V Palazzo Reale, čiže priamo v turistickom raji na Piazza del Duomo, je napríklad niekoľko výstav, ktoré odkazujú k významným udalostiam talianskej histórie. Prvou je slávne monumentálne (a provokatívne dielo) – 12 metrov dlhá koláž s názvom Pohreb anarchistu Pinelliho (I funerali dell'anarchico Pinelli, 1972), ktorého autorom je výtvarník Enrico Baj.
.umelecký „národopis“
Výstava Dovidenia roky sedemdesiate (ADDIO ANNI 70. Arte a Milano 1969 – 1980) predstavuje putovanie po stopách umenia v dobe plnej nepokojov a zvratov v podobe revolty, protestov a anarchistických aktov. Umelecké gestá počas tejto dekády znamenali významný počin pri budovaní Milána ako jedného z hlavných miest kultúry v Európe.
Vo vedľajšej budove ,v Museo del Novecento, prebieha výstava Epizódy umenia v Miláne v 70. rokoch (Episodi dell'arte a Milano. Libri d'artista ed editoria negli anni Settanta). Táto expozícia je rozvrstvená do jednotlivých hnutí, smerov či prístupov a je usporiadaná chronologicky od futurizmu, medzivojnovej tvorby, informelu, abstrakcionizmu, spacializmu po arte povera. Dôraz sa kladie na autorov, ktorí sa spájajú s Milánom, ako sú Boccioni, Carrá, Morandi, de Chirico, Fontana či Manzoni. Môžeme tu nájsť slávne „hudobné“ nástroje intonarumori, ktoré používali talianski futuristi Ugo Piatti a Luigi Russolo na produkciu hluku, tvorené rôznymi nájdenými predmetmi z ulice alebo ručným náradím. Medzi výstavné exponáty sa tak radia aj nožnice, kladivá, hever, pílka či zverák, ktoré mali produkovať industriálne hluky a zvuky dynamického mesta.
Nájdeme tu aj slávne konceptuálne dielo z roku 1961, konzervu s názvom Artist's Shit (Merda d'artista) vytvorenú Pierom Manzonim. Manzoniho dielo sa dá čítať vo viacerých významoch. Jednak nadväzuje na Duchampovo spochybňovanie umeleckých hodnôt, možno ho vnímať aj v intenciách mediálneho umenia ako tzv. estetiku absencie, ide však o jasné konceptuálne dielo.
Je viac než symbolické, že tieto výstavy „národopisného“ charakteru sú situované na Piazza del Duomo, teda na námestí, ktoré znamená pre Talianov niečo podobné ako pre Slovákov Šafárikovo námestie, ktoré bolo takisto dejiskom dôležitých historických udalostí.
.hangár na predmestí
Zatiaľ čo stred mesta sa venuje výstavám národného charakteru, trochu inak je tomu mimo centrum mesta. Na periférií Milána vznikol v roku 2004 výstavný priestor HangarBicocca. Toto územie má dlhú tradíciu. V roku 1903 tu stavebný inžinier Ernesto Breda založil jednu z najdôležitejších industriálnych kolónií v Taliansku. Dodnes je Bicocca pojem, ktorý u domácich evokuje typickú architektúru fabrík a robotníckych ubytovní.
Transformáciou tohto priestoru na výstavné priestory pre široké spektrum súčasného umenia vznikol špecifický experimentálny priestor, ktorý zachováva industriálne architektonické dedičstvo.
.kieferove veže
Pre nedomáceho návštevníka HagarBicocca predstavuje pokojnú oázu bez hluku a ruchu preplnených ulíc centra Milána. Vnútorné priestory hangáru sústreďujú tri expozície, z toho jednu stálu site-specific inštaláciu nemeckého umelca Anselma Kiefera (1945), ktorej je venovaný veľkorysý priestor pozdĺž hangáru. Kieferovo dielo predstavuje silné reflexie historických, ale aj súčasných udalostí. Jeho záujem sa uberá k judaisticko-kresťanským náboženským, filozofickým a symbolickým otázkam, ktoré tieto udalosti sprevádzali. Smeruje viac pod povrch, tam, kde sa skrývajú pravé odpovede na položené (a nezodpovedané) otázky.
Jeho dielo Sedem nebeských veží ( The seven heavenly palaces) nadväzuje na germánsky mysticizmus, odkazuje k romantickému symbolizmu, alchýmii, ale aj k ideológiám minulých dôb, možno ideológiám súčasnosti, ktoré však ostávajú pre masy zatiaľ skryté a neviditeľné. Tieto veže vysoké od 14 do 18 metrov sú postavené z betónových blokov a častí kontajnerov na prepravu tovaru.
