.keď sme sa pred pár rokmi zoznámili, bol si hudobný vydavateľ. Ako si sa k tomu dostal?
Skončil som vysokú školu ekonomickú a pôsobil som na obchodnom oddelení Východoslovenských železiarní, kde som mal na starosti Poľsko a iné trhy. Zo začiatku to bolo skutočne tvorivé – budovali sme zahraničný obchod, riešili sme všetko od colníc po logistiku. Až sme vymysleli systém, ktorý fungoval a už to také tvorivé nebolo. Už to bol systém, ktorý išiel podľa svojich pravidiel. A to ma už veľmi nebavilo. Tak som chvíľu ešte robil na stratégii a keď prišlo v železiarňach k zmenám, tak som to využil a odišiel som.
.čo si robil po odchode zo železiarní?
Spolu s kolegom sme si založili stavebno-obchodnú firmu. Keďže som mal kontakty v Poľsku, riešili sme najmä obchod s Poľskom a popri tom sme sa vrátili k tomu, čo sme robili ako študenti, keď sme mali vlastné rockové kapely. Začali sme hrávať na španielkach, potom sme si povedali, že by sme sa mohli posunúť ďalej, ja som bol voľakedy basák, tak som si kúpil basgitaru, a zohnali sme si ďalšie nástroje. Boli sme v podstate usadení ľudia, ktorí mali vlastné rodiny a povedali sme si, že nebudeme chodiť na pivo, ale radšej si pôjdeme zahrať. Našli sme si skúšobňu a tam sme jamovali.
.čo ste hrávali?
Rôzne veci, lebo každý z nás pochádzal z iného podhubia. Ale bola to rocková hudba. Ja som sa vtedy do toho zažral a začal som intenzívnejšie študovať noty, harmóniu a ďalšie veci, ktoré s tým súvisia. Keďže som bol basák, prirodzene som inklinoval k Jacovi Pastoriovi a k podobnej hudbe. Túžil som mať bezpražcovú basu – za socíku bola aj normálna basa problém – a teraz to zrazu bolo možné. Tak sme si všetci plnili sny. Potom sme si dali do živnosti aj požičovňu hudobných nástrojov, štúdio a vydavateľstvo.
.tak vzniklo vydavateľstvo Hevhetia?
V tom čase som niekde čítal rozhovor s českým basgitaristom Pavlom Jakubom Rybom. Hovoril v ňom, že si sám urobil bezpražcovú basu. Tak raz po skúške a po dvoch pivách som sa osmelil a zatelefonoval som mu. Pýtal som sa ho na to, z akého dreva si tú basu vyrobil, ako dosiahol to, aby mala aj dozvuk a o všelijakých detailoch. Povedal mi, že keď budem v Prahe, aby som sa zastavil. Bol som v Prahe, stretli sme sa a zistil som, že sme podobná krvná skupina. Bolo to po rozpade Československa a on mi vraví, že pre českých hudobníkov je teraz o niečo ťažšie hrávať na Slovensku a že či by som mu s tým nevedel pomôcť. Ja som mu povedal, že však urobme koncert v Košiciach, to nie je žiadny problém. Zistil som, že to nie je také jednoduché – dopravné náklady sú vysoké a jeden koncert sa neoplatí. Tak som mu zorganizoval turné – asi 6 koncertov po Slovensku. Vtedy som netušil nič o kluboch, nevedel som, kde sa hráva. Poznal som len Košice a Bratislavu. Ja som mal predtým skúsenosti len zo železiarní, a tak som pripravil detailný rozpis, tlačovú správu, snažil som sa na nič nezabudnúť. Pavel Jakub Ryba prišiel za mnou a vraví mi, že takto to dnes málokto robí. Veľmi sa mu to páčilo a že či by som nevedel zorganizovať ešte niečo podobné. A ja, že môžeme skúsiť v Poľsku. Tak som obvolal asi 50 miest a podarilo sa nám vybaviť 12 koncertov v celom Poľsku za veľmi slušných podmienok. Ryba mi potom hovorí, že sa mu so mnou dobre robí a že by chcel vydať cédečko a že či by som mu to nechcel vydať ja. Povedal som mu, že to skúsim, hoci som nemal ani paru o tom, čo je to hudobné vydavateľstvo. Mal nahratý štúdiový album s Józsefom Skrzekom a živý album so svojou kapelou. Povedal som si, že keď to už robíme, tak urobme oba. Tak som začal všetko zisťovať a kde to všetko vybaviť. Študoval som právne veci, šúpal som tú cibuľku, až kým som sa nedostal k podstate. Tak sme vydali štúdiový album, živý koncert a vinyl.
.kedy ten album vyšiel?
