Jeden z najuznávanejších basgitaristov na svete, Marcus Miller, hrával s Milesom Davisom, Arethou Franklin, Frankom Sinatrom či Robertou Flack. Hovorí však, že najťažšie je pracovať sám so sebou.
.váš nový album sa volá Free (Slobodný). Cítite sa slobodný?
Ale áno. Keď pracujem na novom albume, mám pocit, že moje publikum mi čoraz viac rozumie, že môžem nahrať všetko, čo chcem. Že to nemusí by napríklad len džez, ale môže to byť moje slobodné vyjadrenie.
.v čom je ten album iný ako ostatné?
Keďže som producent, rád sa s nahrávkou vyhrám, ale tentoraz som zvolil trochu iný prístup. Album nie je taký učesaný, viac priestoru dostala rytmická sekcia, je tam viac drsného funku.
.na albume Free účinkuje aj mladá britská hviezda Corinne Bailey Rae. Ako ste sa stretli?
Počul som ju v rádiu a zaujala ma. Väčšina speváčok dnes znie podobne, ale jej hlas bol čímsi jedinečný. Hľadám zaujímavých spevákov, a tak som sa rozhodol, že ju oslovím. Ukázalo sa, že pozná moju tvorbu, čo spoluprácu veľmi uľahčilo.
.ste basgitarista, skladateľ, producent... Ktorá z týchto činností je dnes pre vás najdôležitejšia?
Dnes je pre mňa najdôležitejšie zachovať rovnováhu. Chcem poslucháčom poskytnúť celkový obraz, a nielen jeho jednotlivé časti. Mám pocit, že ma najlepšie vystihuje práve ten celok.
.čo je náročnejšie – pracovať na vlastných projektoch, alebo spolupracovať s inými interpretmi?
Dnes k vlastnej tvorbe pristupujem rovnako, ako keď produkujem iného interpreta, a beriem do úvahy názory a pripomienky ľudí, ktorí na mojich albumoch spolupracujú. Ale musel som sa naučiť, ako byť sám sebe producentom, ako pracovať sám so sebou a dostať zo seba to najlepšie.
.producent musí byť občas na muzikantov tvrdý. Nie je ťažké byť sám sebe kritikom?
Ja mám skôr opačný problém – väčšinou som na seba až príliš tvrdý a kritický. (Smiech.) Pre mňa je kumšt brať veci zľahka a viac dôverovať vlastným inštinktom.
.najznámejšia je asi vaša spolupráca s Milesom Davisom. Spomínate si ešte na vaše prvé stretnutie?
Jedného dňa mi len tak z ničoho nič zatelefonoval a povedal: „Počul som o tebe. Práve niečo nahrávam. Mohol by si tak o dve hodinky prísť sem do štúdia?“ Nemohol som tomu uveriť. Miles bol v tom čase asi šesť alebo sedem rokov mimo scény. Mal som dvadsaťjeden rokov, takže asi od štrnástich rokov som o Milesovi nič nepočul a bol som presvedčený, že sa už hudbe nikdy nebude venovať. Ale odrazu mi zavolal a všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. Bolo to ako vo sne.
.boli ste vtedy v štúdiu nervózny?
Bol som nervózny, až kým sme nezačali hrať. Potom som už len vnímal hudbu a snažil som sa na ňu reagovať. Ale to prvé stretnutie, to bol šok.
.začiatkom 80. rokov ste boli členom Davisovej kapely. V roku 1986 ste začali opäť spolupracovať, už aj ako skladateľ a producent. Váš spoločný album Tutu na svoju dobu pôsobil dosť progresívne. Museli ste Davisa presviedčať o použití nových zvukov a technológií?
Práveže vôbec nie. Keď som dostal do rúk jeho pracovnú nahrávku skladby Backyard Ritual, hneď som vedel, že Miles je pripravený nahrať veľmi moderný album.
.neobávali ste sa, ako zareagujú konzervatívnejší Davisovi fanúšikovia?
Ani nie, Miles bol v tom čase na scéne asi štyridsať rokov a mal za sebou veľa zaujímavých albumov. Bral som to tak, že komu sa páčia staré nahrávky, môže ich ďalej počúvať, ale tento album bude začiatkom novej kapitoly. Napokon, mal ich v živote mnoho. Miles ma naučil, že sa treba dívať dopredu. Nikdy nerozprával o tom, čo už urobil, vždy ho zaujímali nové veci. Preto jeho hudba pôsobí tak sviežo.
