Našou hlavnou témou bol ekumenický patriarchát a stále zavretý seminár Halki. O tejto téme sa v Turecku opäť živo diskutuje, dôvodom je nedávna návšteva najvyššieho tureckého islamského duchovného na pôde seminára v Halki. Dr. Öktem je expert na nemoslimské menšiny v Turecku a v svojom vystúpení vysvetlil, ako ekumenický patriarchát v dnešnom Turecku čelí oficiálnemu útlaku, a aj to, ako by sa veci mali zmeniť.
Zhodli sme sa, že seminár v Halki, ktorý je od roku 1971 zatvorený, by mal byť nanovo otvorený, a že žiadny turecký orgán by už nikdy nemal spochybňovať jeho názov. Hovorím to preto, že slovo „ekumenický“ v názve tohto seminára bolo tureckými štátnymi orgánmi vehementne odmietané.
.liberáli proti slobode
Rovnako sme sa zhodli, že ide o otázku náboženskej slobody, čo je princíp, ktorý by mal byť podporený na obidvoch stranách Egejského mora. Grécko, napríklad, by malo zmeniť svoju hanebnú politiku, podľa ktorej nie je možné v Aténach postaviť jedinú mešitu, rovnako ako by nemalo trvať na tom, že tureckí občania nie sú skutoční Turci.
Všetko znelo veľmi logicky, človek mohol mať takmer pocit, že s tým nemôže niekto nesúhlasiť. Veľmi skoro som však mal zistiť, že všetko je inak. Keď som išiel cestou zo štúdia domov, zapol som si rádio a naladil inú politickú diskusiu, ktorá bola o tej istej otázke.
Jedna z účastníčok bola akademička z Marmarskej univerzity, Nurşen Mazıcıová, profesorka histórie a zarytá kemalistka. Dr. Mazıcıová reprezentovala všetko, čo by západný pozorovateľ považoval za dôkaz liberalizmu. (Mimochodom, keď už sme pritom, keď niektorí ľudia zo Západu prídu do našej časti sveta, často im stačí, aby žena namiesto šatky nosila moderný outfit a mejkap, a už z toho usudzujú, že musí ísť z definície o liberálku.) V skutočnosti však táto akademička bránila pozíciu, ktorá je voči patriarchátu tou najneliberálnejšou: Áno, Gréci v Turecku by mali mať „právo na bohoslužbu“, ale seminár v Halki by mal naďalej zostať zatvorený a slovo „ekumenický“ by nikdy nemalo byť povolené.
Ale prečo? Podľa slečny Mazıcıovovej majú všetky odpovede svoj pôvod v dejinách. Podľa jej názoru boli počas pádu Osmanskej ríše niektoré arménske a grécke inštitúcie použité ako tajné sklady zbraní, ktoré boli neskôr použité proti tureckým silám. A to, podľa jej slov, samo osebe postačuje, aby mali dnešní Turci dôvod na podozrenie, keď sa hovorí o kresťanských inštitúciách.
Želal som si, aby som mohol byť v tom momente v štúdiu spolu s ňou a položiť jej túto otázku: „Naozaj si myslíte, že ak by bol seminár v Halki opäť otvorený, bol by použitý ako sklad bômb a pušiek s cieľom, aby sa mohla trojtisícová menšina Grékov, žijúca v Istanbule, postaviť proti 70 miliónom Turkov?“
.servilní Turci
O minútu neskôr Dr. Mazıcıová trvala na tom, že patriarchátu nemôže byť nikdy povolené používanie slova „ekumenický“. Nad jej zdôvodnením sa však zastavuje rozum. Svet, osobitne Spojené štáty americké, robili tlak na Turecko, aby získal patriarchát plnú slobodu. Ak by sme však zohľadnili túto radu, znamenalo by to, že by sme sa voči Amerike správali „servilne“.
S takouto logikou by sme mohli napríklad tvrdiť, že Turecko by muselo systematicky mučiť svojich občanov, ako sa to ešte pred desiatimi rokmi dialo, pretože inak by sa správalo „servilne“ voči Európskej únii, ktorá tlačila na Ankaru, aby sme rešpektovali ľudské práva.
Takto vyzerá intelektuálna a morálna úroveň nepriateľov náboženskej slobody v Turecku. Je to smutné, no je to fakt. Ale je príjemné uvedomiť si, že sú ešte marginálnejší ako boli.