Nahrával sa v roku 2001, oficiálne to vyšlo v roku 2002. Tak som mal prvý album a začal som hľadať distribúciu. Rýchlo som zistil, že si to musím distribuovať sám. Obehal som všetky predajne, ktoré vtedy existovali. Niektoré mali záujem, iné nie. Bolo to časovo náročné, ja som bol naivný. Potom som vydal knihu s cédečkom o Jacovi Pastoriovi. Niekde na internete som našiel, že tá kniha vyšla, tak som si ju objednal a za jednu noc som si ju prečítal. A povedal som si, že to musí vyjsť na Slovensku. Ako keby som spadol z Mesiaca, rovno som zavolal autorovi knihy Billovi Milkowskému s tým, že to chcem vydať a spýtal som sa ho, koľko stojí licencia pre slovenský a český trh. Nebolo to také drahé, dohodli sme sa, a tak som to vydal. Dnes by tá kniha vyzerala amatérsky, ale bola to kultová kniha a veľkom muzikantovi a ja som mal z nej úžasnú radosť. Medzitým Oskar Rózsa hľadal možnosť vydania svojho Sextetu, Opus nefungoval a neexistovalo tu vydavateľstvo, ktoré by to vydalo. Peter Lipa mu dal kontakt na mňa, poslal mi to, páčilo sa mi to, stretli sme sa, dohodli sme podmienky a vydal som to na CD aj na vinyle. Chlapci si potom urobili turné, hral tam aj Miki Skuta a ten mi na poslednom koncerte hovorí, že má nahrávku Bachových Goldbergovských variácií a chcel by ich vydať a že či by som o to nemal záujem. Keď som si vypočul Goldbergovské variácie v Mikiho podaní, až ma zamrazilo, taká z toho išla sila. Má to hĺbku, samotná skladba je geniálna. Tak sme začali robiť aj klasiku. Netušil som vtedy, že za desať rokov vydám 100 albumov. Asi sme vtedy boli naivní a hlúpi, nevedeli sme, aké problémy nás čakajú, a tak sme do toho išli po hlave.
.musela to však byť stratová záležitosť, nie?
Stále to je stratová záležitosť. Keď sa na to pozeráš z pohľadu biznisu, tak do toho asi nepôjdeš. Nechcem však povedať, že to nemá ekonomickú logiku. Keď niečo robíš dlhodobo, musí to mať ekonomickú logiku. Je to, ako keď vrazíš peniaze do zlata: je to trvalá hodnota. Pokiaľ mám z čoho existovať, tak to chcem stále robiť.
.ty si mal z čoho žiť vďaka svojej firme?
Celé moje živobytie si riešim vo firme. Samozrejme, keby som sa nevenoval hudbe, dnes by bola firma možno inde, než je teraz. Ale pre mňa to nebolo rozhodujúce. Ja si myslím, že to čo robíš, musí mať nejakú podstatu, nejakú hodnotu a v prvom rade ťa to musí napĺňať a v druhom rade musíš mať pocit, že sa niečo tvorí. Preto mňa ten fiktívny biznis cez akcie nikdy nezaujímal. Znovu sa vrátim k nahrávkam: keď sa ma pýtajú, či fyzické nosiče budú, alebo nebudú, ja odpovedám, že tá hmota zrejme má svoj význam. Keby Boh chcel stvoriť len ducha, tak by stvoril len ducha, ale on stvoril aj telo. Aj v hudbe to má význam. Keby som bol hulvát, povedal by som, že hudba sťahovaná cez mp3 je ako porno na internete, cédečko je ako súlož cez prezervatív a vinyl je presne to, čo má byť, teda dotyk, ktorý nakoniec môže byť aj plodný.
.ako vznikol názov Hevhetia?
Hev-het je v zemplínskom dialekte export-import. Hev je tu, het je preč. A foneticky to znie ako „have head", teda „mať hlavu". Potom sme založili label Hevhe-tune. A „tune" v zemplínčine znamená „lacnejšie". Hevhetia má luxusnejšie obálky, Hevhet-tune je lacnejší.
.pred rokom si prijal ponuku stať sa riaditeľom projektu Košice EHMK 2013, vďaka čomu nemáš na hudbu toľko času...
Tú ponuku som dostal od ľudí z mesta skôr ako som na ňu reflektoval a prvýkrát som povedal, že nie. Samozrejme, pohyboval som sa v prostredí Košíc, organizoval som tu festival a koncerty. Vydavateľstvo mi dalo veľa vnútorne a v poznaní umelcov, ktorých som si predtým dosť idealizoval. Prišiel som na to, že môžem byť sluhom umenia. Hoci nie som ani špičkový umelec, ani manažér či organizátor, ťahom po hodnotách môžeš robiť kvalitné veci, ktoré ťa napĺňajú. Po desiatich rokoch sa to už stáva svojím spôsobom šablónovité. To, čo mi trvalo mesiac, je dnes vecou jedného rozhodnutia. Idem na služobnú cestu do Bratislavy, vypočujem si štyri cédečká, poviem si, že toto absolútne nie, toto možno a toto je výborné. To, čo sa mi zdá najlepšie, si ešte vypočujem doma pred spaním a rozhodnem sa, či do toho ideme. Za tie roky som sa naučil veľa o vzťahoch v kultúre, o tom, ako funguje financovanie, grantové systémy, ako to funguje medzinárodne. Keď ma preto druhýkrát oslovili, už som vážne rozmýšľal.
.keď si sa dozvedel, že Košice budú európskym hlavným mestom kultúry, potešil si sa?
