.v niekdajšej Vrbici, ktorá ešte nebola súčasťou Liptovského Svätého Mikuláša, stála už okolo roku 1600, medzi päťdesiatimi obývanými a desiatimi pustými domami kožiarskych remeselníkov. Schwartzer Adler sa ako hostinec so stajňami spomína v listinách z roku 1641.
.pijatika, divadlo a politika
Ako v každom správnom zájazdovom hostinci, aj v Čiernom orlovi sa predovšetkým pilo, pri pálenke politizovalo. Spoločenská sála hostinca v prvej polovici devätnásteho storočia ožívala bohatým kultúrnym a spolkovým životom. Vznik divadelnej sály v hostinci bol predzvesťou prvej významnej udalosti pod krídlami lietajúceho dravca: 22. augusta 1830 tu divadelník a kníhkupec Gašpar Fejérpataky – Belopotocký s miestnymi ochotníkmi uviedol predstavenie veselohry Jána Chalupku Kocúrkovo. Položil tým základný kameň slovenského ochotníckeho divadla. Udalosť dnes pripomína strohá pamätná tabuľa vo vestibule budovy.
V Čiernom orlovi sa potom ďalších takmer deväťdesiat rokov popíjalo aj kultúrne žilo. Vyvrcholilo to koncom prvej svetovej vojny, 1. mája 1918, keď miestni sociálni demokrati na nádvorí hostinca zorganzovali verejné zhromaždenie, kde rázne deklarovali principiálne sociálne a občianske požadavky – zažiadali osemhodinový pracovný čas, úplnú slobodu tlače i slova, rovnosť vo všetkom aj všeobecné volebné právo pre robotníctvo, roľníctvo i mešťanostvo. Najpodstatnejšie bolo, že sa účastníci zhromaždenia v memorande prvýkrát na území budúceho Slovenska verejne a oficiálne prihlásili k myšlienke spoločného štátu Čechov a Slovákov. Na zhromaždení určite nechýbal monarchistický špiceľ, pretože o jedenásť dní na memorandum zareagovalo uhorské kráľovské ministerstvo vnútra prípisom, v ktorom oznámilo, že zhromaždenie bolo demonštráciou za spojenie Čechov a Slovákov a jedného z organizátorov, doktora Vavra Šrobára, označilo za duchovného vodcu československej iredenty v krajine. Prvomájové udalosti pripomína mohutná epoxidová replika pamätnej tabule od akademického sochára Ladislava Mayerského na priečelí. Replika preto, lebo bronzový originál v časoch rodiacej sa súčasnej slovenskej samostatnosti ktosi ukradol.
Do 2. svetovej vojny Čierny orol dožíval v intenciách svojho spoločenského a kultúrneho významu. Za socializmu sa takmer celé prízemie zmenilo na ohavnú krčmu, miestnymi prezývanú (s prepáčením) Riť. Piť do nej chodili najmä príslušníci Verejnej bezpečnosti z neďalekého okresného sídla, eštebáci, ich konfidenti, miestna vrstva asociálov a vojaci.
.vypchatý medveď v orlovi
Novodobé dejiny Čierneho orla sú skromné. O budovu sa roky súdili vrbickí urbárnici. Nakoniec ju získal Žilinský samosprávny kraj pre svoje Liptovské múzeum v Ružomberku. V prízemí je dnes veľká expozícia histórie rybárstva a poľovníctva v Liptove od stredoveku do súčasnosti, v komunikačných priestoroch panely s textami a fotografiami, ilustrujúcimi históriu Vrbice, spolkovej činnosti v meste, ochotnického divadla a prvomájové udalosti.
Najväčšími lákadlami sú preparované hlavy losa, zubra a tura, teda zvierat, ktoré kedysi na Liptove žili. Zašlú slávu neobnovuje ani veľký vypchatý medveď, staré poľovnícke strelné zbrane ani rybárske náčinie. Vo vitrínach sa nehybne vo vlnách neviditeľne padajúceho prachu plavia preparované šťuky, hlavátky, sumec, úhor. Na stenách parožie a lesné rohy. Jediným živým živočíchom v expozícii je ospalo poletujúca mucha, oklamaná replikami koláčov na tácni v poľovníckom salóniku.
