Okrem tradičných útokov palestínskych radikálov z pásma Gazy je pre Izrael zásadné vyústenie sýrskeho konfliktu, a v jeho rámci to, čo sa stane s veľkými zásobami zbraní, predovšetkým chemických, ak Assadov režim padne. Izraelská armáda má údajne vypracované plány na bleskový zásah, ak by tieto zbrane mali byť mimo kontroly sýrskej armády.
Minulý týždeň sa prejavilo aj ďalšie z tušených, no nie vždy viditeľných nebezpečenstiev, tentoraz na izraelskej južnej hranici s Egyptom. Skupina ozbrojencov najskôr zabila na sinajskej strane neďaleko Gazy 16 egyptských vojakov a následne prenikla do Izraela, kde izraelské ozbrojené sily útočníkov zlikvidovali. Doteraz nie je jasné, kto za útokmi stál – pravdepodobné bolo napojenie útočníkov na radikálne palestínske islamistické skupiny alebo na al-Káidu. Celá vec však pripomenula politickú a bezpečnostnú krehkosť Sinajského polostrova a širšie izraelsko-egyptských vzťahov vrátane politickej situácie v Egypte.
Izrael okupoval Sinaj od roku 1967, a boli potrebné dlhé rokovania v americkom Camp Davide, aby pristúpil na vrátenie polostrova Egyptu. Súčasťou kompromisu bolo, že Egypt nebude mať na Sinaji (ktorý je väčší ako celý Izrael) prakticky žiadnu armádu. Mierová zmluva z Camp Davidu z roku 1978, za ktorú dostali izraelský premiér Begin a egyptský prezident Sadat Nobelovu cenu mieru, je jedným zo základných pilierov izraelskej bezpečnosti. Oba štáty sa navzájom uznali a nadviazali diplomatické styky, obe armády si pravidelne vymieňajú informácie, a Izrael i Egypt zo zmluvy profitovali aj finančne. Obe krajiny sú na čele rebríčka americkej zahraničnej pomoci.
Egyptského prezidenta stála zmluva život, v roku 1981 ho pre ňu zabili islamskí fundamentalisti. Na jeho miesto vtedy nastúpil Hosni Mubarak. Až do jeho pádu na jar 2011 nebola na Sinaji egyptská armáda, poriadok tam udržiavala polícia. Izrael síce protestoval proti nedostatočnej kontrole, ktorá umožňovala palestínskym radikálom kopať zo sinajskej strany tunely do pásma Gazy, ktorými sa na palestínske územia dostávali nelegálne zbrane, inak však bola hranica pokojná. Po pádoch autoritatívnych režimov však občas prichádza mocenské vákuum, a presne to sa prejavilo po egyptskej revolúcii na Sinaji. Výsledkom je, že na polostrove operujú viaceré ozbrojené islamistické skupiny.
Moslimské bratstvo, ktoré zvíťazilo v egyptských parlamentných i prezidentských voľbách, vystupuje kriticky proti Izraelu i proti mierovej zmluve, prezident Morsi však zároveň sľúbil, že zmluvu meniť ani vypovedať nebude. Izrael tiež nemá záujem mierovú zmluvu s Egyptom meniť (a už vôbec nie vypovedať), prakticky však vyzýva egyptskú armádu, aby proti militantom na Sinaji (de iure v rozpore s mierovou zmluvou) zasiahla. Krátko po incidente tiež vyšlo najavo, že izraelské ozbrojené sily mali o možnom útoku informácie, a nielenže boli pripravené, ale informácie odovzdali aj egyptskej strane (tá nereagovala dostatočne rýchlo, a výsledkom bolo 16 zabitých egyptských vojakov).
Egyptská armáda odvtedy podnikla na ozbrojencov protiútok. Okrem vojenskej reakcie je však dôležitá aj reakcia politická. Krajina vyhlásila štátny smútok a na pohrebe vojakov sa zúčastnil nový predseda vlády a väčšina armádneho velenia. Niektorí účastníci pohrebu však na premiéra hádzali topánky a kričali heslá proti Moslimskému bratstvu. Egypt teda iba hľadá nový konsenzus v domácej a zahraničnej politike. Také hľadanie býva dlhé a ťažké. Dobrá správa je, že nebude postavený len na protiizraelských sentimentoch, a teda že izraelsko-egyptská hranica má nádej zostať pokojná.