Ja som nezávislák. Štát nie je moja obľúbená inštitúcia. Kultúru by mala držať osobná iniciatíva a záujem ľudí. Bohužiaľ to tak nie je. Môžeme na to nadávať, alebo môžeme urobiť niečo pre to, aby to tak bolo. Tak som robil svoje festivaly, vychovával som si svoje publikum a išiel som ďalej. Registroval som to pozdvihnutie, keď Košice išli kandidovať na EHMK. Ja som však bol mimo toho.
.ako si to vnímal?
Nemal som čas venovať sa tomu. Pre mňa bolo podstatné to, čo som robil. Ak som to chcel robiť poriadne, musel som tomu venovať pol dňa a druhú polovicu dňa som musel pracovať, aby som to dokázal financovať a ešte pritom aj uživiť svoju rodinu. Pre mňa je vždy podstatné to, čo viem ovplyvniť. Aj bytové schôdze boli pre mňa utrpením. Riešil som si svoje veci. Vnímal som však, čo sa deje. Aj som si prečítal ten projekt a bolo mi jasné, že je výborný.
.v čom sú jeho silné stránky?
Má transformačný a rozvojový rozmer.
.čo to znamená?
On sa nepozerá na EHMK ako na sériu podujatí a investičných akcií, ale ide mu o to, kam posunúť toto mesto a tento región. Je, samozrejme, napísaný sofistikovaným, zložitým jazykom. Ale tento rozmer je v ňom jasný. Neviem dnes určiť, kto má na tom aký podiel, ale my máme v tíme jedného z autorov projektu Miša Hladkého, ktorý je architekt a tento rozmer má. Pozerá sa na vec urbanisticky a vníma mesto ako na organizmus. Toto iným projektom chýba. Tento projekt ukazuje, kam sa mesto, jeho kultúra, jeho verejný či štátny rozmer môžu posunúť. Vrátane podnikateľskej sféry, lebo keď hovoríme o „kreatívnom priemysle," ide v skutočnosti o malých podnikateľov a živnostníkov. Príkladom by mohlo byť severné Taliansko: ešte pred vznikom EÚ tam existovalo množstvo malých firmičiek, dizajnéri, návrhári, výrobcovia hudobných nástrojov, čiže drobní živnostníci, ktorí fungujú, aj keď stokrát padne vláda. Len to musí mať dobrú legislatívu a dobré prostredie. Ten projekt to sčasti vedome, sčasti intuitívne formuluje. Preto je dobrý.
.v prvom období bola s EHMK spájaná Zora Jaurová. Ako si ju vnímal?
Ja som bol fakt mimo toho projektu a netrúfal som si niekoho hodnotiť len na základe mediálnych výstupov a na základe toho, čo o ňom, či o nej povie niekto iný. Ten projekt bol, na nešťastie, od začiatku strašne silno mediálne vnímaný. Bolo komunikované, že do toho idú veľké peniaze, hoci realita je trošku iná. Tí, ktorí niečo robia, sa popritom učia a robia aj chyby. Je to prirodzené. Ten projekt však ohrozoval určitú časť kultúry tým, že na seba stiahol úplne všetko.
.čo ohrozoval?
Poviem ti príklad: z ministerstva kultúry bola nastavená grantová schéma Košice EHMK. Ktokoľvek z Košíc si žiadal o grant v inej schéme, povedali mu: máš tam EHMK. To isté mesto a Košický samosprávny kraj: vyčlenili peniaze na EHMK, a potom už nemali na to, čo dovtedy podporovali. Všetky verejné zdroje išli na EHMK.
.nie je to už v samotnej podstate EHMK?
Nie. Napríklad v Marseille financujú mesto a obchodná komora len časť projektu a všetko ostatné funguje tak ako dovtedy. Vo Varšave ide ročne okolo 125 miliónov eur na kultúru a projekt ako EHMK to až tak veľmi neovplyvní. U nás však iné zdroje nie sú. Súkromný sektor podporoval nejakú kultúru, ale teraz vznikla možnosť byť pri projekte EHMK, tak ho podporíme. To isté mediálna pozornosť. To isté publikum, ktoré je obmedzené. Tí, ktorí boli mimo projektu, boli preto ohrození. Ja keď som vstúpil do projektu, ľudia, ktorí boli pri projekte a boli v ňom úspešní, sa zľakli, že idem všetko zrušiť, ostatní sa obávali, že nejdem všetko zrušiť. (Smiech.)
.tí „pri projekte", to sú napríklad Kasárne, Tabačka a podobné organizácie, tí mimo sú napríklad Štátna filharmónia či divadlo?
Napríklad. Ale mimo boli aj mnohé nezávislé inštitúcie, ktoré sa do projektu z rôznych dôvodov nedostali.
.čo podľa teba urobila Zora Jaurová zle?
Ťažko povedať. To sa deje vo všetkých EHMK. Vo Vroclave, v Plzni, v Maribore, všade sa zmenili riaditelia. Košice sú malým mestom, ktoré má svoju tradíciu. Nedá sa stavať len na jednej vyhranenej komunite.
.a to robila Zora Jaurová?
Neviem, či to tak robila, ale títo ľudia to tak cítili. V dôsledku toho vznikalo pnutie.
