.prívlastok „važecká“ je známy najmä v spojení so slovom pochúťka. Pre tých, čo nie sú zorientovaní v gurmánstve, dodajme, že je to preložená zemiaková placka, naplnená rôznymi druhmi mäsa s pikantnou omáčkou, posypaná strúhaným syrom. Okrem pochúťky sa prívlastok „važecká“ spája ešte s jaskyňou, ktorú vo Važci objavili 8. júla 1922. V nej sme začali návštevu obce s takmer 2 600 obyvateľmi.
.na konci ciest
Že je vo Važci jaskyňa, sa pri cestovaní Liptovom a Tatrami nedozviete. Motorizovaných turistov na ňu neupozorní žiadna informačná dopravná značka ani pútač. No keď sa už dostanete do Važca, k jaskyni vás privedú veľké žlto-čierne smerovky. Na konci prašnej cesty je vstup do jaskyne, ktorá je prístupná okrem decembra a januára celý rok.
Jaskyňa je neveľká, sprístupnený okruh má len 235 metrov. Ideálne miesto na zoznamovanie sa s podzemím pre deti i starších. Len vysokí ju musia prejsť v hlbokom predklone. Najzaujímavejšie na jaskyni s prekrásnou vápencovou výzdobu sú kosti pravekých medveďov. Efektne nasvietené ležia medzi stalagmitmi, desaťtisíce rokov na ne kvapká zo stalaktitov. Keď pred desaťtisíckami rokov v jaskyni žil praveký medveď, nevyliezal z večnej tmy, nevyberal kontajnery, nestrašil deti ani turistov. Žil v tme, takmer vôbec nevidel, orientoval sa vďaka výbornému čuchu. Spoločnosť mu robila praveká fauna: jaskynné levy, nosorožce, jelene, líšky i hyeny. „Najmä deťom sa tu veľmi páči,“ vraví Viera Mlynárová, sprievodkyňa jaskyňou. „Čo sa ľuďom nepáči, sú prašné a rozbité cesty Važcom,“ povie jej kolega Milan Orfánus, ktorý sa sťažuje na pokles návštevnosti: „Boli časy, keď za rok navštívilo jaskyňu vyše tridsaťtisíc ľudí, ostatné roky ich príde o polovicu menej. Odkedy máme euro, ubudlo hlavne hostí z Poľska.“
Zaujímavosťou neďaleko vstupu do jaskyne je kvetinový záhon, vysadený v hline starej vyše päťdesiattisíc rokov. „Keď sme sprístupňovali niektoré úseky jaskyne a čistili ich od nánosov, do vyvezenej hliny sme nasadili kvety. Zapršalo, ujali sa, rastú i kvitnú,“ vysvetľuje sprievodkyňa zázrak súčasného života v pravekej pôde.
.vo Važci nalačno
„Cesty plné prachu alebo vody nás trápia. Je to pozostatok rekonštrukcie kanalizácie, do konca tohto roka bude obec vyasfaltovaná,“ sľubuje Rastislav Profant, starosta Važca. Važec podľa neho láka turistov okolitou prírodou, ktorej kraľujú povestné važecké lúky plné húb: „Na bicykli sa dostanete všade, do Liptovskej Tepličky, na Čierny Váh, nad Hybe, Východnú i do Vysokých Tatier. Odvšadiaľ vidno krásne panorámy, človek pookreje na zdraví i na duchu.“
Asi kilometer za obcou, v tichom mieste Za kameňom, je súkromný salaš, kde bača Andrej Halčín dvakrát denne dojí ovce, vyrába syry, žinčicu. „V obci nájdete zo desať penziónov, ale prestravovať sa tu je zaťažko. Pri jaskyni možno zjesť langoš, bagetku, v obci je stánok so zmrzlinou, najbližšie sa však najete až v motoreste pri diaľnici,“ priznáva starosta nedostatok obce. „Keby niekto otvoril slušnú reštauráciu, aj na päť rokov mu odpustím miestne dane,“ dušuje sa. Smutný je príbeh važeckého podnikateľa Vojtecha Zubaja, ktorý vlastní reštauráciu Violet. Bol to dobrý podnik, s ponukou chutných jedál, dnes ho majiteľ otvára len na hostiny, kary, krstiny. Pán Zubaj narazil na neprekonateľný slovenský problém – je Róm a aj personál bol rómsky. Mnohí nerómski hostia sa preto vo dverách stočili.
