.čo vás viedlo k napísaniu knihy V rytme spomienok?
Mapujem hudobnú scénu a teda aj kaviarenský život v Košiciach od roku 1945, no vraciam sa až do medzivojnového obdobia. Už ako desaťročný som v roku 1955 hrával v dychovke, v lete som zaskakoval za muzikantov. Mojimi nástrojmi sú klarinet a saxofón. Hru na ňom som však nemohol študovať, bol považovaný za „buržoázny nástroj“. V Košiciach vtedy existovalo asi pätnásť veľkých kaviarní, kde hralo pätnásť živých kapiel, v každej jedna. Hral som v každej kaviarni v centre, aj desať kilometrov od neho v rekreačnej zóne, kde boli tiež bary a kaviarne.
.čo preslávilo košické kaviarne?
Sedíme teraz v Levočskom dome, najstaršom hostinci na území Slovenska, ktorý funguje od roku 1569. Hneď vedľa je Slávia, ktorá bola najväčším centrom hudobného života v Košiciach. Mala európsky rozmer. Posledné roky je, žiaľ, zavretá. Hrával som tu aj s Jurajom Berczelerom, ktorý zomrel ako 102-ročný v Austrálii. V roku 1961 sem prišiel Ungár Stefan s džezovou kapelou z Budapešti. Chodili sem tancovať Švédi, bol tu balet a speváčky. Dnes už nežijúci Gejza Toperczer mi hovoril, že tu spievala ešte Gabi Hermeliová aj Zuzka Lonská.
.dokedy fungovali košické kaviarne so živou muzikou?
Minimálne do roku 1985, potom sa to začalo vytrácať, diskotéky boli lacnejšie. Všetky žánre sa predtým hrali, aj džez a swing. Od trinástich rokov som mal kamaráta a klaviristu Ďura Sabadoša, denne sme trénovali. Nemali sme problém v lete na dva mesiace nastúpiť do Slávie, hrali sme všetky šlágre.
.kto vás angažoval?
Štátny podnik Reštaurácie a jedálne mali svojho manažéra. Boli sme platení ako kaviarenskí muzikanti – vtedy bol mesačný strop dva a pol tisíca Kčs, čo bolo viac ako vtedajšie platy. Boli sme koncertná kapela pod Slovkoncertom, od roku 1969 umelci v slobodnom povolaní,
.podľa toho, čo hovoríte, bol kaviarenský život v centre Košíc za socializmu živší ako po roku 1989...
To je presné, spoločenský život tu v centre bol za socializmu oveľa pestrejší, pretože iné nebolo. Päť, šesť kaviarní na Hlavnej, tam sa hralo: Slovan, Ponorka, Jalta, Hutník, Jalta, Imperiál. To všetko je minulosť. Na jednej strane chodníka tu každú nedeľu v päťdesiatych rokoch bolo korzo. Krásne oblečení ľudia, v nedeľu každý všetko vybavil, podaním ruky sme to spečatili. Aj my muzikanti. Nebolo treba žiadne zmluvy, papiere. To trvalo do polovice sedemdesiatych rokov. Mama hovorila, že na druhej strane bolo od čias Maďarska korzo dôstojníkov, radoví vojaci tam nesmeli ísť, iba vojenská elita.
.keby prišiel majiteľ niektorej z kaviarní s iniciatívou obnoviť živú hudbu, išli by ste?
Už sa o to pokúšali. Na Kováčskej ulici sme v roku 1992 s kolegom Gejzom Szabadosom urobili džezklub. Do roku 2000 sme to ťahali, mali sme naše džezové špičky ako Dodo Šošoka, Peťo Lipa, Juro Bartoš.
.prečo ste s tým skončili?
Nevyhovoval mi hektický život. Bol som tam do tretej do rána, pričom o pol ôsmej mi volali, že prišlo pivo a musím ísť. Kolega to dal synovi a dnes tam je diskotéka.
.kam si dnes chodievate sadnúť?
Ťažká otázka. Prišiel brat z Kanady, dali sme si na Hlavnej pivo. Čašníčka ho dá na stôl a vytiahne účet 3,28 eura. Ohradil som sa, prečo hneď? Čo sa bojíte, že ujdeme? No, ďakujeme, to druhé si tu nedáme. Keď sme dakedy ráno vošli do Slávie, tak prvá vec bola, že mi podali noviny, tureckú kávu a deci sódy k nej ako automatickú prílohu.