.nebolo zdrojom „pnutia" aj to, že Zora je Bratislavčanka?
Myslím, že nie. Niekedy je dobre, keď má človek väzbu na prostredie, niekedy to nie je dobre.
.prečo vlastne musela Zora odísť?
Snahy o to, aby tam Zora nebola, boli od začiatku a ja som ich nikdy neposudzoval. Bol som do toho prizvaný, keď vznikla nová organizačná štruktúra, kde umelecký riaditeľ je jedna osoba a štatutár druhá. Zora Jaurová bola jedno aj druhé. Podľa súčasných pravidiel štatutár vlastne rozhoduje o všetkom. Iniciatíva neziskovej organizácie EHMK bola, aby bol štatutár volený správnou radou a aj umelecký riaditeľ bol volený správnou radou. Z môjho pohľadu je to manažérsky nezmysel. Je to chaos. Na správnej rade najprv schválili novú organizačnú štruktúru a v nej aj to, že umelecký riaditeľ nebude mať právomoci ako štatutár. Ja som Zore ponúkol funkciu umeleckej riaditeľky. Ona súhlasila, ale len ak bude mať garantovanú autonómiu. To sa mi zdalo nesprávne a tak to Zora odmietla. Potom sa hľadali možnosti, ako ju nechať pri projekte. Najprv sa hovorilo o tom, že by bola poradkyňa primátora pre Európsku komisiu a národné orgány. Nakoniec, bol to v každom prípade aj jej projekt a veľmi prispela k jeho úspechu.
.zmenil sa Zoriným odchodom pôvodný projekt?
Podľa mňa sa podarilo zachovať tvár toho projektu, ktorý je výborný a veľmi dobre napísaný.
.väčšinu pracovného času tráviš na poradách, rokovaniach, skoro vždy keď sa stretneme, si v obleku. To je asi málo tvorivá činnosť.
Ani nie. Je to veľmi tvorivé. Samozrejme, sú tam aj byrokratické veci, ale to bolo aj vo vydavateľstve. Keby som mal talent na hudbu, tak robím hudbu a tvorím duchovné veci. Pre mňa je však aj toto tvorba. To sú tiež noty, ktoré musíš dávať dohromady, vytvárať partitúry, všetko sa to deje v čase a v priestore. Je to náročné. Často si totiž v prostredí, ktoré je pre teba deprimujúce. Vníma sa to ako politikum a ľudia politiku berú negatívne. Ale politici nie sú horší ľudia ako umelci. Jediný rozdiel je v tom, že umelci nerozdeľujú verejné prostriedky.
.pre eusroskeptickejších ľudi je projekt ako EHMK jeden z tých umelých „euro-projektov".
To závisí od toho, ako to uchopíš. Ako som už povedal, štát nepatrí medzi moje obľúbené inštitúcie. A Európska únia je forma štátu. Ja som stále za iniciatívu zdola, od ľudí a bol by som najradšej, keby kultúru uživili sami konzumenti. Ale tento projekt vytvorili ľudia zdola. Je to projekt nášho mesta.
.predstavme si, že všetko dobre dopadne a je rok 2017. V čom bude vtedy iná košická kultúra?
Ona je iná už dnes.
.v čom?
Nedá sa jednoznačne povedať, že je to len projektom EHMK. Je tam Fakulta umení, sú tam umelci, ktorí tvoria svoje vlastné veci, majú vlastné projekty, vlastné galérie. Začínajú fungovať rozvojové projekty, ktoré môžu pomôcť tej zmene – oni ju neurobia, len môžu pomôcť. Ten projekt ovplyvní celý región. Košice sú totiž odsúdené na úspech.
.prečo?
Už tým, ako boli Košice vnímané v Československu, to, že mali priamy kontakt s Prahou. Už v disente sa tu veľa vecí dialo. Košice sú kráľovské miesto, sú blízko pri maďarskej, poľskej a ukrajinskej hranici, majú zachované historické jadro. Nejakým zázrakom sa v Košiciach zachoval unikátny urbanistický ráz vrátane okrajových štvrtí. Košice majú intelektuálnu, duchovnú históriu, ľudia rôznych národností tu museli existovať vedľa seba. V Košiciach bolo postavené VSŽ s tým istým cieľom ako huty v Krakove: aby sa intelektuálny potenciál zriedil proletariátom. V Krakove sa to nepodarilo – ešte aj proletariát sa zintelektualizoval. V Košiciach nie, ale zase s oceliarňami prišiel dôležitý český element. To všetko v tom meste dodnes je. Hoci sú provinčné, majú aj kráľovský charakter.
Ján Sudzina/
Narodil sa v obci Čečehov na Zemplíne. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú a niekoľko rokov pracoval na obchodnom oddelení VSŽ. Po odchode zo železiarní si založil vlastnú stavebno-obchodnú firmu a v roku 2001 aj hudobné vydavateľstvo Hevhetia, v ktorom vyšli albumy Oskara Rózsu, Stanislava Palúcha, Andreja Šebana, či albumy kapiel Sto múch alebo Korben Dallas. V máji 2011 sa stal riaditeľom projektu Košice EHMK 2013. S manželkou a dvoma synmi žije v Košiciach.