Autor je prominentný turecký komentátor, jeho texty vychádzajú napríklad vo Wall Street Journal. Píše pre anglicky vydávané turecké noviny Hurriyet Daily News a moderuje vlastnú televíznu diskusiu.
Zhodli sme sa, že seminár v Halki, ktorý je od roku 1971 zatvorený, by mal byť nanovo otvorený, a že žiadny turecký orgán by už nikdy nemal spochybňovať jeho názov. Hovorím to preto, že slovo „ekumenický“ v názve tohto seminára bolo tureckými štátnymi orgánmi vehementne odmietané.
.liberáli proti slobode
Rovnako sme sa zhodli, že ide o otázku náboženskej slobody, čo je princíp, ktorý by mal byť podporený na obidvoch stranách Egejského mora. Grécko, napríklad, by malo zmeniť svoju hanebnú politiku, podľa ktorej nie je možné v Aténach postaviť jedinú mešitu, rovnako ako by nemalo trvať na tom, že tureckí občania nie sú skutoční Turci.
Všetko znelo veľmi logicky, človek mohol mať takmer pocit, že s tým nemôže niekto nesúhlasiť. Veľmi skoro som však mal zistiť, že všetko je inak. Keď som išiel cestou zo štúdia domov, zapol som si rádio a naladil inú politickú diskusiu, ktorá bola o tej istej otázke.
Jedna z účastníčok bola akademička z Marmarskej univerzity, Nurşen Mazıcıová, profesorka histórie a zarytá kemalistka. Dr. Mazıcıová reprezentovala všetko, čo by západný pozorovateľ považoval za dôkaz liberalizmu. (Mimochodom, keď už sme pritom, keď niektorí ľudia zo Západu prídu do našej časti sveta, často im stačí, aby žena namiesto šatky nosila moderný outfit a mejkap, a už z toho usudzujú, že musí ísť z definície o liberálku.) V skutočnosti však táto akademička bránila pozíciu, ktorá je voči patriarchátu tou najneliberálnejšou: Áno, Gréci v Turecku by mali mať „právo na bohoslužbu“, ale seminár v Halki by mal naďalej zostať zatvorený a slovo „ekumenický“ by nikdy nemalo byť povolené.
Ale prečo? Podľa slečny Mazıcıovovej majú všetky odpovede svoj pôvod v dejinách. Podľa jej názoru boli počas pádu Osmanskej ríše niektoré arménske a grécke inštitúcie použité ako tajné sklady zbraní, ktoré boli neskôr použité proti tureckým silám. A to, podľa jej slov, samo osebe postačuje, aby mali dnešní Turci dôvod na podozrenie, keď sa hovorí o kresťanských inštitúciách.
Želal som si, aby som mohol byť v tom momente v štúdiu spolu s ňou a položiť jej túto otázku: „Naozaj si myslíte, že ak by bol seminár v Halki opäť otvorený, bol by použitý ako sklad bômb a pušiek s cieľom, aby sa mohla trojtisícová menšina Grékov, žijúca v Istanbule, postaviť proti 70 miliónom Turkov?“
.servilní Turci
O minútu neskôr Dr. Mazıcıová trvala na tom, že patriarchátu nemôže byť nikdy povolené používanie slova „ekumenický“. Nad jej zdôvodnením sa však zastavuje rozum. Svet, osobitne Spojené štáty americké, robili tlak na Turecko, aby získal patriarchát plnú slobodu. Ak by sme však zohľadnili túto radu, znamenalo by to, že by sme sa voči Amerike správali „servilne“.
S takouto logikou by sme mohli napríklad tvrdiť, že Turecko by muselo systematicky mučiť svojich občanov, ako sa to ešte pred desiatimi rokmi dialo, pretože inak by sa správalo „servilne“ voči Európskej únii, ktorá tlačila na Ankaru, aby sme rešpektovali ľudské práva.
Takto vyzerá intelektuálna a morálna úroveň nepriateľov náboženskej slobody v Turecku. Je to smutné, no je to fakt. Ale je príjemné uvedomiť si, že sú ešte marginálnejší ako boli.
Autor je prominentný turecký komentátor, jeho texty vychádzajú napríklad vo Wall Street Journal. Píše pre anglicky vydávané turecké noviny Hurriyet Daily News a moderuje vlastnú televíznu diskusiu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.