V lete se mladí muži vrhajú do teplej vody, v zime sa však pobrežiu vyhýbajú kvôli spŕškam studenej vody a nemilosrdného vetra.
Každú noc jazdí z východu na západ jedna loď. Tieň na horizonte, ktorý hľadá v mori utečencov v bárkach, ktoré smerujú k Floridskému prielivu.
Práve v týchto letných mesiacoch to na pobrežnej ulici najviac vrie. Všetko, celý život, sa ale odohráva medzi útesmi a ulicou. O tom, že by sa aktivita všetkých tých zhromaždených ľudí rozšírila aj na ten veľký modrý slaný priestor na druhej strane, sa nám môže leda ak snívať.
Kedy sme to vlastne začali žiť otočený k vlastnému moru chrbtom? Kedy nám táto časť našej krajiny prestala patriť?
A tak snívame. Jesť rybu, prejsť sa na jachte, pozerať sa na budovy vzdialenej ulice z vrcholu vlny, alebo si len tak užívať odtiene modrej tam, kde začína skutočná hĺbka.
Sú to len naše chiméry. Chiméry v meste s pobrežím, bodajúce delírium na ostrove, ktorý vyzerá tak, ako keby plával v ničote, a nie v Karibiku.
Predstavujem si krásnu budúcnosť. Napríklad, že si jedného krásneho dňa budem môcť požičať loďku s veslami bez toho, aby som musela mať zahraničný pas. Predstavujem si, ako sa plachty znovu raz zmocnia celej zátoky, ako nám v ten horúci letný deň pripomenú, že žijeme v prímorskej Havane. V meste, ktoré bolo zrodené z kriku korzárov a prístavného hluku.
Predstavujem si, ako pražmy vytlačia z tanierov tie dnešné lacné ryby s menami, ktoré ani nepoznáte. Predstavujem si, ako budeme lenivo a s nohami klimbajúcimi z múrov Malecónu ponad útesy zdraviť celú reťaz lodí, prichádzajúcich a vyplávajúcich z El Morro.
Každú noc jazdí z východu na západ jedna loď. Tieň na horizonte, ktorý hľadá v mori utečencov v bárkach, ktoré smerujú k Floridskému prielivu.
Práve v týchto letných mesiacoch to na pobrežnej ulici najviac vrie. Všetko, celý život, sa ale odohráva medzi útesmi a ulicou. O tom, že by sa aktivita všetkých tých zhromaždených ľudí rozšírila aj na ten veľký modrý slaný priestor na druhej strane, sa nám môže leda ak snívať.
Kedy sme to vlastne začali žiť otočený k vlastnému moru chrbtom? Kedy nám táto časť našej krajiny prestala patriť?
A tak snívame. Jesť rybu, prejsť sa na jachte, pozerať sa na budovy vzdialenej ulice z vrcholu vlny, alebo si len tak užívať odtiene modrej tam, kde začína skutočná hĺbka.
Sú to len naše chiméry. Chiméry v meste s pobrežím, bodajúce delírium na ostrove, ktorý vyzerá tak, ako keby plával v ničote, a nie v Karibiku.
Predstavujem si krásnu budúcnosť. Napríklad, že si jedného krásneho dňa budem môcť požičať loďku s veslami bez toho, aby som musela mať zahraničný pas. Predstavujem si, ako sa plachty znovu raz zmocnia celej zátoky, ako nám v ten horúci letný deň pripomenú, že žijeme v prímorskej Havane. V meste, ktoré bolo zrodené z kriku korzárov a prístavného hluku.
Predstavujem si, ako pražmy vytlačia z tanierov tie dnešné lacné ryby s menami, ktoré ani nepoznáte. Predstavujem si, ako budeme lenivo a s nohami klimbajúcimi z múrov Malecónu ponad útesy zdraviť celú reťaz lodí, prichádzajúcich a vyplávajúcich z El Morro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.