Ich prípad ukazuje na niekoľko pekných rozporov – ľudia, ktorí sú presvedčení o večnosti a správnosti svojej viery, sa dokážu rozcitlivieť pri nejakej pesničke, tá dokáže zatriasť ich skalou natoľko, že začnú vzývať pozemské súdy, aby ich vieru ochraňovali. Absurdné, rovnako ako to, že sa toho zľakne najsilnejší muž v štáte, vyškolený agent s imidžom najmocnejšieho svalovca. Ďalšia zaujímavosť – smejeme sa z rôznych úletov, považujeme za nepodstatné všetky tie okrajové umenia, vyzdvihujeme všelijaké „vysoké formy“, ale keď sa niekto z tých „maličkých“ ozve nejakou riadnou šľahanicou, kričíme, akoby zboril Boľšoj teatr. Výborné boli aj reakcie u nás doma – aktivisti, ktorí sú známi ako aktivisti, vyčítajú neaktivistom, prečo sa dostatočne neaktivizujú. Prečo niečo neorganizujete, pýtajú sa tí, ktorí môžu organizovať úplne rovnako (mimochodom vrátane novinárov, aj tí sú predsa aj občania). Takzvaný zastupiteľský aktivizmus v praxi. Alebo anketa, kde sa s vážnosťou pýtajú na podporu Pussy Riot speváka, ktorý slávil náš státny sviatok pospevovaním svojich hitov s Alexandrovcami, pýchou ruskej armády a miláčikov Putina. Aká iná odpoveď ako áno je v tomto prípade dobrá pre popularitu? Veď už aj Red Hot Chilli Peppers to podporili, a tak Kalinka Nekalinka, tentoraz sme s pankáčkami. Pridávajú sa aj vzývatelia takého usporiadania sveta, kde by podobné kapely ani len nemohli vzniknúť a ak, tak by ich činnosť musel schvaľovať vopred výbor nejakej strany, ktorá všetkým sľúbi krajšie zajtrajšky a s každým, kto nesúhlasí, si to rázne vybaví. Nie som rád, že takéto šialené snahy, zavrieť ľudskú myseľ do klietky, existujú, ale pekne sa v tom celom odrážajú aj iné absurdity nášho sveta. Ono, vlastne absurdné je už len to, ako zúfalo nesamozrejmá je samotná sloboda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.