Vstupom do Hangáru sa divák ocitá akoby v mystickej krajine. Názov tejto 90 ton vážiacej inštalácie pochádza zo starovekého hebrejského spisu Sefer Hechaloth – Kniha palácov, ktorej pôvod sa datuje približne do 5. storočia nášho letopočtu. Každá z veží má na vrchole určitý detail, ktorý charakterizuje jej individuálnu tému. Prvá veža Sefiroth má na vrchole desať neónových svetiel s hebrejskými názvami, ktoré reprezentujú základné princípy stromu života. Druhá veža, nazvaná Melanchólia, odkazuje k dodnes celkom nevysvetlenému dielu Albrechta Dürera. Jeho medirytina z roku 1514 skrýva mnoho tajomstiev a symbolík. Tretia veža, Ararat, symbolizuje horu na území dnešného Turecka v pohorí Arménskej vysočiny, kam pristála Noemova archa po opadnutí vody po veľkej potope. Ďalšia veža má názov Magnetické siločiary (Magnetic Field Lines). Táto 18 metrov vysoká veža je ovinutá filmom z olova. Cievka, film a kamera ležiace na piesočnato-popolavej zemi sú taktiež z olova. Použitím tohto materiálu, ktorý vo svojej podstate zabraňuje zaznamenaniu fotografického obrazu alebo filmovej sekvencie, autor odkazuje k nacistickým pokusom o zničenie židovskej kultúry a etnických menšín.
Veže číslo 5 a 6 s názvom JH & WH symbolizujú mýtus o stvorení podľa kabalistického učenia. Neónové nápisy JH a WH podľa hebrejskej fonetiky vyjadrujú písmená slova Jahve, teda Hospodina. Siedma veža s názvom Veža padajúcich obrazov (The Tower of the Falling Pictures) odkazuje k železným rámom na úpätí veže, ktoré sú však bez obrazov.
Anselm Kiefer je vo svete uznávaným autorom, ktorý svoje diela neprodukuje na základe požiadaviek trhu. V jeho tvorbe sa výrazne prejavuje existencializmus súvisiaci s úlohou nemeckého umelca v dobe po holokauste. Inšpiráciou mu boli cesty do Jeruzalema, Egypta, Jemenu, Brazílie, Strednej Ameriky a Indie, teda miesta s výnimočnou architektúrou skrývajúce odkaz stratených dávnych civilizácií.
V roku 1977 vystavoval na svetovej prehliadke Dokumenta v Kasseli, v roku 1980 reprezentoval Nemecko na Benátskom bienále. Nasledovali retrospektívne prehliadky v MoCA v Los Angeles alebo MoMA v New Yorku, úspešné boli výstavy v National Gallery (2000) a Royal Academy (2001) v Londýne a Guggenheim Museum v Bibao (2007).
.prietove krivky
Ďalším autorom je mladý Wilfredo Prieto pôvodom z Kuby, ktorý žije a tvorí v Havane a New Yorku. Tento konceptuálny umelec sa vo svojej inštalácii Vyvažovanie krivky (Equilibrando la curva) dotýka politických, ekonomických a environmentálnych aspektov súčasnej spoločnosti. Inštalácia pozostáva z prevažne monumentálnych objektov, ktoré prekvapujú diváka svojou významovou odlišnosťou a zároveň úžasnou nadväznosťou. Prieto sa bráni priamočiarej jednostrannej interpretácii. Niektoré objekty majú variabilné rozmery. Hneď prvým objektom v divákovom zornom poli je obrovská kopa sena, v ktorej sa nachádza ihla. Vyvoláva pochybnosti, či tam ihla skutočne je, ak tam skutočne je, prečo sa dielo volá tak príliš jednoznačne: Ihla v kope sena?
Prietovo hľadanie optimálnej rovnováhy krivky explicitne reprezentuje typický oranžový kĺbový autobus, aký premáva v uliciach Milána. Mierne zatočený doľava s blikajúcimi smerovkami, akoby chcel skutočne odbočiť. Autor však zneisťuje potenciálnych cestujúcich, občanov, ktorí sa možno márne pokúšajú udržať rovnováhu v rozbehnutom autobuse. Zneisťuje celú túto sociálnu skupinu odkázanú na hromadnú prepravu tým, že pod každé koleso autobusu umiestňuje jednoeurovú mincu. Stredná vrstva spoločnosti je závislá od ekonomiky, v užšom kontexte podlieha nestabilnej situácii euromeny.