.pijatika, divadlo a politika
Ako v každom správnom zájazdovom hostinci, aj v Čiernom orlovi sa predovšetkým pilo, pri pálenke politizovalo. Spoločenská sála hostinca v prvej polovici devätnásteho storočia ožívala bohatým kultúrnym a spolkovým životom. Vznik divadelnej sály v hostinci bol predzvesťou prvej významnej udalosti pod krídlami lietajúceho dravca: 22. augusta 1830 tu divadelník a kníhkupec Gašpar Fejérpataky – Belopotocký s miestnymi ochotníkmi uviedol predstavenie veselohry Jána Chalupku Kocúrkovo. Položil tým základný kameň slovenského ochotníckeho divadla. Udalosť dnes pripomína strohá pamätná tabuľa vo vestibule budovy.
V Čiernom orlovi sa potom ďalších takmer deväťdesiat rokov popíjalo aj kultúrne žilo. Vyvrcholilo to koncom prvej svetovej vojny, 1. mája 1918, keď miestni sociálni demokrati na nádvorí hostinca zorganzovali verejné zhromaždenie, kde rázne deklarovali principiálne sociálne a občianske požadavky – zažiadali osemhodinový pracovný čas, úplnú slobodu tlače i slova, rovnosť vo všetkom aj všeobecné volebné právo pre robotníctvo, roľníctvo i mešťanostvo. Najpodstatnejšie bolo, že sa účastníci zhromaždenia v memorande prvýkrát na území budúceho Slovenska verejne a oficiálne prihlásili k myšlienke spoločného štátu Čechov a Slovákov. Na zhromaždení určite nechýbal monarchistický špiceľ, pretože o jedenásť dní na memorandum zareagovalo uhorské kráľovské ministerstvo vnútra prípisom, v ktorom oznámilo, že zhromaždenie bolo demonštráciou za spojenie Čechov a Slovákov a jedného z organizátorov, doktora Vavra Šrobára, označilo za duchovného vodcu československej iredenty v krajine. Prvomájové udalosti pripomína mohutná epoxidová replika pamätnej tabule od akademického sochára Ladislava Mayerského na priečelí. Replika preto, lebo bronzový originál v časoch rodiacej sa súčasnej slovenskej samostatnosti ktosi ukradol.
Do 2. svetovej vojny Čierny orol dožíval v intenciách svojho spoločenského a kultúrneho významu. Za socializmu sa takmer celé prízemie zmenilo na ohavnú krčmu, miestnymi prezývanú (s prepáčením) Riť. Piť do nej chodili najmä príslušníci Verejnej bezpečnosti z neďalekého okresného sídla, eštebáci, ich konfidenti, miestna vrstva asociálov a vojaci.
.vypchatý medveď v orlovi
Novodobé dejiny Čierneho orla sú skromné. O budovu sa roky súdili vrbickí urbárnici. Nakoniec ju získal Žilinský samosprávny kraj pre svoje Liptovské múzeum v Ružomberku. V prízemí je dnes veľká expozícia histórie rybárstva a poľovníctva v Liptove od stredoveku do súčasnosti, v komunikačných priestoroch panely s textami a fotografiami, ilustrujúcimi históriu Vrbice, spolkovej činnosti v meste, ochotnického divadla a prvomájové udalosti.
Najväčšími lákadlami sú preparované hlavy losa, zubra a tura, teda zvierat, ktoré kedysi na Liptove žili. Zašlú slávu neobnovuje ani veľký vypchatý medveď, staré poľovnícke strelné zbrane ani rybárske náčinie. Vo vitrínach sa nehybne vo vlnách neviditeľne padajúceho prachu plavia preparované šťuky, hlavátky, sumec, úhor. Na stenách parožie a lesné rohy. Jediným živým živočíchom v expozícii je ospalo poletujúca mucha, oklamaná replikami koláčov na tácni v poľovníckom salóniku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.