Skončil som vysokú školu ekonomickú a pôsobil som na obchodnom oddelení Východoslovenských železiarní, kde som mal na starosti Poľsko a iné trhy. Zo začiatku to bolo skutočne tvorivé – budovali sme zahraničný obchod, riešili sme všetko od colníc po logistiku. Až sme vymysleli systém, ktorý fungoval a už to také tvorivé nebolo. Už to bol systém, ktorý išiel podľa svojich pravidiel. A to ma už veľmi nebavilo. Tak som chvíľu ešte robil na stratégii a keď prišlo v železiarňach k zmenám, tak som to využil a odišiel som.
.čo si robil po odchode zo železiarní?
Spolu s kolegom sme si založili stavebno-obchodnú firmu. Keďže som mal kontakty v Poľsku, riešili sme najmä obchod s Poľskom a popri tom sme sa vrátili k tomu, čo sme robili ako študenti, keď sme mali vlastné rockové kapely. Začali sme hrávať na španielkach, potom sme si povedali, že by sme sa mohli posunúť ďalej, ja som bol voľakedy basák, tak som si kúpil basgitaru, a zohnali sme si ďalšie nástroje. Boli sme v podstate usadení ľudia, ktorí mali vlastné rodiny a povedali sme si, že nebudeme chodiť na pivo, ale radšej si pôjdeme zahrať. Našli sme si skúšobňu a tam sme jamovali.
.čo ste hrávali?
Rôzne veci, lebo každý z nás pochádzal z iného podhubia. Ale bola to rocková hudba. Ja som sa vtedy do toho zažral a začal som intenzívnejšie študovať noty, harmóniu a ďalšie veci, ktoré s tým súvisia. Keďže som bol basák, prirodzene som inklinoval k Jacovi Pastoriovi a k podobnej hudbe. Túžil som mať bezpražcovú basu – za socíku bola aj normálna basa problém – a teraz to zrazu bolo možné. Tak sme si všetci plnili sny. Potom sme si dali do živnosti aj požičovňu hudobných nástrojov, štúdio a vydavateľstvo.
.tak vzniklo vydavateľstvo Hevhetia?
V tom čase som niekde čítal rozhovor s českým basgitaristom Pavlom Jakubom Rybom. Hovoril v ňom, že si sám urobil bezpražcovú basu. Tak raz po skúške a po dvoch pivách som sa osmelil a zatelefonoval som mu. Pýtal som sa ho na to, z akého dreva si tú basu vyrobil, ako dosiahol to, aby mala aj dozvuk a o všelijakých detailoch. Povedal mi, že keď budem v Prahe, aby som sa zastavil. Bol som v Prahe, stretli sme sa a zistil som, že sme podobná krvná skupina. Bolo to po rozpade Československa a on mi vraví, že pre českých hudobníkov je teraz o niečo ťažšie hrávať na Slovensku a že či by som mu s tým nevedel pomôcť. Ja som mu povedal, že však urobme koncert v Košiciach, to nie je žiadny problém. Zistil som, že to nie je také jednoduché – dopravné náklady sú vysoké a jeden koncert sa neoplatí. Tak som mu zorganizoval turné – asi 6 koncertov po Slovensku. Vtedy som netušil nič o kluboch, nevedel som, kde sa hráva. Poznal som len Košice a Bratislavu. Ja som mal predtým skúsenosti len zo železiarní, a tak som pripravil detailný rozpis, tlačovú správu, snažil som sa na nič nezabudnúť. Pavel Jakub Ryba prišiel za mnou a vraví mi, že takto to dnes málokto robí. Veľmi sa mu to páčilo a že či by som nevedel zorganizovať ešte niečo podobné. A ja, že môžeme skúsiť v Poľsku. Tak som obvolal asi 50 miest a podarilo sa nám vybaviť 12 koncertov v celom Poľsku za veľmi slušných podmienok. Ryba mi potom hovorí, že sa mu so mnou dobre robí a že by chcel vydať cédečko a že či by som mu to nechcel vydať ja. Povedal som mu, že to skúsim, hoci som nemal ani paru o tom, čo je to hudobné vydavateľstvo. Mal nahratý štúdiový album s Józsefom Skrzekom a živý album so svojou kapelou. Povedal som si, že keď to už robíme, tak urobme oba. Tak som začal všetko zisťovať a kde to všetko vybaviť. Študoval som právne veci, šúpal som tú cibuľku, až kým som sa nedostal k podstate. Tak sme vydali štúdiový album, živý koncert a vinyl.
.kedy ten album vyšiel?
