Na letnej filmovej škole v Uherskom Hradišti to skrátka takto pokojne (takmer samospádom) funguje už roky. Neprekvapí vás pohľad na družné debatky hipsterov s neo-hippíkmi na tráve vedľa kina Hvězda, na stovky ľudí dobrovoľne sledujúcich aj po polnoci trojhodinové opusy Davida Leana, či na svetoznámych režisérov uvoľnene popíjajúcich pivo pri stánku s občerstvením. Je vám tam prirodzene príjemne, aj keď chodíte na filmy sami (pochopiteľne: s najbližším človekom je to vždy krajšie). Čím ďalším bol ešte zvláštny tento ročník LFŠ?
.david Lean a jeho výpravné opusy
Dať si hneď v prvý deň Filmovky tri-a-polhodinový oscarovský opus môže znamenať predčasné vystrieľanie highlightov podujatia a nasadenie latky príliš vysoko. No môže ísť aj o najfajnšmekrovskejší štart filmovej udalosti, na ktorú sme chodili pred desiatimi rokmi a na ktorej sa – dúfajme – objavíme aj o ďalšiu desiatku rokov. Je to prosto radosť-udalosť, závislosť-povinnosť – nech si to po svojom nazvú všetci tí, ktorých tam pravidelne v lete stretávame. Lebo: „Vynechať Filmovku by bol hriech!“
Film Davida Leana Lawrence z Arábie sa nám podarilo vidieť aj s lektorským úvodom – veď práve pre tieto filmovo-teoretické, ale aj politicko-historické poznámky, či vypátrané zákulisné zaujímavosti z nakrúcania sa toto filmové podujatie na Morave nazýva filmovou školou (a nie len prehliadkou). Tak sme sa dozvedeli, že režisér nezradil Anglicko, ale upísať Hollywoodu sa musel z mnohých dôvodov. Napríklad preto, že mal šesť manželiek a každá ho za svojej éry slušne „zodrala z kože“. Tak či onak, americké rozpočty naštartovali jeho slávnu éru výpravných niekoľkohodinových veľkofilmov (väčšinou adaptácií slávnych literárnych predlôh) s exotickými lokáciami, pompéznou hudbou, precíznou kamerou a geniálnym kastingom.
.kiarostamí a jeho každodenný Irán
Britský režisér sir David Lean staval do popredia svojich výpravných filmov človeka, ktorý niekoľko mesiacov či rokov šiel odhodlane a neoblomne za svojím cieľom. A nezáležalo na tom, či to je v ukrutnej ruskej zime (Doktor Živago), srí-lankskej džungli (Most cez rieku Kwai) či uprostred púšte kdesi na severe Afriky (Lawrence z Arábie).
Iránsky filmár Abbás Kiarostamí volil opačnú stratégiu: snažil sa odkryť dušu svojej hlavnej postavy v čo najobyčajnejšom každodennom živote a v čo najintímnejšom priestore – niekedy hrdina počas filmu sotva vyjde z auta (Desať, Chuť čerešní). Lean natočil za svoj život šestnásť snímok, Kiarostamí viac ako štyridsať. Podľa toho, ako skvele vyzeral naživo v Hradišti a ako sa darí jeho dvom posledným dielam (Verná kópia a Ako niekto zaľúbený), vyrobeným už v koprodukcii s Francúzskom či Japonskom, sa počet kvalitných autorských filmov určite ešte zvýši.
Tí, ktorým meno Kiarostamího donedávna veľa nehovorilo, si mohli na jeho tvorbu spraviť názor vďaka retrospektíve a jeho osobnej účasti na Filmovke. Ani neviem narýchlo povedať, ktorý film mám najradšej a prečo! V krátkom čase a na skromnom priestore dokázal rozohrať taký rozhovor, že ste mu to zhltli bez rozmyslu (Cestovateľ, Chuť čerešní, Verná kópia).