.hráte džez, funk, RnB, pop... V ktorom žánri sa cítite najviac doma?
Zaujímajú ma rozdiely medzi jednotlivými žánrami, ale čím viac sa nimi zaoberám, tým viac podobností nachádzam. V poslednom čase sa mi zdá, že skutočný rozdiel je len v dôraze. V RnB je dôraz na rytmike a speve, vo funku na synkopácii, v džeze na improvizácii... Ale to, čo chce človek dosiahnuť, je rovnaké: nájsť pocit, s ktorým sa ľudia môžu stotožniť.
.spolupracovali ste aj s rappermi. Je pre vás hip-hop rovnako muzikantsky zaujímavý ako napríklad džez?
Pravý hip-hop nepredstavuje až takú výzvu pre hudobníka, ktorý túži po improvizácii. Rozhodne je však výzvou pre rappera, ktorý by mal byť „rytmickým básnikom“. Na druhej strane, inštrumentalista si musí v hip-hope nájsť správne miesto, musí sa tam vedieť vhodne „vopchať“ – a to je v džeze jednoduchšie.
.ako ste sa vlastne dostali k basgitare?
Môj otec hral na klavíri, takže hoci som klavír nikdy formálne neštudoval, tento nástroj som počúval odmalička. Ako desaťročný som začal hrať na klarinete, ako dvanásťročný som prešiel na saxofón a v trinástich som si vybral basgitaru. V prostredí, kde som vyrastal, bolo populárne RnB, a túžil som po nástroji, s ktorým by som mohol hrať tento štýl. V polovici 70. rokov bola basgitara v centre hudobného diania.
.ovplyvnila váš štýl hry na basgitare skúsenosť s klarinetom a saxofónom?
Áno, jednak som sa musel naučiť hrať z nôt. Mnoho hudobníkov, ktorí nezačínajú s klasickou hudbou, ale rovno s RnB alebo hip-hopom, sa to nikdy nenaučí. Mám pocit, že hra na klarinete u mňa rozvinula zmysel pre melódiu, pre jej štruktúru. Je to výhoda vtedy, keď hrám na basgitare sólové pasáže. Veľmi mi to pomohlo aj ako producentovi – vďaka tomu dnes rozumiem celému hudobnému spektru: spodku aj nadstavbe, harmónii aj rytmu.
.ste považovaný za jedného z najlepších basgitaristov na svete a najviac vás asi preslávila slapová technika hry. Prečo ste si ju vybrali?
Hral som na base asi dva roky a potom som počul Larryho Grahama, a tak ako všetci v mojom prostredí, aj ja som začal hrať slap. Bol to úplne nový, vzrušujúci zvuk a každý sa s ním snažil tvorivo pracovať.
.nemáte pocit, že slap už trochu vyšiel z módy?
To je možné, ale pre mňa je tá technika stále rovnako inšpirujúca.
.píšete aj filmovú hudbu. V čom je pre vás iná?
Pri „normálnom“ komponovaní sa človek pokúša vyjadriť to, čo cíti. Pri písaní filmovej hudby sa pokúša vyjadriť to, čo hovorí režisér. Skladateľ sa musí naučiť pracovať v prospech celku, brať ohľad na rôzne významné detaily, ktoré by si inak nevšímal. A to je užitočné nielen v hudbe...
.vladislav Gális
Marcus Miller / Basgitarista, skladateľ, producent a spevák Marcus Miller sa narodil roku 1959 v New Yorku. Začínal ako klarinetista, neskôr presedlal na basgitaru. Spolupracoval s mnohými interpretmi, medzi ktorými sú napríklad speváci Luther Vandross, Frank Sinatra, Elton John, Whitney Houston, Mariah Carey, Roberta Flack, Aretha Franklin alebo saxofonista David Sandborn. K najznámejším patrí jeho spolupráca s legendárnym trubkárom Milesom Davisom, s ktorým nahral niekoľko albumov, napríklad Tutu (1986), kde bol aj hlavným skladateľom a producentom. Nahral niekoľko sólových albumov, najnovší s názvom Free mu vyšiel tento rok. Venuje sa aj filmovej hudbe. Je držiteľom ceny Grammy. Marcus Miller vystúpi 1. novembra v bratislavskom divadle Aréna.