Príťažlivosť Važca je dostupná aj z Vysokých Tatier, ktoré v nepriazni počasia neponúknu turistovi veľa. Navyše – je tam draho. Na porovnanie, v jednom z važeckých penziónov rodinného typu sa dospelý ubytuje za osem eur na noc. Za sumu, ktorá nestačí ani na poldenné parkovné pri Štrbskom plese. Horšie je to s propagovaním Važca a jeho zaujímavostí. Važec akoby neexistoval. Trápi to starostu, ale aj dôchodcu Jána Kováča.
.tere-fere
Pán Kováč jedenásty rok spravuje Múzeum poľnohospodárskeho náradia a ľudových tradícií Važca. Nachádza sa v rozľahlej stavbe niekdajšieho zemanského domu, ktorý v roku 1925 kúpil Matej Kováč, prastarý otec Jána Kováča. „Najskôr som dva roky zbieral všetko, čo súviselo s históriou Važca,“ vraví bývalý elektromontér. Kľúčovou udalosťou vo važeckej histórii bol požiar 17. júla 1931, podľa dobovej tlače národná tragédia, najväčšia v Európe, pri ktorej zahynuli dve dievčence, vyhorelo 461 domov a vyše 400 hospodárskych budov. Takmer celá obec ľahla popolom. Zo studne pri Kováčovie dome ostalo drevené vedro a studničný hriadeľ s namotanou reťazou. Sú vystavené v múzeu, s ohoreným trámom z červeného smreka v jednej z hospodárskych miestností.
Miestnosti múzea sú tematicky ladené na prezentáciu kováčov, tkáčov, tesárov, kuchynského zariadenia, riadu, krojov, výšiviek, hudobných nástrojov hasičskej dychovky, výbavy salaša, náradia lesných robotníkov i roľníkov z polí a lúk, lodných kufrov važeckých „Amerikáncov“ aj prekrásne maľovaných truhlíc a komod. V zariadených izbách sú na dobových stoloch staré evanjelické spevníky písané švabachom a staročeštinou, nad posteľami visia obrazy Ježiša Krista v Getsemanskej záhrade, brúsené zrkadlá v drevených rámoch. „Ešte dorobím pastiersku izbu s modelom Važca pred požiarom, zreštaurujem mláťačku i voz,“ hovorí o svojej záľube amatérsky múzejník. Trápi ho, že okrem obecného úradu nenachádza porozumenie pre propagáciu a podporu múzea: „Volal som televízie, ale ich to nezaujíma. Oslovil som aj pani riaditeľku pribylinského skanzenu, žeby ma v skanzene trošku spropagovali. Držia sa svojho, ale nech nemajú strach, že by húfy ľudí chodili sem, nie tam. Toto je len múzeum, ja nerobím žiadne podujatia, len vystavujem.“
Prechádzame do miestnosti, kde sú krosná, tkáčsky stav, člnky, kolovrátok i staré singerky, výšivky a pri nich tere-fere. Je to vysoká drevená konštrukcia, na ktorú sa namotávalo utkané pradeno. Popri remenných čižmách a súkenných kapcoch v obuvníckej dielni odchádzame k saniam, vlačuhám, krňačkám a volským jarmám. S unikátnym múzeom sa lúčime pohľadom na oselničky z kravských rohov a staré kosy i cepy.
.galéria a cintorín
Prechádzku obcou zakončíme exkurziou do Galérie Jana Hálu vo Važci – vysunutou expozíciou Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. V máji 2005 z nej ukradli dvadsaťšesť olejomalieb tohto skvelého moravského umelca, ktorý vo Važci niekoľko rokov žil a vďaka jeho tvorbe ostalo mnohé zo starého Važca uchované. V Hálovej galérii sú autorove kresby a ilustrácie, doplnené krajinomaľbami slovenských autorov.