Získal dokonca výročnú cenu Asociácie českých filmových klubov, ktorú prevzal z rúk iného svetoznámeho režiséra, Istvána Szabóa. Ten v kine Hvězda ocenil Kiarostamího prínos svetovej kinematografii a svojský pohľad na Iránčanov a iránske tradície. Iránsky umelec nadšenie z osobného stretnutia s maďarským oscarovým režisérom nepredstieral: v džínsoch, teniskách a štýlových okuliaroch vyskočil na pódium, venoval organizátorke kompliment a poďakoval publiku, že „v takom dusne sleduje jeho filmy“.
.nielen ruská realitu
Keď sa povie súčasný ruský film, nikdy nám na um nezíde žiadna komédia či snímka s happyendom. Ide väčšinou o domácemu publiku neznáme, takmer výlučne klubové filmy, ktoré ostávajú verné odkazu velikánov filmu Tarkovského či Michalkova. Životnými tragédiami – pracovný neúspech, spoločenská rezignácia, rodinná trauma či ekonomická situácia – sa tieto snímky hemžia. Uprostred tohto depkoidného Smutňákova stojí obyčajný človek – žiaden hrdina, pričom vôbec nie je dôležitá jeho geografická poloha. Takýchto hrdinov a hrdinky objavujeme denne aj v našom, povedzme, vyšehradskom regióne.
Azda najvýraznejšou a nielen mnou dlhé mesiace očakávanou reprezentantkou súčasnej (skôr celo-európskej, ako len ruskej) kinematografie je snímka Elena od Andreja Zvjaginceva (ak sa teda nejdeme zamotať do rozboru vizuálne originálnej filozofickej haluze Faust od Alexandra Sokurova). Ako už to býva zvykom, doma nikto nie je prorokom, a preto sa aj domáca kritika nevie zhodnúť na tom, v čom spočíva výnimočnosť Zvjagincevovej tretej snímky, v ktorej je tentoraz minimum abstrakcie, skrytých významov a nevypovedaných tajomstiev. A ono je to predsa tak jednoduché – lebo práve jednoduchosť a uveriteľnosť je dôležitá (bez zbytočného konštruovania vrcholu príbehu a načasovania zlomov ako v americkej trojaktovke). Práve tá prílišná realistickosť, to ne(vz)rušivé plynutie života v rodine, ktorá sa celý život bez pohnutia zadkom spolieha na pomoc hlavnej hrdinky (v prvom rade matky a babky, až ďaleko za tým manželky: Eleny), nás dvíha zo stoličky. To bezútešné, cynicky-kruté demaskovanie reality a trefné vykreslenie prežívania nejakej (zďaleka nie jedinej) moskovskej rodiny. Koľko takých rodín poznáme v našom okolí?
.neoceniteľné bonusy
Keď sme si potrebovali oddýchnuť po celodennom vysedávaní v kinosálach (nie vždy na pohodlných sedačkách) a nezlákalo nás miestne kúpalisko, bol tu sprievodný program Filmovky. Obrovským prekvapením bola pre mňa Načeva a jej nové koncertné prevedenie albumu Nebe je rudý z roku 1996. Viac takýchto charizmatických speváčok chcem vídavať na slovenských a českých pódiách! Projekty Midi lidi aj Floex som tento rok už videla na niekoľkých letných festivaloch, no mimoriadne ma potešil koncert dvojice Dva, ktorá hrá svojský elektro-klezmer vo vymyslenom jazyku – publikum teda musia o to viac zaujať melódiou a javiskovým prejavom, a veru sa im to aj darí.
Letnou filmovou školou žilo celé Uherské Hradiště – plagáty viseli vo výkladoch obchodov a barov, na námestí sa každý večer v rámci putovného kinematografu pustili zadarmo minimálne dva filmy. Moravská dobrosrdečnosť a pohostinnosť (hoci ešte nedostatočná pripravenosť na návštevu vegetariánov) ma často nostalgicky vrátila späť do detstva. Veď kde ešte dostanete točenú dvojfarebnú zmrzlinu, strúhaný perník či rez domácej bublaniny na tanieriku? Presne tam, kde sa všetci cítia rovnako dobre a kde napríklad pod jedným stanom sedíte na pive s hviezdnymi režisérmi, na ktorých filmy sa stojí v radoch pred kinosálami nielen v Uherskom Hradišti.
