Toľko sterilná, klišéovitá, neosobná, nudná a nič nehovoriaca fráza na začiatok. Komerčné očakávania ten film naplní, vyvolá aj akúsi diskusiu, máme tu aj nekonečne smutný, tragický a absurdný incident v Aurore, ktorý Návrat Temného rytiera dostal do hlavných správ na celom svete, a potom je tu to najdôležitejšie, film sám osebe a jeden z jeho divákov.
.talent Nolan
Bez ohľadu na kampaň i všetky ostatné vonkajškové veci, bez ohľadu na tému a vkusové preferencie toho ktorého diváka, Návrat temného rytiera asi treba vidieť. Len kvôli filmu samotnému, kvôli remeslu, kvôli jazyku. Koho práve tieto veci zaujímajú, ten si o Batmanovi čítať nepotrebuje, pôjde sa pozrieť na nový film Christophera Nolana. Niet iného súčasného režiséra, ktorý disponuje takým kvalitatívne vyrovnaným portfóliom. Už Nolanov nízkorozpočtový debut Sledovanie (Following, 1998) spätne potvrdzuje, že na ihrisku sa objavil nový hráč, extrémny talent, ktorý s každým ďalším filmom predvádza, ako môže byť réžia, bez ohľadu na to, čo sa režíruje, vysokým umením. Memento (2000) Nolana predstavilo mainstreamu, Insomnia (2002) ukázala, že vie natočiť čistý klasický žánrový film – thriller, a potom už prišiel Batman začína (Batman Begins, 2005), veľkorozpočtový akčný komiksový spektákel vracajúci na plátno jedného zo svätej superhrdinskej trojice (Superman, Batman, Spiderman). V ňom Nolan s neuveriteľnou ľahkosťou mení komiksovú figúru v kostýme netopiera na uveriteľného hrdinu. Zábava s presahom. Nasleduje Dokonalý trik (The Prestige, 2006), pohrávajúci sa s vlastnými pravidlami, a konečne Temný rytier (The Dark Knight, 2008), Nolanov opus magnum, film, v ktorom sa riešia zásadné existenciálne témy a už nikomu neprekáža, že stále je v ňom ten chlap v netopierom kostýme. Nasleduje Počiatok (Inception, 2010) a už sme tu, pri Návrate Temného rytiera.
Tieto dva Nolanove filmy sa môžu javiť filmársky slabšie, napriek vizuálnej okázalosti, avšak nie sú, len po Temnom rytierovi už nás Nolan jednoducho nemá čím prekvapiť.
O nejakých dvadsať rokov to bude zreteľnejšie, ale v dejinách kinematografie sa podobná séria výnimočných filmov podarila azda iba Billymu Wilderovi, a nech už nenapíšem ani riadok a nikto už ma nikdy neberie vážne, ak v Nolanovi nedrieme podobný génius.
.nebanálna zábava
Nie je problém vypovedať čosi zásadné, problém je urobiť to tak, aby to tých menej bystrých nenudilo. A nie je problém zabaviť diváka, problém je urobiť to tak, aby to nebolo banálne. Nolan toto dokáže. Môžeme i do jeho filmov vniesť akýsi spor posolstva proti zábave, vysokého proti nízkemu, menšinového proti masovému, umenia proti komercii a tak ďalej, avšak ak pomenujeme čo len jedno pravidlo, na základe ktorého také rozlíšenie urobiť môžeme, Nolanove filmy nás usvedčia z omylu. A hoci dnes už toto nie je taká výnimka ako prv, stále platí, že nie každému tvorcovi sa to darí v každom filme. Okrem Nolana, samozrejme.
Až sa mi to prieči napísať, ale ak existujú „objektívne“ dobré filmy, tie Nolanove k nim vospolok patria.