Návštevu Važca sme začali pri kostiach pravekého medveďa, končíme ju na rozľahlom nemeckom vojenskom cintoríne, kde je pochovaných takmer osemtisíc nemeckých a maďarských vojakov, ktorí padli v druhej svetovej vojne na strednom Slovensku. Za architektonický návrh cintorína získal liptovskomikulášsky architekt Stanislav Barényi Cenu Dušana Jurkoviča. Vynovený cintorín navštevuje veľa turistov i pozostalých z Nemecka.
.na konci ciest
Že je vo Važci jaskyňa, sa pri cestovaní Liptovom a Tatrami nedozviete. Motorizovaných turistov na ňu neupozorní žiadna informačná dopravná značka ani pútač. No keď sa už dostanete do Važca, k jaskyni vás privedú veľké žlto-čierne smerovky. Na konci prašnej cesty je vstup do jaskyne, ktorá je prístupná okrem decembra a januára celý rok.
Jaskyňa je neveľká, sprístupnený okruh má len 235 metrov. Ideálne miesto na zoznamovanie sa s podzemím pre deti i starších. Len vysokí ju musia prejsť v hlbokom predklone. Najzaujímavejšie na jaskyni s prekrásnou vápencovou výzdobu sú kosti pravekých medveďov. Efektne nasvietené ležia medzi stalagmitmi, desaťtisíce rokov na ne kvapká zo stalaktitov. Keď pred desaťtisíckami rokov v jaskyni žil praveký medveď, nevyliezal z večnej tmy, nevyberal kontajnery, nestrašil deti ani turistov. Žil v tme, takmer vôbec nevidel, orientoval sa vďaka výbornému čuchu. Spoločnosť mu robila praveká fauna: jaskynné levy, nosorožce, jelene, líšky i hyeny. „Najmä deťom sa tu veľmi páči,“ vraví Viera Mlynárová, sprievodkyňa jaskyňou. „Čo sa ľuďom nepáči, sú prašné a rozbité cesty Važcom,“ povie jej kolega Milan Orfánus, ktorý sa sťažuje na pokles návštevnosti: „Boli časy, keď za rok navštívilo jaskyňu vyše tridsaťtisíc ľudí, ostatné roky ich príde o polovicu menej. Odkedy máme euro, ubudlo hlavne hostí z Poľska.“
Zaujímavosťou neďaleko vstupu do jaskyne je kvetinový záhon, vysadený v hline starej vyše päťdesiattisíc rokov. „Keď sme sprístupňovali niektoré úseky jaskyne a čistili ich od nánosov, do vyvezenej hliny sme nasadili kvety. Zapršalo, ujali sa, rastú i kvitnú,“ vysvetľuje sprievodkyňa zázrak súčasného života v pravekej pôde.
.vo Važci nalačno
„Cesty plné prachu alebo vody nás trápia. Je to pozostatok rekonštrukcie kanalizácie, do konca tohto roka bude obec vyasfaltovaná,“ sľubuje Rastislav Profant, starosta Važca. Važec podľa neho láka turistov okolitou prírodou, ktorej kraľujú povestné važecké lúky plné húb: „Na bicykli sa dostanete všade, do Liptovskej Tepličky, na Čierny Váh, nad Hybe, Východnú i do Vysokých Tatier. Odvšadiaľ vidno krásne panorámy, človek pookreje na zdraví i na duchu.“
Asi kilometer za obcou, v tichom mieste Za kameňom, je súkromný salaš, kde bača Andrej Halčín dvakrát denne dojí ovce, vyrába syry, žinčicu. „V obci nájdete zo desať penziónov, ale prestravovať sa tu je zaťažko. Pri jaskyni možno zjesť langoš, bagetku, v obci je stánok so zmrzlinou, najbližšie sa však najete až v motoreste pri diaľnici,“ priznáva starosta nedostatok obce. „Keby niekto otvoril slušnú reštauráciu, aj na päť rokov mu odpustím miestne dane,“ dušuje sa. Smutný je príbeh važeckého podnikateľa Vojtecha Zubaja, ktorý vlastní reštauráciu Violet. Bol to dobrý podnik, s ponukou chutných jedál, dnes ho majiteľ otvára len na hostiny, kary, krstiny. Pán Zubaj narazil na neprekonateľný slovenský problém – je Róm a aj personál bol rómsky. Mnohí nerómski hostia sa preto vo dverách stočili.