Nahrával sa v roku 2001, oficiálne to vyšlo v roku 2002. Tak som mal prvý album a začal som hľadať distribúciu. Rýchlo som zistil, že si to musím distribuovať sám. Obehal som všetky predajne, ktoré vtedy existovali. Niektoré mali záujem, iné nie. Bolo to časovo náročné, ja som bol naivný. Potom som vydal knihu s cédečkom o Jacovi Pastoriovi. Niekde na internete som našiel, že tá kniha vyšla, tak som si ju objednal a za jednu noc som si ju prečítal. A povedal som si, že to musí vyjsť na Slovensku. Ako keby som spadol z Mesiaca, rovno som zavolal autorovi knihy Billovi Milkowskému s tým, že to chcem vydať a spýtal som sa ho, koľko stojí licencia pre slovenský a český trh. Nebolo to také drahé, dohodli sme sa, a tak som to vydal. Dnes by tá kniha vyzerala amatérsky, ale bola to kultová kniha a veľkom muzikantovi a ja som mal z nej úžasnú radosť. Medzitým Oskar Rózsa hľadal možnosť vydania svojho Sextetu, Opus nefungoval a neexistovalo tu vydavateľstvo, ktoré by to vydalo. Peter Lipa mu dal kontakt na mňa, poslal mi to, páčilo sa mi to, stretli sme sa, dohodli sme podmienky a vydal som to na CD aj na vinyle. Chlapci si potom urobili turné, hral tam aj Miki Skuta a ten mi na poslednom koncerte hovorí, že má nahrávku Bachových Goldbergovských variácií a chcel by ich vydať a že či by som o to nemal záujem. Keď som si vypočul Goldbergovské variácie v Mikiho podaní, až ma zamrazilo, taká z toho išla sila. Má to hĺbku, samotná skladba je geniálna. Tak sme začali robiť aj klasiku. Netušil som vtedy, že za desať rokov vydám 100 albumov. Asi sme vtedy boli naivní a hlúpi, nevedeli sme, aké problémy nás čakajú, a tak sme do toho išli po hlave.
.musela to však byť stratová záležitosť, nie?
Stále to je stratová záležitosť. Keď sa na to pozeráš z pohľadu biznisu, tak do toho asi nepôjdeš. Nechcem však povedať, že to nemá ekonomickú logiku. Keď niečo robíš dlhodobo, musí to mať ekonomickú logiku. Je to, ako keď vrazíš peniaze do zlata: je to trvalá hodnota. Pokiaľ mám z čoho existovať, tak to chcem stále robiť.
.ty si mal z čoho žiť vďaka svojej firme?
Celé moje živobytie si riešim vo firme. Samozrejme, keby som sa nevenoval hudbe, dnes by bola firma možno inde, než je teraz. Ale pre mňa to nebolo rozhodujúce. Ja si myslím, že to čo robíš, musí mať nejakú podstatu, nejakú hodnotu a v prvom rade ťa to musí napĺňať a v druhom rade musíš mať pocit, že sa niečo tvorí. Preto mňa ten fiktívny biznis cez akcie nikdy nezaujímal. Znovu sa vrátim k nahrávkam: keď sa ma pýtajú, či fyzické nosiče budú, alebo nebudú, ja odpovedám, že tá hmota zrejme má svoj význam. Keby Boh chcel stvoriť len ducha, tak by stvoril len ducha, ale on stvoril aj telo. Aj v hudbe to má význam. Keby som bol hulvát, povedal by som, že hudba sťahovaná cez mp3 je ako porno na internete, cédečko je ako súlož cez prezervatív a vinyl je presne to, čo má byť, teda dotyk, ktorý nakoniec môže byť aj plodný.
.ako vznikol názov Hevhetia?
Hev-het je v zemplínskom dialekte export-import. Hev je tu, het je preč. A foneticky to znie ako „have head", teda „mať hlavu". Potom sme založili label Hevhe-tune. A „tune" v zemplínčine znamená „lacnejšie". Hevhetia má luxusnejšie obálky, Hevhet-tune je lacnejší.
.pred rokom si prijal ponuku stať sa riaditeľom projektu Košice EHMK 2013, vďaka čomu nemáš na hudbu toľko času...
Tú ponuku som dostal od ľudí z mesta skôr ako som na ňu reflektoval a prvýkrát som povedal, že nie. Samozrejme, pohyboval som sa v prostredí Košíc, organizoval som tu festival a koncerty. Vydavateľstvo mi dalo veľa vnútorne a v poznaní umelcov, ktorých som si predtým dosť idealizoval. Prišiel som na to, že môžem byť sluhom umenia. Hoci nie som ani špičkový umelec, ani manažér či organizátor, ťahom po hodnotách môžeš robiť kvalitné veci, ktoré ťa napĺňajú. Po desiatich rokoch sa to už stáva svojím spôsobom šablónovité. To, čo mi trvalo mesiac, je dnes vecou jedného rozhodnutia. Idem na služobnú cestu do Bratislavy, vypočujem si štyri cédečká, poviem si, že toto absolútne nie, toto možno a toto je výborné. To, čo sa mi zdá najlepšie, si ešte vypočujem doma pred spaním a rozhodnem sa, či do toho ideme. Za tie roky som sa naučil veľa o vzťahoch v kultúre, o tom, ako funguje financovanie, grantové systémy, ako to funguje medzinárodne. Keď ma preto druhýkrát oslovili, už som vážne rozmýšľal.
.keď si sa dozvedel, že Košice budú európskym hlavným mestom kultúry, potešil si sa?