Minulý týždeň sa prejavilo aj ďalšie z tušených, no nie vždy viditeľných nebezpečenstiev, tentoraz na izraelskej južnej hranici s Egyptom. Skupina ozbrojencov najskôr zabila na sinajskej strane neďaleko Gazy 16 egyptských vojakov a následne prenikla do Izraela, kde izraelské ozbrojené sily útočníkov zlikvidovali. Doteraz nie je jasné, kto za útokmi stál – pravdepodobné bolo napojenie útočníkov na radikálne palestínske islamistické skupiny alebo na al-Káidu. Celá vec však pripomenula politickú a bezpečnostnú krehkosť Sinajského polostrova a širšie izraelsko-egyptských vzťahov vrátane politickej situácie v Egypte.
Izrael okupoval Sinaj od roku 1967, a boli potrebné dlhé rokovania v americkom Camp Davide, aby pristúpil na vrátenie polostrova Egyptu. Súčasťou kompromisu bolo, že Egypt nebude mať na Sinaji (ktorý je väčší ako celý Izrael) prakticky žiadnu armádu. Mierová zmluva z Camp Davidu z roku 1978, za ktorú dostali izraelský premiér Begin a egyptský prezident Sadat Nobelovu cenu mieru, je jedným zo základných pilierov izraelskej bezpečnosti. Oba štáty sa navzájom uznali a nadviazali diplomatické styky, obe armády si pravidelne vymieňajú informácie, a Izrael i Egypt zo zmluvy profitovali aj finančne. Obe krajiny sú na čele rebríčka americkej zahraničnej pomoci.
Egyptského prezidenta stála zmluva život, v roku 1981 ho pre ňu zabili islamskí fundamentalisti. Na jeho miesto vtedy nastúpil Hosni Mubarak. Až do jeho pádu na jar 2011 nebola na Sinaji egyptská armáda, poriadok tam udržiavala polícia. Izrael síce protestoval proti nedostatočnej kontrole, ktorá umožňovala palestínskym radikálom kopať zo sinajskej strany tunely do pásma Gazy, ktorými sa na palestínske územia dostávali nelegálne zbrane, inak však bola hranica pokojná. Po pádoch autoritatívnych režimov však občas prichádza mocenské vákuum, a presne to sa prejavilo po egyptskej revolúcii na Sinaji. Výsledkom je, že na polostrove operujú viaceré ozbrojené islamistické skupiny.
Moslimské bratstvo, ktoré zvíťazilo v egyptských parlamentných i prezidentských voľbách, vystupuje kriticky proti Izraelu i proti mierovej zmluve, prezident Morsi však zároveň sľúbil, že zmluvu meniť ani vypovedať nebude. Izrael tiež nemá záujem mierovú zmluvu s Egyptom meniť (a už vôbec nie vypovedať), prakticky však vyzýva egyptskú armádu, aby proti militantom na Sinaji (de iure v rozpore s mierovou zmluvou) zasiahla. Krátko po incidente tiež vyšlo najavo, že izraelské ozbrojené sily mali o možnom útoku informácie, a nielenže boli pripravené, ale informácie odovzdali aj egyptskej strane (tá nereagovala dostatočne rýchlo, a výsledkom bolo 16 zabitých egyptských vojakov).
Egyptská armáda odvtedy podnikla na ozbrojencov protiútok. Okrem vojenskej reakcie je však dôležitá aj reakcia politická. Krajina vyhlásila štátny smútok a na pohrebe vojakov sa zúčastnil nový predseda vlády a väčšina armádneho velenia. Niektorí účastníci pohrebu však na premiéra hádzali topánky a kričali heslá proti Moslimskému bratstvu. Egypt teda iba hľadá nový konsenzus v domácej a zahraničnej politike. Také hľadanie býva dlhé a ťažké. Dobrá správa je, že nebude postavený len na protiizraelských sentimentoch, a teda že izraelsko-egyptská hranica má nádej zostať pokojná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.