Príťažlivosť Važca je dostupná aj z Vysokých Tatier, ktoré v nepriazni počasia neponúknu turistovi veľa. Navyše – je tam draho. Na porovnanie, v jednom z važeckých penziónov rodinného typu sa dospelý ubytuje za osem eur na noc. Za sumu, ktorá nestačí ani na poldenné parkovné pri Štrbskom plese. Horšie je to s propagovaním Važca a jeho zaujímavostí. Važec akoby neexistoval. Trápi to starostu, ale aj dôchodcu Jána Kováča.
.tere-fere
Pán Kováč jedenásty rok spravuje Múzeum poľnohospodárskeho náradia a ľudových tradícií Važca. Nachádza sa v rozľahlej stavbe niekdajšieho zemanského domu, ktorý v roku 1925 kúpil Matej Kováč, prastarý otec Jána Kováča. „Najskôr som dva roky zbieral všetko, čo súviselo s históriou Važca,“ vraví bývalý elektromontér. Kľúčovou udalosťou vo važeckej histórii bol požiar 17. júla 1931, podľa dobovej tlače národná tragédia, najväčšia v Európe, pri ktorej zahynuli dve dievčence, vyhorelo 461 domov a vyše 400 hospodárskych budov. Takmer celá obec ľahla popolom. Zo studne pri Kováčovie dome ostalo drevené vedro a studničný hriadeľ s namotanou reťazou. Sú vystavené v múzeu, s ohoreným trámom z červeného smreka v jednej z hospodárskych miestností.
Miestnosti múzea sú tematicky ladené na prezentáciu kováčov, tkáčov, tesárov, kuchynského zariadenia, riadu, krojov, výšiviek, hudobných nástrojov hasičskej dychovky, výbavy salaša, náradia lesných robotníkov i roľníkov z polí a lúk, lodných kufrov važeckých „Amerikáncov“ aj prekrásne maľovaných truhlíc a komod. V zariadených izbách sú na dobových stoloch staré evanjelické spevníky písané švabachom a staročeštinou, nad posteľami visia obrazy Ježiša Krista v Getsemanskej záhrade, brúsené zrkadlá v drevených rámoch. „Ešte dorobím pastiersku izbu s modelom Važca pred požiarom, zreštaurujem mláťačku i voz,“ hovorí o svojej záľube amatérsky múzejník. Trápi ho, že okrem obecného úradu nenachádza porozumenie pre propagáciu a podporu múzea: „Volal som televízie, ale ich to nezaujíma. Oslovil som aj pani riaditeľku pribylinského skanzenu, žeby ma v skanzene trošku spropagovali. Držia sa svojho, ale nech nemajú strach, že by húfy ľudí chodili sem, nie tam. Toto je len múzeum, ja nerobím žiadne podujatia, len vystavujem.“
Prechádzame do miestnosti, kde sú krosná, tkáčsky stav, člnky, kolovrátok i staré singerky, výšivky a pri nich tere-fere. Je to vysoká drevená konštrukcia, na ktorú sa namotávalo utkané pradeno. Popri remenných čižmách a súkenných kapcoch v obuvníckej dielni odchádzame k saniam, vlačuhám, krňačkám a volským jarmám. S unikátnym múzeom sa lúčime pohľadom na oselničky z kravských rohov a staré kosy i cepy.
.galéria a cintorín
Prechádzku obcou zakončíme exkurziou do Galérie Jana Hálu vo Važci – vysunutou expozíciou Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. V máji 2005 z nej ukradli dvadsaťšesť olejomalieb tohto skvelého moravského umelca, ktorý vo Važci niekoľko rokov žil a vďaka jeho tvorbe ostalo mnohé zo starého Važca uchované. V Hálovej galérii sú autorove kresby a ilustrácie, doplnené krajinomaľbami slovenských autorov.
Návštevu Važca sme začali pri kostiach pravekého medveďa, končíme ju na rozľahlom nemeckom vojenskom cintoríne, kde je pochovaných takmer osemtisíc nemeckých a maďarských vojakov, ktorí padli v druhej svetovej vojne na strednom Slovensku. Za architektonický návrh cintorína získal liptovskomikulášsky architekt Stanislav Barényi Cenu Dušana Jurkoviča. Vynovený cintorín navštevuje veľa turistov i pozostalých z Nemecka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.