.umelecký paškvil
A teraz mu poďme naložiť, lebo už dávno sa v kine netlačilo takto na umeleckú pílu, už dávno tu nebolo také, že režisér akoby sám uveril mýtu o svojej výnimočnosti a nenakrútil taký paškvil.
Tomu, čo Nolan nakrúca, môžeme vravieť smart pop, teda chytrý, bystrý pop, a dnes už to robí kadekto. Princípom je účelový kalkul, hranie s otvorenými kartami, divák vie, divák čosi napozeral, a tvorcovia vedia, že divák vie. Preto si môže tvorca dovoliť, čo prv nemohol, tu uberie, tam pridá, keď sa to robí s mierou, je to radosť. Keď sa to však začne robiť mechanicky, bez miery, začne sa film rozpadať, ilúzia sa stratí a divák, ktorý ešte pred chvíľočkou len tak príjemne mudroval, začne skutočne premýšľať. A padne kosa na kameň.
Do Gothamu, ktorý vyzerá skoro ako New York a len tak trocha pripomína Gotham z minulých dvoch dielov, prichádza nový arcizloduch, muž s maskou na tvári, so zvučným hlasom a diabolským plánom. Volá sa Bane, Batmana niet, od minula o ňom nepočuť, nemá byť prečo, gothamskí si stále myslia, že on skántril Harveyho Denta. Batmanov divák netápe, vie, pamätá si predchádzajúce diely, aj v komiksoch sa vyzná, netreba mu teda príliš vysvetľovať, kto je kto. Komisár Gordon, komorník Alfréd, sme v obraze. Tento Bane, ako sme už spomenuli, spriada diabolský plán. Gotham je v ohrození, v akom ešte nebol, vracajú sa démoni z predchádzajúcich epizód, na programe dňa je zmar. Zničiť Gotham, povraždiť všetkých, pred tým ale, patrilo by sa, keďže divák je napašmaný z famóznej dvojky, rozohrať aj akúsi hlbšiu hru o podstate dobra a zla alebo čo, o princípe fungovania Polis a tak ďalej. Presah! Keďže svet drtí kríza, pridáme ju aj sem, ekonomickú, sociálnu a aj krízu hodnôt. A už sa v tom všetci metajú ako veľryby na plytčine. Všetko vyzerá zásadne, každý prehovor akoby sa mal tesať do kameňa, v každej scéne hrajú nie dva, ale tri, štyri, päť plánov. Občas sú kontexty celkom zjavné, niekedy vôbec, ale akoby boli, stačilo by, aby sme sa zamysleli a všetko bude jasné, ale nezamyslíme sa, lebo je to fascinujúce dívanie sa. Spektákel. Show. Po štyridsiatich minútach sa míňa munícia, ako je rozohrané, tak to dopadne, pridá sa teda po ďalšej pol hodinke plácania sa na mieste ďalší dramatický zvrat.
To už leží uterák diváckych očakávaní v ringu, vzdal som to. Ani bystrý, ani pop, zlátanina.
.nič z toho nefunguje
Komiksy znesú veľa, neporovnateľne viac ako film. Tie batmanovské už zniesli mimozemšťanov, Batmana ako upíra, Batmana v blázinci, Batmanovo dieťa, modrých škriatkov, človek má pocit, že stačí pomyslieť na nejakú blbosť a kdesi v batmanovských komiksoch sa nájde. Aj politické diskusie komentátorov na tému, či majú maskovaní superhrdinova morálne právo na zasahovanie do života davu. Majú a v komiksoch je to sranda. Vo filme zo série, ktorú Nolan vystaval na pilieroch autentickosti, uveriteľnosti, realizmu a psychologickej hĺbky, nič z toho nefunguje.