Hmlovina (Nebula, 2009) je obrovský kúdoľ, ktorý sa vznáša nad hlavami divákov niekde, kde by sme očakávali kúdoľ dymu či hmly. Tento objekt však tvorí 7 kilometrov ostnatého drôtu.
Neďaleko autobusu sa nachádza nákladné auto s domiešavačom betónu. Ide o dielo Monument (Monumento, 2012). Toto auto po vyliatí betónu z miešačky zabetónovalo samé seba a je teda neschopné sa pohnúť z miesta vpred. Zacyklili sme sa v neustálej výstavbe, developerských projektoch zamorujúcich náš priestor, stávame sa postupne nehybnými a zaliatymi v betóne. Tento environment destabilizuje pozíciu diváka ako člena „rozvíjajúcej sa“ spoločnosti, dekonštruuje naše vízie a očakávania, zobrazuje spoločnosť ako nestabilnú a jej vývoj ako nepredvídateľný.
Populárnym Prietovým dielom z roku 2003 je Lavína (Avalanche), ktorá odkazuje na paradoxné a absurdné aspekty, ktoré nás zvádzajú k spotrebe, nakupovaniu, neustálej túžbe po naplnení našich temporálnych potrieb. Veď konzumenti sú predovšetkým zberači zážitkov. Toto dielo je sériou mnohých objektov guľovitého tvaru od najmenšieho zrnka piesku, cez koráliky, tenisové loptičky, rôzne bizarné objekty nášho plytkého záujmu, glóbus, fit loptu až po stánok s čerstvými džúsmi v tvare obrovského megapomaranča.
V tento deň bolo skutočne horúco a vnútri v hangári neprúdil vzduch. Pomyslela som si, aké geniálne by toto dielo bolo, ak by stánok s čerstvými džúsmi skutočne fungoval a neslúžil iba ako artefakt. Vtedy ku mne prišla slečna a ponúkla mi pohár čerstvej pomarančovej šťavy s ľadom. Fyzická úľava a zároveň radosť, že zážitok z umenia nebol len imaginárny, ale bol reálny, žitý. Lebo tá rútiaca sa lavína nebola len statickou inštaláciou zo stoviek objektov, ktorou chce autor niečo povedať o súčasnej márnivej spoločnosti. Splnila moju aktuálnu fyzickú túžbu po osviežení a potvrdila (aspoň v mojom prípade), že túžba nemusí plodiť len ďalšie túžby.
Autorka je výtvarníčka a teoretička nových médií.
.umelecký „národopis“
Výstava Dovidenia roky sedemdesiate (ADDIO ANNI 70. Arte a Milano 1969 – 1980) predstavuje putovanie po stopách umenia v dobe plnej nepokojov a zvratov v podobe revolty, protestov a anarchistických aktov. Umelecké gestá počas tejto dekády znamenali významný počin pri budovaní Milána ako jedného z hlavných miest kultúry v Európe.
Vo vedľajšej budove ,v Museo del Novecento, prebieha výstava Epizódy umenia v Miláne v 70. rokoch (Episodi dell'arte a Milano. Libri d'artista ed editoria negli anni Settanta). Táto expozícia je rozvrstvená do jednotlivých hnutí, smerov či prístupov a je usporiadaná chronologicky od futurizmu, medzivojnovej tvorby, informelu, abstrakcionizmu, spacializmu po arte povera. Dôraz sa kladie na autorov, ktorí sa spájajú s Milánom, ako sú Boccioni, Carrá, Morandi, de Chirico, Fontana či Manzoni. Môžeme tu nájsť slávne „hudobné“ nástroje intonarumori, ktoré používali talianski futuristi Ugo Piatti a Luigi Russolo na produkciu hluku, tvorené rôznymi nájdenými predmetmi z ulice alebo ručným náradím. Medzi výstavné exponáty sa tak radia aj nožnice, kladivá, hever, pílka či zverák, ktoré mali produkovať industriálne hluky a zvuky dynamického mesta.
Nájdeme tu aj slávne konceptuálne dielo z roku 1961, konzervu s názvom Artist's Shit (Merda d'artista) vytvorenú Pierom Manzonim. Manzoniho dielo sa dá čítať vo viacerých významoch. Jednak nadväzuje na Duchampovo spochybňovanie umeleckých hodnôt, možno ho vnímať aj v intenciách mediálneho umenia ako tzv. estetiku absencie, ide však o jasné konceptuálne dielo.
