Očami Doroty Nvotovej

Spravili deťom program, vytrhli ich z rutiny a stereotypov a zároveň sa nám podarilo vyzbierať aj pár rupií. Ako sa tak na nich pozerám, na tie moje žubrienky, ako sa pýria na pódiu, vybaví sa mi moje umelecké detstvo. Naškrobené šatičky s volánikmi, nové lakovky, dva zapletené copy a hnusné biele silónky, čo škriabu. Vtedy sa mi to však, čuduj sa svete, páčlo. Koncerty umeleckej školy dvakrát do roka pre rodičov. Tréma. Studený pot, krištáľové lustre na strope. Rodičia. Taká zvláštna kasta ľudí, ktorej je úplne jedno, ako ten koncert zahráte, aj tak vám budú tlieskať a mamy budú plakať. Lenže vy to vtedy neviete a je vám na omdletie. Od strachu zabúdam noty, akordy, dokonca si zabudnem nastaviť aj klavírovú stoličku na správnu výšku. Ruky sa mi trasú, mám hnačku a chce sa mi prinajmenšom zomrieť. Mama trpí so mnou. Za všetko môžu tieto detské vystúpenia, za celú tú chorobnú trému, ktorá mi doteraz, aj pri rockových koncertoch, zostala. A ako paradox k tomu, moje nekonečné predvádzanie sa mimo týchto naškrobených miestností. Tancovanie na stole, prednášanie Hevierových rozprávok na Kubíne a pri rodinných oslavách. Trieskanie do klavíra všade, kde nejaký zbadám. „Dorotka, zarecituj,” vravievala mi babička, a ja som sa bez reptania postavila a upútala na seba pozornosť: „Doro, urob hadiu ženu!” vravievala moja mladšia sestra a ja som sa na povel zamotala celá do nechutne akrobatických pozícií pred všetkými hercami z Astorky na lyžiarskej dovolenke počas novoročného programu. Moje nepálske deti však nie sú ani exhibicionisti, ani nemajú chorobnú trému. Zdravo sa hanbia a zdravo sa bavia. Vážia si ojedinelú préležitosť a hrdo pozerajú do davu turistov, ktorí jedia predražené karí a fotia si ich ako opičky. A ja sa zrazu pristihnem, že cudzím ľuďom rozprávam, ako Abishekh úžasne spieva, aký je to talent, ako Mingmar výborne tancuje. Moje deti nestoja pri klavíri Petrof v silónkach, nehrajú z nôt. Spievajú všelijako falošne, trieskajú na bubon a do stolov, a po každej pesničke sa pekne poklonia a poďakujú do mikrofónu, ktorý podchvíľou píska. A ja, ako hrdá mamička, si tajne posmrkávam a v očiach sa mi lesknú slzy.