Bane, v komiksoch jeden z najfascinujúcejších Batmanových súperov, superinteligentný a supersilný potomok revolucionára banánového typu, taký Che Guevera mixnutý Trockým, Maom a Golemom, je vo filme iba smiešny. Anarchia nie je cieľ, ale prostriedok, Bane však nemá program, iba zopár absurdných pseudoľavičiarskych téz, vyúsťujúcich do nihilizmu. Proti takému niekomu sa nedá bojovať, taký niekto sa dá iba ignorovať. Lenže Batman nie, alebo vlastne nie Batman, ale Nolan, Nolan nie. Ďalej splieta z hovna bič a tlačí torzo príbehu akoby proti vôli všetkých do masívneho ozbrojeného stretu. Dav policajtov proti luze, ktorá bohatým vzala, sebe nechala a teraz súdi. Tie scény, mimochodom, sú azda najsilnejšie z celého filmu. Akoby to ani nebolo v Gothame, ale v Paríži po útoku na Bastilu. Danton, Robspierre, gilotína čaká. Že má na konci vybuchnúť neutrónová bomba a celé to zrovnať so zemou? Akoby sa už stalo.
Nolan nie je remeselník, ale umelec, celkom prirodzene sú jeho filmy výpoveďami. O rôznych veciach. O krehkosti individuality, o viere, o vyšších princípoch morálnych, a posledný Batman je politický. Nolan, Hollywoodu navzdory, je jasne vpravo. Ak by svoj politický postoj sformuloval kdesi inde, nie na pôde filmu o komiksovom superhrdinovi v kostýme netopiera, pravdepodobne by som mu zatlieskal. V tom filme som sa však celkom spontánne ocitol na opačnej strane, vľavo, príliš vľavo, ak by som bol štatistom, pridávam sa k Baneovi. Teda pred tým, ako sa, pod vplyvom scenáristickej bezradnosti, zmení na hračku v rukách kohosi iného. A ten iný už nielenže nemá absolútne žiadny program, ale ani charizmy ani za mak nepobral.
A ešte sú v tom Catwoman, ktorú ale takto nikto nenazve, a mladý policajt, ktorý príde o ilúzie a stane sa z neho Robin.
Ako vravím, výborný film, na druhé pozretie ešte lepší, až vyjde na DVD, nakupujem, ale nepáčil sa mi. Veľmi, veľmi sa mi nepáčil.
Videl, porozumel, pochopil, neprijal.
.talent Nolan
Bez ohľadu na kampaň i všetky ostatné vonkajškové veci, bez ohľadu na tému a vkusové preferencie toho ktorého diváka, Návrat temného rytiera asi treba vidieť. Len kvôli filmu samotnému, kvôli remeslu, kvôli jazyku. Koho práve tieto veci zaujímajú, ten si o Batmanovi čítať nepotrebuje, pôjde sa pozrieť na nový film Christophera Nolana. Niet iného súčasného režiséra, ktorý disponuje takým kvalitatívne vyrovnaným portfóliom. Už Nolanov nízkorozpočtový debut Sledovanie (Following, 1998) spätne potvrdzuje, že na ihrisku sa objavil nový hráč, extrémny talent, ktorý s každým ďalším filmom predvádza, ako môže byť réžia, bez ohľadu na to, čo sa režíruje, vysokým umením. Memento (2000) Nolana predstavilo mainstreamu, Insomnia (2002) ukázala, že vie natočiť čistý klasický žánrový film – thriller, a potom už prišiel Batman začína (Batman Begins, 2005), veľkorozpočtový akčný komiksový spektákel vracajúci na plátno jedného zo svätej superhrdinskej trojice (Superman, Batman, Spiderman). V ňom Nolan s neuveriteľnou ľahkosťou mení komiksovú figúru v kostýme netopiera na uveriteľného hrdinu. Zábava s presahom. Nasleduje Dokonalý trik (The Prestige, 2006), pohrávajúci sa s vlastnými pravidlami, a konečne Temný rytier (The Dark Knight, 2008), Nolanov opus magnum, film, v ktorom sa riešia zásadné existenciálne témy a už nikomu neprekáža, že stále je v ňom ten chlap v netopierom kostýme. Nasleduje Počiatok (Inception, 2010) a už sme tu, pri Návrate Temného rytiera.
