V iných európskych krajinách železniciam nerobí problém komunikovať dvojjazyčne. Dvojjazyčné nápisy sú aj v Poliakmi obývanej českej časti Sliezska alebo Maďarmi obývaných častiach Slovinska, Srbska a Rumunska. Slovenské nápisy sú aj na stanici v maďarskom Komárome.
Na severnej strane Dunaja, v Komárne, fúkajú iné vetry. Skupina miestnych aktivistov sa nedávno obrátila na vedenie ŽSR, aby stanica dostala dvojjazyčný názov. Boli odmietnutí, zákony to vraj neumožňujú. Mnohí zrejme nechápu, prečo by tam maďarský názov vôbec mal byť. Sme na Slovensku, nedeľme sa podľa národnosti. Lenže Maďari hovoria inou rečou ako Slováci, preto ich nazývame Maďarmi. Je to ich objektívna vlastnosť, nie nejaký politický postoj. Práve ignorovaním ich jazyka delíme občanov do dvoch kategórií: na plnohodnotných a tých, ktorí sú prijateľní len vtedy, keď komunikujú po slovensky.
Nikdy som nechápal, prečo práve železnice musia byť baštou ochrany štátneho jazyka. Maďari tvoria takmer deväť percent obyvateľstva, takže z ich daní by sa hádam na dvojjazyčné nápisy ušlo. A keďže predpokladám že aj medzi zamestnancami železníc sú v podobnom pomere, hlásenie po maďarsky alebo komunikácia s dopravcami tiež nemá objektívne prekážky. Maďarom by to určite pomohlo v tom, aby mali pocit, že tento štát patrí aj im, nielen oni jemu.
V júni tohto roku aktivisti z hnutia za Dvojjazyčné Južné Slovensko vyviedli ďalší kúsok. Z vlastných síl zrenovovali ošarpanú a železnicami roky zanedbávanú stanicu v Okoličnej na Ostrove (po maďarsky: Ekel). Stanicu vymaľovali, opravili múry a okná, vysadili kvety a vybavili ju novým dvojjazyčným nápisom. Svet sa nezastavil, Slovensko sa nerozpadlo, len miestni si mohli myslieť, že majú stanicu, akú vždy chceli mať. Uvidíme, dokedy tam maďarský názov ostane. Dúfam, že ho železnice, ktorým dlhé roky polorozpadnutá budova neprekážala, neodstránia.
Ak je cieľom tohto štátu integrácia, a nie delenie obyvateľov podľa národnosti, tak železnice ignorovaním jazyka deväťpercentnej menšiny tomuto cieľu kladú prekážky. Pochopili to v Rumunsku, možno sa to raz podarí aj nám.
Autor je doktorand na Harvard Law School.
Na severnej strane Dunaja, v Komárne, fúkajú iné vetry. Skupina miestnych aktivistov sa nedávno obrátila na vedenie ŽSR, aby stanica dostala dvojjazyčný názov. Boli odmietnutí, zákony to vraj neumožňujú. Mnohí zrejme nechápu, prečo by tam maďarský názov vôbec mal byť. Sme na Slovensku, nedeľme sa podľa národnosti. Lenže Maďari hovoria inou rečou ako Slováci, preto ich nazývame Maďarmi. Je to ich objektívna vlastnosť, nie nejaký politický postoj. Práve ignorovaním ich jazyka delíme občanov do dvoch kategórií: na plnohodnotných a tých, ktorí sú prijateľní len vtedy, keď komunikujú po slovensky.
Nikdy som nechápal, prečo práve železnice musia byť baštou ochrany štátneho jazyka. Maďari tvoria takmer deväť percent obyvateľstva, takže z ich daní by sa hádam na dvojjazyčné nápisy ušlo. A keďže predpokladám že aj medzi zamestnancami železníc sú v podobnom pomere, hlásenie po maďarsky alebo komunikácia s dopravcami tiež nemá objektívne prekážky. Maďarom by to určite pomohlo v tom, aby mali pocit, že tento štát patrí aj im, nielen oni jemu.
V júni tohto roku aktivisti z hnutia za Dvojjazyčné Južné Slovensko vyviedli ďalší kúsok. Z vlastných síl zrenovovali ošarpanú a železnicami roky zanedbávanú stanicu v Okoličnej na Ostrove (po maďarsky: Ekel). Stanicu vymaľovali, opravili múry a okná, vysadili kvety a vybavili ju novým dvojjazyčným nápisom. Svet sa nezastavil, Slovensko sa nerozpadlo, len miestni si mohli myslieť, že majú stanicu, akú vždy chceli mať. Uvidíme, dokedy tam maďarský názov ostane. Dúfam, že ho železnice, ktorým dlhé roky polorozpadnutá budova neprekážala, neodstránia.
Ak je cieľom tohto štátu integrácia, a nie delenie obyvateľov podľa národnosti, tak železnice ignorovaním jazyka deväťpercentnej menšiny tomuto cieľu kladú prekážky. Pochopili to v Rumunsku, možno sa to raz podarí aj nám.
Autor je doktorand na Harvard Law School.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.