Autorka je novinárka, filmárka a pedagogička.
.david Lean a jeho výpravné opusy
Dať si hneď v prvý deň Filmovky tri-a-polhodinový oscarovský opus môže znamenať predčasné vystrieľanie highlightov podujatia a nasadenie latky príliš vysoko. No môže ísť aj o najfajnšmekrovskejší štart filmovej udalosti, na ktorú sme chodili pred desiatimi rokmi a na ktorej sa – dúfajme – objavíme aj o ďalšiu desiatku rokov. Je to prosto radosť-udalosť, závislosť-povinnosť – nech si to po svojom nazvú všetci tí, ktorých tam pravidelne v lete stretávame. Lebo: „Vynechať Filmovku by bol hriech!“
Film Davida Leana Lawrence z Arábie sa nám podarilo vidieť aj s lektorským úvodom – veď práve pre tieto filmovo-teoretické, ale aj politicko-historické poznámky, či vypátrané zákulisné zaujímavosti z nakrúcania sa toto filmové podujatie na Morave nazýva filmovou školou (a nie len prehliadkou). Tak sme sa dozvedeli, že režisér nezradil Anglicko, ale upísať Hollywoodu sa musel z mnohých dôvodov. Napríklad preto, že mal šesť manželiek a každá ho za svojej éry slušne „zodrala z kože“. Tak či onak, americké rozpočty naštartovali jeho slávnu éru výpravných niekoľkohodinových veľkofilmov (väčšinou adaptácií slávnych literárnych predlôh) s exotickými lokáciami, pompéznou hudbou, precíznou kamerou a geniálnym kastingom.
.kiarostamí a jeho každodenný Irán
Britský režisér sir David Lean staval do popredia svojich výpravných filmov človeka, ktorý niekoľko mesiacov či rokov šiel odhodlane a neoblomne za svojím cieľom. A nezáležalo na tom, či to je v ukrutnej ruskej zime (Doktor Živago), srí-lankskej džungli (Most cez rieku Kwai) či uprostred púšte kdesi na severe Afriky (Lawrence z Arábie).
Iránsky filmár Abbás Kiarostamí volil opačnú stratégiu: snažil sa odkryť dušu svojej hlavnej postavy v čo najobyčajnejšom každodennom živote a v čo najintímnejšom priestore – niekedy hrdina počas filmu sotva vyjde z auta (Desať, Chuť čerešní). Lean natočil za svoj život šestnásť snímok, Kiarostamí viac ako štyridsať. Podľa toho, ako skvele vyzeral naživo v Hradišti a ako sa darí jeho dvom posledným dielam (Verná kópia a Ako niekto zaľúbený), vyrobeným už v koprodukcii s Francúzskom či Japonskom, sa počet kvalitných autorských filmov určite ešte zvýši.
Tí, ktorým meno Kiarostamího donedávna veľa nehovorilo, si mohli na jeho tvorbu spraviť názor vďaka retrospektíve a jeho osobnej účasti na Filmovke. Ani neviem narýchlo povedať, ktorý film mám najradšej a prečo! V krátkom čase a na skromnom priestore dokázal rozohrať taký rozhovor, že ste mu to zhltli bez rozmyslu (Cestovateľ, Chuť čerešní, Verná kópia).
Získal dokonca výročnú cenu Asociácie českých filmových klubov, ktorú prevzal z rúk iného svetoznámeho režiséra, Istvána Szabóa. Ten v kine Hvězda ocenil Kiarostamího prínos svetovej kinematografii a svojský pohľad na Iránčanov a iránske tradície. Iránsky umelec nadšenie z osobného stretnutia s maďarským oscarovým režisérom nepredstieral: v džínsoch, teniskách a štýlových okuliaroch vyskočil na pódium, venoval organizátorke kompliment a poďakoval publiku, že „v takom dusne sleduje jeho filmy“.