Tieto dva Nolanove filmy sa môžu javiť filmársky slabšie, napriek vizuálnej okázalosti, avšak nie sú, len po Temnom rytierovi už nás Nolan jednoducho nemá čím prekvapiť.
O nejakých dvadsať rokov to bude zreteľnejšie, ale v dejinách kinematografie sa podobná séria výnimočných filmov podarila azda iba Billymu Wilderovi, a nech už nenapíšem ani riadok a nikto už ma nikdy neberie vážne, ak v Nolanovi nedrieme podobný génius.
.nebanálna zábava
Nie je problém vypovedať čosi zásadné, problém je urobiť to tak, aby to tých menej bystrých nenudilo. A nie je problém zabaviť diváka, problém je urobiť to tak, aby to nebolo banálne. Nolan toto dokáže. Môžeme i do jeho filmov vniesť akýsi spor posolstva proti zábave, vysokého proti nízkemu, menšinového proti masovému, umenia proti komercii a tak ďalej, avšak ak pomenujeme čo len jedno pravidlo, na základe ktorého také rozlíšenie urobiť môžeme, Nolanove filmy nás usvedčia z omylu. A hoci dnes už toto nie je taká výnimka ako prv, stále platí, že nie každému tvorcovi sa to darí v každom filme. Okrem Nolana, samozrejme.
Až sa mi to prieči napísať, ale ak existujú „objektívne“ dobré filmy, tie Nolanove k nim vospolok patria.
.umelecký paškvil
A teraz mu poďme naložiť, lebo už dávno sa v kine netlačilo takto na umeleckú pílu, už dávno tu nebolo také, že režisér akoby sám uveril mýtu o svojej výnimočnosti a nenakrútil taký paškvil.
Tomu, čo Nolan nakrúca, môžeme vravieť smart pop, teda chytrý, bystrý pop, a dnes už to robí kadekto. Princípom je účelový kalkul, hranie s otvorenými kartami, divák vie, divák čosi napozeral, a tvorcovia vedia, že divák vie. Preto si môže tvorca dovoliť, čo prv nemohol, tu uberie, tam pridá, keď sa to robí s mierou, je to radosť. Keď sa to však začne robiť mechanicky, bez miery, začne sa film rozpadať, ilúzia sa stratí a divák, ktorý ešte pred chvíľočkou len tak príjemne mudroval, začne skutočne premýšľať. A padne kosa na kameň.
Do Gothamu, ktorý vyzerá skoro ako New York a len tak trocha pripomína Gotham z minulých dvoch dielov, prichádza nový arcizloduch, muž s maskou na tvári, so zvučným hlasom a diabolským plánom. Volá sa Bane, Batmana niet, od minula o ňom nepočuť, nemá byť prečo, gothamskí si stále myslia, že on skántril Harveyho Denta. Batmanov divák netápe, vie, pamätá si predchádzajúce diely, aj v komiksoch sa vyzná, netreba mu teda príliš vysvetľovať, kto je kto. Komisár Gordon, komorník Alfréd, sme v obraze. Tento Bane, ako sme už spomenuli, spriada diabolský plán. Gotham je v ohrození, v akom ešte nebol, vracajú sa démoni z predchádzajúcich epizód, na programe dňa je zmar. Zničiť Gotham, povraždiť všetkých, pred tým ale, patrilo by sa, keďže divák je napašmaný z famóznej dvojky, rozohrať aj akúsi hlbšiu hru o podstate dobra a zla alebo čo, o princípe fungovania Polis a tak ďalej. Presah! Keďže svet drtí kríza, pridáme ju aj sem, ekonomickú, sociálnu a aj krízu hodnôt. A už sa v tom všetci metajú ako veľryby na plytčine. Všetko vyzerá zásadne, každý prehovor akoby sa mal tesať do kameňa, v každej scéne hrajú nie dva, ale tri, štyri, päť plánov. Občas sú kontexty celkom zjavné, niekedy vôbec, ale akoby boli, stačilo by, aby sme sa zamysleli a všetko bude jasné, ale nezamyslíme sa, lebo je to fascinujúce dívanie sa. Spektákel. Show. Po štyridsiatich minútach sa míňa munícia, ako je rozohrané, tak to dopadne, pridá sa teda po ďalšej pol hodinke plácania sa na mieste ďalší dramatický zvrat.