.váš nový album sa volá Free (Slobodný). Cítite sa slobodný?
Ale áno. Keď pracujem na novom albume, mám pocit, že moje publikum mi čoraz viac rozumie, že môžem nahrať všetko, čo chcem. Že to nemusí by napríklad len džez, ale môže to byť moje slobodné vyjadrenie.
.v čom je ten album iný ako ostatné?
Keďže som producent, rád sa s nahrávkou vyhrám, ale tentoraz som zvolil trochu iný prístup. Album nie je taký učesaný, viac priestoru dostala rytmická sekcia, je tam viac drsného funku.
.na albume Free účinkuje aj mladá britská hviezda Corinne Bailey Rae. Ako ste sa stretli?
Počul som ju v rádiu a zaujala ma. Väčšina speváčok dnes znie podobne, ale jej hlas bol čímsi jedinečný. Hľadám zaujímavých spevákov, a tak som sa rozhodol, že ju oslovím. Ukázalo sa, že pozná moju tvorbu, čo spoluprácu veľmi uľahčilo.
.ste basgitarista, skladateľ, producent... Ktorá z týchto činností je dnes pre vás najdôležitejšia?
Dnes je pre mňa najdôležitejšie zachovať rovnováhu. Chcem poslucháčom poskytnúť celkový obraz, a nielen jeho jednotlivé časti. Mám pocit, že ma najlepšie vystihuje práve ten celok.
.čo je náročnejšie – pracovať na vlastných projektoch, alebo spolupracovať s inými interpretmi?
Dnes k vlastnej tvorbe pristupujem rovnako, ako keď produkujem iného interpreta, a beriem do úvahy názory a pripomienky ľudí, ktorí na mojich albumoch spolupracujú. Ale musel som sa naučiť, ako byť sám sebe producentom, ako pracovať sám so sebou a dostať zo seba to najlepšie.
.producent musí byť občas na muzikantov tvrdý. Nie je ťažké byť sám sebe kritikom?
Ja mám skôr opačný problém – väčšinou som na seba až príliš tvrdý a kritický. (Smiech.) Pre mňa je kumšt brať veci zľahka a viac dôverovať vlastným inštinktom.
.najznámejšia je asi vaša spolupráca s Milesom Davisom. Spomínate si ešte na vaše prvé stretnutie?
Jedného dňa mi len tak z ničoho nič zatelefonoval a povedal: „Počul som o tebe. Práve niečo nahrávam. Mohol by si tak o dve hodinky prísť sem do štúdia?“ Nemohol som tomu uveriť. Miles bol v tom čase asi šesť alebo sedem rokov mimo scény. Mal som dvadsaťjeden rokov, takže asi od štrnástich rokov som o Milesovi nič nepočul a bol som presvedčený, že sa už hudbe nikdy nebude venovať. Ale odrazu mi zavolal a všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. Bolo to ako vo sne.
.boli ste vtedy v štúdiu nervózny?
Bol som nervózny, až kým sme nezačali hrať. Potom som už len vnímal hudbu a snažil som sa na ňu reagovať. Ale to prvé stretnutie, to bol šok.
.začiatkom 80. rokov ste boli členom Davisovej kapely. V roku 1986 ste začali opäť spolupracovať, už aj ako skladateľ a producent. Váš spoločný album Tutu na svoju dobu pôsobil dosť progresívne. Museli ste Davisa presviedčať o použití nových zvukov a technológií?
Práveže vôbec nie. Keď som dostal do rúk jeho pracovnú nahrávku skladby Backyard Ritual, hneď som vedel, že Miles je pripravený nahrať veľmi moderný album.
.neobávali ste sa, ako zareagujú konzervatívnejší Davisovi fanúšikovia?
Ani nie, Miles bol v tom čase na scéne asi štyridsať rokov a mal za sebou veľa zaujímavých albumov. Bral som to tak, že komu sa páčia staré nahrávky, môže ich ďalej počúvať, ale tento album bude začiatkom novej kapitoly. Napokon, mal ich v živote mnoho. Miles ma naučil, že sa treba dívať dopredu. Nikdy nerozprával o tom, čo už urobil, vždy ho zaujímali nové veci. Preto jeho hudba pôsobí tak sviežo.