.nielen ruská realitu
Keď sa povie súčasný ruský film, nikdy nám na um nezíde žiadna komédia či snímka s happyendom. Ide väčšinou o domácemu publiku neznáme, takmer výlučne klubové filmy, ktoré ostávajú verné odkazu velikánov filmu Tarkovského či Michalkova. Životnými tragédiami – pracovný neúspech, spoločenská rezignácia, rodinná trauma či ekonomická situácia – sa tieto snímky hemžia. Uprostred tohto depkoidného Smutňákova stojí obyčajný človek – žiaden hrdina, pričom vôbec nie je dôležitá jeho geografická poloha. Takýchto hrdinov a hrdinky objavujeme denne aj v našom, povedzme, vyšehradskom regióne.
Azda najvýraznejšou a nielen mnou dlhé mesiace očakávanou reprezentantkou súčasnej (skôr celo-európskej, ako len ruskej) kinematografie je snímka Elena od Andreja Zvjaginceva (ak sa teda nejdeme zamotať do rozboru vizuálne originálnej filozofickej haluze Faust od Alexandra Sokurova). Ako už to býva zvykom, doma nikto nie je prorokom, a preto sa aj domáca kritika nevie zhodnúť na tom, v čom spočíva výnimočnosť Zvjagincevovej tretej snímky, v ktorej je tentoraz minimum abstrakcie, skrytých významov a nevypovedaných tajomstiev. A ono je to predsa tak jednoduché – lebo práve jednoduchosť a uveriteľnosť je dôležitá (bez zbytočného konštruovania vrcholu príbehu a načasovania zlomov ako v americkej trojaktovke). Práve tá prílišná realistickosť, to ne(vz)rušivé plynutie života v rodine, ktorá sa celý život bez pohnutia zadkom spolieha na pomoc hlavnej hrdinky (v prvom rade matky a babky, až ďaleko za tým manželky: Eleny), nás dvíha zo stoličky. To bezútešné, cynicky-kruté demaskovanie reality a trefné vykreslenie prežívania nejakej (zďaleka nie jedinej) moskovskej rodiny. Koľko takých rodín poznáme v našom okolí?
.neoceniteľné bonusy
Keď sme si potrebovali oddýchnuť po celodennom vysedávaní v kinosálach (nie vždy na pohodlných sedačkách) a nezlákalo nás miestne kúpalisko, bol tu sprievodný program Filmovky. Obrovským prekvapením bola pre mňa Načeva a jej nové koncertné prevedenie albumu Nebe je rudý z roku 1996. Viac takýchto charizmatických speváčok chcem vídavať na slovenských a českých pódiách! Projekty Midi lidi aj Floex som tento rok už videla na niekoľkých letných festivaloch, no mimoriadne ma potešil koncert dvojice Dva, ktorá hrá svojský elektro-klezmer vo vymyslenom jazyku – publikum teda musia o to viac zaujať melódiou a javiskovým prejavom, a veru sa im to aj darí.
Letnou filmovou školou žilo celé Uherské Hradiště – plagáty viseli vo výkladoch obchodov a barov, na námestí sa každý večer v rámci putovného kinematografu pustili zadarmo minimálne dva filmy. Moravská dobrosrdečnosť a pohostinnosť (hoci ešte nedostatočná pripravenosť na návštevu vegetariánov) ma často nostalgicky vrátila späť do detstva. Veď kde ešte dostanete točenú dvojfarebnú zmrzlinu, strúhaný perník či rez domácej bublaniny na tanieriku? Presne tam, kde sa všetci cítia rovnako dobre a kde napríklad pod jedným stanom sedíte na pive s hviezdnymi režisérmi, na ktorých filmy sa stojí v radoch pred kinosálami nielen v Uherskom Hradišti.
Autorka je novinárka, filmárka a pedagogička.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.