To už leží uterák diváckych očakávaní v ringu, vzdal som to. Ani bystrý, ani pop, zlátanina.
.nič z toho nefunguje
Komiksy znesú veľa, neporovnateľne viac ako film. Tie batmanovské už zniesli mimozemšťanov, Batmana ako upíra, Batmana v blázinci, Batmanovo dieťa, modrých škriatkov, človek má pocit, že stačí pomyslieť na nejakú blbosť a kdesi v batmanovských komiksoch sa nájde. Aj politické diskusie komentátorov na tému, či majú maskovaní superhrdinova morálne právo na zasahovanie do života davu. Majú a v komiksoch je to sranda. Vo filme zo série, ktorú Nolan vystaval na pilieroch autentickosti, uveriteľnosti, realizmu a psychologickej hĺbky, nič z toho nefunguje.
Bane, v komiksoch jeden z najfascinujúcejších Batmanových súperov, superinteligentný a supersilný potomok revolucionára banánového typu, taký Che Guevera mixnutý Trockým, Maom a Golemom, je vo filme iba smiešny. Anarchia nie je cieľ, ale prostriedok, Bane však nemá program, iba zopár absurdných pseudoľavičiarskych téz, vyúsťujúcich do nihilizmu. Proti takému niekomu sa nedá bojovať, taký niekto sa dá iba ignorovať. Lenže Batman nie, alebo vlastne nie Batman, ale Nolan, Nolan nie. Ďalej splieta z hovna bič a tlačí torzo príbehu akoby proti vôli všetkých do masívneho ozbrojeného stretu. Dav policajtov proti luze, ktorá bohatým vzala, sebe nechala a teraz súdi. Tie scény, mimochodom, sú azda najsilnejšie z celého filmu. Akoby to ani nebolo v Gothame, ale v Paríži po útoku na Bastilu. Danton, Robspierre, gilotína čaká. Že má na konci vybuchnúť neutrónová bomba a celé to zrovnať so zemou? Akoby sa už stalo.
Nolan nie je remeselník, ale umelec, celkom prirodzene sú jeho filmy výpoveďami. O rôznych veciach. O krehkosti individuality, o viere, o vyšších princípoch morálnych, a posledný Batman je politický. Nolan, Hollywoodu navzdory, je jasne vpravo. Ak by svoj politický postoj sformuloval kdesi inde, nie na pôde filmu o komiksovom superhrdinovi v kostýme netopiera, pravdepodobne by som mu zatlieskal. V tom filme som sa však celkom spontánne ocitol na opačnej strane, vľavo, príliš vľavo, ak by som bol štatistom, pridávam sa k Baneovi. Teda pred tým, ako sa, pod vplyvom scenáristickej bezradnosti, zmení na hračku v rukách kohosi iného. A ten iný už nielenže nemá absolútne žiadny program, ale ani charizmy ani za mak nepobral.
A ešte sú v tom Catwoman, ktorú ale takto nikto nenazve, a mladý policajt, ktorý príde o ilúzie a stane sa z neho Robin.
Ako vravím, výborný film, na druhé pozretie ešte lepší, až vyjde na DVD, nakupujem, ale nepáčil sa mi. Veľmi, veľmi sa mi nepáčil.
Videl, porozumel, pochopil, neprijal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.