otca, ktorý zahynul 11. septembra 2001 v neworských Dvojičkách. Foerova kniha (v preklade Pavla Lukáča) je vynikajúcou ukážkou súčasnej americkej literatúry v jej najlepšej podobe. Je to v prvom rade kniha o tom, ako sa vyrovnať s nevyrovnateľným, totiž so smrťou blízkeho človeka. Tým, že autor zveril rozprávanie malému Oskarovi, podarilo sa mu príbeh odľahčiť (miestami je dokonca veľmi vtipný) a dať mu formu divokej rozprávky, ktorá sa však skutočne stala. Oskar jedného dňa (niekoľko mesiacov po otcovej smrti) náhodou rozbije vázu a medzi črepinami nájde obálku a v nej kľúč. Okamžite sa rozhodne hľadať zámku, do ktorej pasuje... Jonathan Safran Foer majstrovsky splieta Oskarove príbehy s listami jeho babky a jej neprítomného manžela, dýchne na nás hrôza židovskej komunity vo vojnových Drážďanoch, spoznávame bizarné postavičky súčasného New Yorku. Foer strieda rozprávačov, štýly rozprávania, miestami sa hrá s typografiou, do textu vkladá vlastné fotografie. Je to dojímavé, terapeutické, napínavé, prekvapivé, poetické. Americká literatúry v jej najlepšej podobe.
.jk
KNIHA: Chuck Palahniuk: Prokletí (Odeon 2012)
Ten pán na obálke knihy je Satan, čaká na trinásťročnú Madison, aby ju odviezol do pekla, pretože práve zomrela, údajne na predávkovanie marihuanou. Z listov, ktoré mu potom Madison z pekla píše, sa dozvieme, ako to tam chodí a vyzerá, za čo za všetko sa dá do pekla dostať. Z rozprávania Madison sa zdá, že ocitnúť sa v smrdutom a slizkom pekle je príjemnejšie, ako sa narodiť mediálne známym rodičom, bývalým hipisákom, teraz liberálom, ateistom, nadšencom pre eko, bio a xanax, čo dcérke podstrkujú hašiš a psychofarmaká, každú chvíľu si adoptujú nejakú sirotu z tretieho sveta, vozia sa všade tryskáčom, ale veľmi ekologicky zariadenom. Ďalšia kniha autora, ktorý sa preslávil Klubom bitkárov, ponúka čitateľom všetko, na čo sú v jeho knihách navyknutí – divokú jazdu od prvej po poslednú stranu, politickú satiru a až zžieravú iróniu voči svojej generácii, zároveň aj nežnosť, ľudskosť a krásu na tých najnečakanejších miestach, inteligentný, drsný, často až fekálny humor, množstvo encyklopedických informácií organicky zakomponovaných do dialógov, neutíchajúci prúd nápadov, občas i na úkor logiky a príbehu. Palahniuk sa od totálnej dekompozície vetnej skladby v predošlom Pygmejovi vrátil k šťavnatému a hravému jazyku, opäť v skvelom českom preklade Richarda Podaného. Z hľadiska príbehu to nie je jeho najlepší román, stále však ponúka vysoko nadpriemerný čitateľský zážitok.
.elena Akácsová
KNIHA Arthur Rimbaud: Opilý koráb, prekl. Vítězslav Nezval (Maťa, 2012)
„Znám nebe, třpytící se pod průtrží mračen, / znám kouzlo večerů a velkých povodní, / znám jitra nadšená jak hejno vodních kačen / a časem viděl jsem to, o čem lidé sní." To nehovorí nejaký sivovlasý veršotepec, poeticky sa vyrovnávajúci so skúsenosťami nadobudnutou múdrosťou. To sú verše 17-ročného Rimbauda, geniálneho dieťaťa, skutočného enfant terrible, ktoré hasí smäd absintom, pubertálne depresie hašišom a iné druhy žiadze komplikovaným milostným vzťahom s Verlainom (ten sa ho neskôr pokúsi zastreliť). Vtip je v tom, že Arthur Rimbaud toho skutočne veľa videl. Zanechal o tom svedectvo vo svojom rozsahom neveľkom, no neobyčajne hlbokom, sviežom, novátorskom a stále inšpirujúcom básnickom diele, ktoré vzniklo medzi jeho šestnástymi a osemnástymi narodeninami (neskôr sa venoval obchodovaniu s kávou a zbraňami, ako 37-ročný podľahol rakovine). V tých básňach ešte počuť rozorvanosť romantizmu, no zároveň sa v nich objavuje „moderný" súcit s chudobnými a slabými (Arthur bol chvíľu súčasťou Parížskej komúny), ako aj „postmoderná" skepsa voči veľkým slovám. Práve to je na Rimbaudovi neustále fascinujúce: akoby ešte stál v minulosti, no zároveň je náš. Je preto správne, že vydavateľstvo Maťa zaradilo Opilý koráb v kongeniálnom preklade Vítězslava Nezvala do edície Bouře k Blakeovi, Skácelovi, Vianovi, Jirousovi či Jimovi Morrisonovi.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.