Je viac než symbolické, že tieto výstavy „národopisného“ charakteru sú situované na Piazza del Duomo, teda na námestí, ktoré znamená pre Talianov niečo podobné ako pre Slovákov Šafárikovo námestie, ktoré bolo takisto dejiskom dôležitých historických udalostí.
.hangár na predmestí
Zatiaľ čo stred mesta sa venuje výstavám národného charakteru, trochu inak je tomu mimo centrum mesta. Na periférií Milána vznikol v roku 2004 výstavný priestor HangarBicocca. Toto územie má dlhú tradíciu. V roku 1903 tu stavebný inžinier Ernesto Breda založil jednu z najdôležitejších industriálnych kolónií v Taliansku. Dodnes je Bicocca pojem, ktorý u domácich evokuje typickú architektúru fabrík a robotníckych ubytovní.
Transformáciou tohto priestoru na výstavné priestory pre široké spektrum súčasného umenia vznikol špecifický experimentálny priestor, ktorý zachováva industriálne architektonické dedičstvo.
.kieferove veže
Pre nedomáceho návštevníka HagarBicocca predstavuje pokojnú oázu bez hluku a ruchu preplnených ulíc centra Milána. Vnútorné priestory hangáru sústreďujú tri expozície, z toho jednu stálu site-specific inštaláciu nemeckého umelca Anselma Kiefera (1945), ktorej je venovaný veľkorysý priestor pozdĺž hangáru. Kieferovo dielo predstavuje silné reflexie historických, ale aj súčasných udalostí. Jeho záujem sa uberá k judaisticko-kresťanským náboženským, filozofickým a symbolickým otázkam, ktoré tieto udalosti sprevádzali. Smeruje viac pod povrch, tam, kde sa skrývajú pravé odpovede na položené (a nezodpovedané) otázky.
Jeho dielo Sedem nebeských veží ( The seven heavenly palaces) nadväzuje na germánsky mysticizmus, odkazuje k romantickému symbolizmu, alchýmii, ale aj k ideológiám minulých dôb, možno ideológiám súčasnosti, ktoré však ostávajú pre masy zatiaľ skryté a neviditeľné. Tieto veže vysoké od 14 do 18 metrov sú postavené z betónových blokov a častí kontajnerov na prepravu tovaru.
Vstupom do Hangáru sa divák ocitá akoby v mystickej krajine. Názov tejto 90 ton vážiacej inštalácie pochádza zo starovekého hebrejského spisu Sefer Hechaloth – Kniha palácov, ktorej pôvod sa datuje približne do 5. storočia nášho letopočtu. Každá z veží má na vrchole určitý detail, ktorý charakterizuje jej individuálnu tému. Prvá veža Sefiroth má na vrchole desať neónových svetiel s hebrejskými názvami, ktoré reprezentujú základné princípy stromu života. Druhá veža, nazvaná Melanchólia, odkazuje k dodnes celkom nevysvetlenému dielu Albrechta Dürera. Jeho medirytina z roku 1514 skrýva mnoho tajomstiev a symbolík. Tretia veža, Ararat, symbolizuje horu na území dnešného Turecka v pohorí Arménskej vysočiny, kam pristála Noemova archa po opadnutí vody po veľkej potope. Ďalšia veža má názov Magnetické siločiary (Magnetic Field Lines). Táto 18 metrov vysoká veža je ovinutá filmom z olova. Cievka, film a kamera ležiace na piesočnato-popolavej zemi sú taktiež z olova. Použitím tohto materiálu, ktorý vo svojej podstate zabraňuje zaznamenaniu fotografického obrazu alebo filmovej sekvencie, autor odkazuje k nacistickým pokusom o zničenie židovskej kultúry a etnických menšín.
Veže číslo 5 a 6 s názvom JH & WH symbolizujú mýtus o stvorení podľa kabalistického učenia. Neónové nápisy JH a WH podľa hebrejskej fonetiky vyjadrujú písmená slova Jahve, teda Hospodina. Siedma veža s názvom Veža padajúcich obrazov (The Tower of the Falling Pictures) odkazuje k železným rámom na úpätí veže, ktoré sú však bez obrazov.
Anselm Kiefer je vo svete uznávaným autorom, ktorý svoje diela neprodukuje na základe požiadaviek trhu. V jeho tvorbe sa výrazne prejavuje existencializmus súvisiaci s úlohou nemeckého umelca v dobe po holokauste. Inšpiráciou mu boli cesty do Jeruzalema, Egypta, Jemenu, Brazílie, Strednej Ameriky a Indie, teda miesta s výnimočnou architektúrou skrývajúce odkaz stratených dávnych civilizácií.