Mapujem hudobnú scénu a teda aj kaviarenský život v Košiciach od roku 1945, no vraciam sa až do medzivojnového obdobia. Už ako desaťročný som v roku 1955 hrával v dychovke, v lete som zaskakoval za muzikantov. Mojimi nástrojmi sú klarinet a saxofón. Hru na ňom som však nemohol študovať, bol považovaný za „buržoázny nástroj“. V Košiciach vtedy existovalo asi pätnásť veľkých kaviarní, kde hralo pätnásť živých kapiel, v každej jedna. Hral som v každej kaviarni v centre, aj desať kilometrov od neho v rekreačnej zóne, kde boli tiež bary a kaviarne.
.čo preslávilo košické kaviarne?
Sedíme teraz v Levočskom dome, najstaršom hostinci na území Slovenska, ktorý funguje od roku 1569. Hneď vedľa je Slávia, ktorá bola najväčším centrom hudobného života v Košiciach. Mala európsky rozmer. Posledné roky je, žiaľ, zavretá. Hrával som tu aj s Jurajom Berczelerom, ktorý zomrel ako 102-ročný v Austrálii. V roku 1961 sem prišiel Ungár Stefan s džezovou kapelou z Budapešti. Chodili sem tancovať Švédi, bol tu balet a speváčky. Dnes už nežijúci Gejza Toperczer mi hovoril, že tu spievala ešte Gabi Hermeliová aj Zuzka Lonská.
.dokedy fungovali košické kaviarne so živou muzikou?
Minimálne do roku 1985, potom sa to začalo vytrácať, diskotéky boli lacnejšie. Všetky žánre sa predtým hrali, aj džez a swing. Od trinástich rokov som mal kamaráta a klaviristu Ďura Sabadoša, denne sme trénovali. Nemali sme problém v lete na dva mesiace nastúpiť do Slávie, hrali sme všetky šlágre.
.kto vás angažoval?
Štátny podnik Reštaurácie a jedálne mali svojho manažéra. Boli sme platení ako kaviarenskí muzikanti – vtedy bol mesačný strop dva a pol tisíca Kčs, čo bolo viac ako vtedajšie platy. Boli sme koncertná kapela pod Slovkoncertom, od roku 1969 umelci v slobodnom povolaní,
.podľa toho, čo hovoríte, bol kaviarenský život v centre Košíc za socializmu živší ako po roku 1989...
To je presné, spoločenský život tu v centre bol za socializmu oveľa pestrejší, pretože iné nebolo. Päť, šesť kaviarní na Hlavnej, tam sa hralo: Slovan, Ponorka, Jalta, Hutník, Jalta, Imperiál. To všetko je minulosť. Na jednej strane chodníka tu každú nedeľu v päťdesiatych rokoch bolo korzo. Krásne oblečení ľudia, v nedeľu každý všetko vybavil, podaním ruky sme to spečatili. Aj my muzikanti. Nebolo treba žiadne zmluvy, papiere. To trvalo do polovice sedemdesiatych rokov. Mama hovorila, že na druhej strane bolo od čias Maďarska korzo dôstojníkov, radoví vojaci tam nesmeli ísť, iba vojenská elita.
.keby prišiel majiteľ niektorej z kaviarní s iniciatívou obnoviť živú hudbu, išli by ste?
Už sa o to pokúšali. Na Kováčskej ulici sme v roku 1992 s kolegom Gejzom Szabadosom urobili džezklub. Do roku 2000 sme to ťahali, mali sme naše džezové špičky ako Dodo Šošoka, Peťo Lipa, Juro Bartoš.
.prečo ste s tým skončili?
Nevyhovoval mi hektický život. Bol som tam do tretej do rána, pričom o pol ôsmej mi volali, že prišlo pivo a musím ísť. Kolega to dal synovi a dnes tam je diskotéka.
.kam si dnes chodievate sadnúť?
Ťažká otázka. Prišiel brat z Kanady, dali sme si na Hlavnej pivo. Čašníčka ho dá na stôl a vytiahne účet 3,28 eura. Ohradil som sa, prečo hneď? Čo sa bojíte, že ujdeme? No, ďakujeme, to druhé si tu nedáme. Keď sme dakedy ráno vošli do Slávie, tak prvá vec bola, že mi podali noviny, tureckú kávu a deci sódy k nej ako automatickú prílohu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.