Ja som nezávislák. Štát nie je moja obľúbená inštitúcia. Kultúru by mala držať osobná iniciatíva a záujem ľudí. Bohužiaľ to tak nie je. Môžeme na to nadávať, alebo môžeme urobiť niečo pre to, aby to tak bolo. Tak som robil svoje festivaly, vychovával som si svoje publikum a išiel som ďalej. Registroval som to pozdvihnutie, keď Košice išli kandidovať na EHMK. Ja som však bol mimo toho.
.ako si to vnímal?
Nemal som čas venovať sa tomu. Pre mňa bolo podstatné to, čo som robil. Ak som to chcel robiť poriadne, musel som tomu venovať pol dňa a druhú polovicu dňa som musel pracovať, aby som to dokázal financovať a ešte pritom aj uživiť svoju rodinu. Pre mňa je vždy podstatné to, čo viem ovplyvniť. Aj bytové schôdze boli pre mňa utrpením. Riešil som si svoje veci. Vnímal som však, čo sa deje. Aj som si prečítal ten projekt a bolo mi jasné, že je výborný.
.v čom sú jeho silné stránky?
Má transformačný a rozvojový rozmer.
.čo to znamená?
On sa nepozerá na EHMK ako na sériu podujatí a investičných akcií, ale ide mu o to, kam posunúť toto mesto a tento región. Je, samozrejme, napísaný sofistikovaným, zložitým jazykom. Ale tento rozmer je v ňom jasný. Neviem dnes určiť, kto má na tom aký podiel, ale my máme v tíme jedného z autorov projektu Miša Hladkého, ktorý je architekt a tento rozmer má. Pozerá sa na vec urbanisticky a vníma mesto ako na organizmus. Toto iným projektom chýba. Tento projekt ukazuje, kam sa mesto, jeho kultúra, jeho verejný či štátny rozmer môžu posunúť. Vrátane podnikateľskej sféry, lebo keď hovoríme o „kreatívnom priemysle," ide v skutočnosti o malých podnikateľov a živnostníkov. Príkladom by mohlo byť severné Taliansko: ešte pred vznikom EÚ tam existovalo množstvo malých firmičiek, dizajnéri, návrhári, výrobcovia hudobných nástrojov, čiže drobní živnostníci, ktorí fungujú, aj keď stokrát padne vláda. Len to musí mať dobrú legislatívu a dobré prostredie. Ten projekt to sčasti vedome, sčasti intuitívne formuluje. Preto je dobrý.
.v prvom období bola s EHMK spájaná Zora Jaurová. Ako si ju vnímal?
Ja som bol fakt mimo toho projektu a netrúfal som si niekoho hodnotiť len na základe mediálnych výstupov a na základe toho, čo o ňom, či o nej povie niekto iný. Ten projekt bol, na nešťastie, od začiatku strašne silno mediálne vnímaný. Bolo komunikované, že do toho idú veľké peniaze, hoci realita je trošku iná. Tí, ktorí niečo robia, sa popritom učia a robia aj chyby. Je to prirodzené. Ten projekt však ohrozoval určitú časť kultúry tým, že na seba stiahol úplne všetko.
.čo ohrozoval?
Poviem ti príklad: z ministerstva kultúry bola nastavená grantová schéma Košice EHMK. Ktokoľvek z Košíc si žiadal o grant v inej schéme, povedali mu: máš tam EHMK. To isté mesto a Košický samosprávny kraj: vyčlenili peniaze na EHMK, a potom už nemali na to, čo dovtedy podporovali. Všetky verejné zdroje išli na EHMK.
.nie je to už v samotnej podstate EHMK?
Nie. Napríklad v Marseille financujú mesto a obchodná komora len časť projektu a všetko ostatné funguje tak ako dovtedy. Vo Varšave ide ročne okolo 125 miliónov eur na kultúru a projekt ako EHMK to až tak veľmi neovplyvní. U nás však iné zdroje nie sú. Súkromný sektor podporoval nejakú kultúru, ale teraz vznikla možnosť byť pri projekte EHMK, tak ho podporíme. To isté mediálna pozornosť. To isté publikum, ktoré je obmedzené. Tí, ktorí boli mimo projektu, boli preto ohrození. Ja keď som vstúpil do projektu, ľudia, ktorí boli pri projekte a boli v ňom úspešní, sa zľakli, že idem všetko zrušiť, ostatní sa obávali, že nejdem všetko zrušiť. (Smiech.)
.tí „pri projekte", to sú napríklad Kasárne, Tabačka a podobné organizácie, tí mimo sú napríklad Štátna filharmónia či divadlo?
Napríklad. Ale mimo boli aj mnohé nezávislé inštitúcie, ktoré sa do projektu z rôznych dôvodov nedostali.
.čo podľa teba urobila Zora Jaurová zle?
Ťažko povedať. To sa deje vo všetkých EHMK. Vo Vroclave, v Plzni, v Maribore, všade sa zmenili riaditelia. Košice sú malým mestom, ktoré má svoju tradíciu. Nedá sa stavať len na jednej vyhranenej komunite.
.a to robila Zora Jaurová?
Neviem, či to tak robila, ale títo ľudia to tak cítili. V dôsledku toho vznikalo pnutie.
.nebolo zdrojom „pnutia" aj to, že Zora je Bratislavčanka?