V roku 1977 vystavoval na svetovej prehliadke Dokumenta v Kasseli, v roku 1980 reprezentoval Nemecko na Benátskom bienále. Nasledovali retrospektívne prehliadky v MoCA v Los Angeles alebo MoMA v New Yorku, úspešné boli výstavy v National Gallery (2000) a Royal Academy (2001) v Londýne a Guggenheim Museum v Bibao (2007).
.prietove krivky
Ďalším autorom je mladý Wilfredo Prieto pôvodom z Kuby, ktorý žije a tvorí v Havane a New Yorku. Tento konceptuálny umelec sa vo svojej inštalácii Vyvažovanie krivky (Equilibrando la curva) dotýka politických, ekonomických a environmentálnych aspektov súčasnej spoločnosti. Inštalácia pozostáva z prevažne monumentálnych objektov, ktoré prekvapujú diváka svojou významovou odlišnosťou a zároveň úžasnou nadväznosťou. Prieto sa bráni priamočiarej jednostrannej interpretácii. Niektoré objekty majú variabilné rozmery. Hneď prvým objektom v divákovom zornom poli je obrovská kopa sena, v ktorej sa nachádza ihla. Vyvoláva pochybnosti, či tam ihla skutočne je, ak tam skutočne je, prečo sa dielo volá tak príliš jednoznačne: Ihla v kope sena?
Prietovo hľadanie optimálnej rovnováhy krivky explicitne reprezentuje typický oranžový kĺbový autobus, aký premáva v uliciach Milána. Mierne zatočený doľava s blikajúcimi smerovkami, akoby chcel skutočne odbočiť. Autor však zneisťuje potenciálnych cestujúcich, občanov, ktorí sa možno márne pokúšajú udržať rovnováhu v rozbehnutom autobuse. Zneisťuje celú túto sociálnu skupinu odkázanú na hromadnú prepravu tým, že pod každé koleso autobusu umiestňuje jednoeurovú mincu. Stredná vrstva spoločnosti je závislá od ekonomiky, v užšom kontexte podlieha nestabilnej situácii euromeny.
Hmlovina (Nebula, 2009) je obrovský kúdoľ, ktorý sa vznáša nad hlavami divákov niekde, kde by sme očakávali kúdoľ dymu či hmly. Tento objekt však tvorí 7 kilometrov ostnatého drôtu.
Neďaleko autobusu sa nachádza nákladné auto s domiešavačom betónu. Ide o dielo Monument (Monumento, 2012). Toto auto po vyliatí betónu z miešačky zabetónovalo samé seba a je teda neschopné sa pohnúť z miesta vpred. Zacyklili sme sa v neustálej výstavbe, developerských projektoch zamorujúcich náš priestor, stávame sa postupne nehybnými a zaliatymi v betóne. Tento environment destabilizuje pozíciu diváka ako člena „rozvíjajúcej sa“ spoločnosti, dekonštruuje naše vízie a očakávania, zobrazuje spoločnosť ako nestabilnú a jej vývoj ako nepredvídateľný.
Populárnym Prietovým dielom z roku 2003 je Lavína (Avalanche), ktorá odkazuje na paradoxné a absurdné aspekty, ktoré nás zvádzajú k spotrebe, nakupovaniu, neustálej túžbe po naplnení našich temporálnych potrieb. Veď konzumenti sú predovšetkým zberači zážitkov. Toto dielo je sériou mnohých objektov guľovitého tvaru od najmenšieho zrnka piesku, cez koráliky, tenisové loptičky, rôzne bizarné objekty nášho plytkého záujmu, glóbus, fit loptu až po stánok s čerstvými džúsmi v tvare obrovského megapomaranča.
V tento deň bolo skutočne horúco a vnútri v hangári neprúdil vzduch. Pomyslela som si, aké geniálne by toto dielo bolo, ak by stánok s čerstvými džúsmi skutočne fungoval a neslúžil iba ako artefakt. Vtedy ku mne prišla slečna a ponúkla mi pohár čerstvej pomarančovej šťavy s ľadom. Fyzická úľava a zároveň radosť, že zážitok z umenia nebol len imaginárny, ale bol reálny, žitý. Lebo tá rútiaca sa lavína nebola len statickou inštaláciou zo stoviek objektov, ktorou chce autor niečo povedať o súčasnej márnivej spoločnosti. Splnila moju aktuálnu fyzickú túžbu po osviežení a potvrdila (aspoň v mojom prípade), že túžba nemusí plodiť len ďalšie túžby.
Autorka je výtvarníčka a teoretička nových médií.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.