.hráte džez, funk, RnB, pop... V ktorom žánri sa cítite najviac doma?
Zaujímajú ma rozdiely medzi jednotlivými žánrami, ale čím viac sa nimi zaoberám, tým viac podobností nachádzam. V poslednom čase sa mi zdá, že skutočný rozdiel je len v dôraze. V RnB je dôraz na rytmike a speve, vo funku na synkopácii, v džeze na improvizácii... Ale to, čo chce človek dosiahnuť, je rovnaké: nájsť pocit, s ktorým sa ľudia môžu stotožniť.
.spolupracovali ste aj s rappermi. Je pre vás hip-hop rovnako muzikantsky zaujímavý ako napríklad džez?
Pravý hip-hop nepredstavuje až takú výzvu pre hudobníka, ktorý túži po improvizácii. Rozhodne je však výzvou pre rappera, ktorý by mal byť „rytmickým básnikom“. Na druhej strane, inštrumentalista si musí v hip-hope nájsť správne miesto, musí sa tam vedieť vhodne „vopchať“ – a to je v džeze jednoduchšie.
.ako ste sa vlastne dostali k basgitare?
Môj otec hral na klavíri, takže hoci som klavír nikdy formálne neštudoval, tento nástroj som počúval odmalička. Ako desaťročný som začal hrať na klarinete, ako dvanásťročný som prešiel na saxofón a v trinástich som si vybral basgitaru. V prostredí, kde som vyrastal, bolo populárne RnB, a túžil som po nástroji, s ktorým by som mohol hrať tento štýl. V polovici 70. rokov bola basgitara v centre hudobného diania.
.ovplyvnila váš štýl hry na basgitare skúsenosť s klarinetom a saxofónom?
Áno, jednak som sa musel naučiť hrať z nôt. Mnoho hudobníkov, ktorí nezačínajú s klasickou hudbou, ale rovno s RnB alebo hip-hopom, sa to nikdy nenaučí. Mám pocit, že hra na klarinete u mňa rozvinula zmysel pre melódiu, pre jej štruktúru. Je to výhoda vtedy, keď hrám na basgitare sólové pasáže. Veľmi mi to pomohlo aj ako producentovi – vďaka tomu dnes rozumiem celému hudobnému spektru: spodku aj nadstavbe, harmónii aj rytmu.
.ste považovaný za jedného z najlepších basgitaristov na svete a najviac vás asi preslávila slapová technika hry. Prečo ste si ju vybrali?
Hral som na base asi dva roky a potom som počul Larryho Grahama, a tak ako všetci v mojom prostredí, aj ja som začal hrať slap. Bol to úplne nový, vzrušujúci zvuk a každý sa s ním snažil tvorivo pracovať.
.nemáte pocit, že slap už trochu vyšiel z módy?
To je možné, ale pre mňa je tá technika stále rovnako inšpirujúca.
.píšete aj filmovú hudbu. V čom je pre vás iná?
Pri „normálnom“ komponovaní sa človek pokúša vyjadriť to, čo cíti. Pri písaní filmovej hudby sa pokúša vyjadriť to, čo hovorí režisér. Skladateľ sa musí naučiť pracovať v prospech celku, brať ohľad na rôzne významné detaily, ktoré by si inak nevšímal. A to je užitočné nielen v hudbe...
.vladislav Gális
Marcus Miller / Basgitarista, skladateľ, producent a spevák Marcus Miller sa narodil roku 1959 v New Yorku. Začínal ako klarinetista, neskôr presedlal na basgitaru. Spolupracoval s mnohými interpretmi, medzi ktorými sú napríklad speváci Luther Vandross, Frank Sinatra, Elton John, Whitney Houston, Mariah Carey, Roberta Flack, Aretha Franklin alebo saxofonista David Sandborn. K najznámejším patrí jeho spolupráca s legendárnym trubkárom Milesom Davisom, s ktorým nahral niekoľko albumov, napríklad Tutu (1986), kde bol aj hlavným skladateľom a producentom. Nahral niekoľko sólových albumov, najnovší s názvom Free mu vyšiel tento rok. Venuje sa aj filmovej hudbe. Je držiteľom ceny Grammy. Marcus Miller vystúpi 1. novembra v bratislavskom divadle Aréna.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.