Myslím, že nie. Niekedy je dobre, keď má človek väzbu na prostredie, niekedy to nie je dobre.
.prečo vlastne musela Zora odísť?
Snahy o to, aby tam Zora nebola, boli od začiatku a ja som ich nikdy neposudzoval. Bol som do toho prizvaný, keď vznikla nová organizačná štruktúra, kde umelecký riaditeľ je jedna osoba a štatutár druhá. Zora Jaurová bola jedno aj druhé. Podľa súčasných pravidiel štatutár vlastne rozhoduje o všetkom. Iniciatíva neziskovej organizácie EHMK bola, aby bol štatutár volený správnou radou a aj umelecký riaditeľ bol volený správnou radou. Z môjho pohľadu je to manažérsky nezmysel. Je to chaos. Na správnej rade najprv schválili novú organizačnú štruktúru a v nej aj to, že umelecký riaditeľ nebude mať právomoci ako štatutár. Ja som Zore ponúkol funkciu umeleckej riaditeľky. Ona súhlasila, ale len ak bude mať garantovanú autonómiu. To sa mi zdalo nesprávne a tak to Zora odmietla. Potom sa hľadali možnosti, ako ju nechať pri projekte. Najprv sa hovorilo o tom, že by bola poradkyňa primátora pre Európsku komisiu a národné orgány. Nakoniec, bol to v každom prípade aj jej projekt a veľmi prispela k jeho úspechu.
.zmenil sa Zoriným odchodom pôvodný projekt?
Podľa mňa sa podarilo zachovať tvár toho projektu, ktorý je výborný a veľmi dobre napísaný.
.väčšinu pracovného času tráviš na poradách, rokovaniach, skoro vždy keď sa stretneme, si v obleku. To je asi málo tvorivá činnosť.
Ani nie. Je to veľmi tvorivé. Samozrejme, sú tam aj byrokratické veci, ale to bolo aj vo vydavateľstve. Keby som mal talent na hudbu, tak robím hudbu a tvorím duchovné veci. Pre mňa je však aj toto tvorba. To sú tiež noty, ktoré musíš dávať dohromady, vytvárať partitúry, všetko sa to deje v čase a v priestore. Je to náročné. Často si totiž v prostredí, ktoré je pre teba deprimujúce. Vníma sa to ako politikum a ľudia politiku berú negatívne. Ale politici nie sú horší ľudia ako umelci. Jediný rozdiel je v tom, že umelci nerozdeľujú verejné prostriedky.
.pre eusroskeptickejších ľudi je projekt ako EHMK jeden z tých umelých „euro-projektov".
To závisí od toho, ako to uchopíš. Ako som už povedal, štát nepatrí medzi moje obľúbené inštitúcie. A Európska únia je forma štátu. Ja som stále za iniciatívu zdola, od ľudí a bol by som najradšej, keby kultúru uživili sami konzumenti. Ale tento projekt vytvorili ľudia zdola. Je to projekt nášho mesta.
.predstavme si, že všetko dobre dopadne a je rok 2017. V čom bude vtedy iná košická kultúra?
Ona je iná už dnes.
.v čom?
Nedá sa jednoznačne povedať, že je to len projektom EHMK. Je tam Fakulta umení, sú tam umelci, ktorí tvoria svoje vlastné veci, majú vlastné projekty, vlastné galérie. Začínajú fungovať rozvojové projekty, ktoré môžu pomôcť tej zmene – oni ju neurobia, len môžu pomôcť. Ten projekt ovplyvní celý región. Košice sú totiž odsúdené na úspech.
.prečo?
Už tým, ako boli Košice vnímané v Československu, to, že mali priamy kontakt s Prahou. Už v disente sa tu veľa vecí dialo. Košice sú kráľovské miesto, sú blízko pri maďarskej, poľskej a ukrajinskej hranici, majú zachované historické jadro. Nejakým zázrakom sa v Košiciach zachoval unikátny urbanistický ráz vrátane okrajových štvrtí. Košice majú intelektuálnu, duchovnú históriu, ľudia rôznych národností tu museli existovať vedľa seba. V Košiciach bolo postavené VSŽ s tým istým cieľom ako huty v Krakove: aby sa intelektuálny potenciál zriedil proletariátom. V Krakove sa to nepodarilo – ešte aj proletariát sa zintelektualizoval. V Košiciach nie, ale zase s oceliarňami prišiel dôležitý český element. To všetko v tom meste dodnes je. Hoci sú provinčné, majú aj kráľovský charakter.
Ján Sudzina/
Narodil sa v obci Čečehov na Zemplíne. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú a niekoľko rokov pracoval na obchodnom oddelení VSŽ. Po odchode zo železiarní si založil vlastnú stavebno-obchodnú firmu a v roku 2001 aj hudobné vydavateľstvo Hevhetia, v ktorom vyšli albumy Oskara Rózsu, Stanislava Palúcha, Andreja Šebana, či albumy kapiel Sto múch alebo Korben Dallas. V máji 2011 sa stal riaditeľom projektu Košice EHMK 2013. S manželkou a dvoma synmi žije v Košiciach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.