Figeľ, samozrejme, nie je vedľajšia postava. Ako minimálna reflexia by sa žiadal veľký pardon a vrátenie diplomu. Samozrejme, v jeho prípade je to už dosť únavné – najprv byt, potom astronomické odmeny na ministerstve, a teraz toto. Poľahčujúce okolnosti má však dve: Po prvé, titul nepoužíval na vizitke (v živote) ani na získanie nejakej výhody (postavenia). Po druhé, veľmi pravdepodobne to bola samotná škola, ktorá podvod iniciovala (keďže doktorand eurokomisár je pre ňu veľká pocta – rektor Krčméry).
Odvolanie Figeľa z čela KDH, čo by už bolo v hre vo vyspelejšej kultúre, je vecou iba členov hnutia. To treba prízvukovať, aby sme neupadli do podozrenia. Hlasy z útrob hnutia, že falošný diplom je iba akési ďalšie ohnivko „diskreditačnej kampane“ proti Figeľovi, ktorá je vedená dokonca „eštebáckymi metódami“ (expolitik Ivan Šimko), sú nielen smiešne, ale vyložene nebezpečné. Ukazujú na paranoickú atmosféru „obkľúčenej pevnosti“, v ktorej uviazlo nielen KDH: Zlyhanie nie je zlyhaním, ale sprisahaním nepriateľských síl, proti čomu treba bojovať, nie skúmať, či chyba náhodou nie je „doma“. Strata súdnosti a základnej reflexie je znakom (nielen) KDH.
Dôvodom, prečo ponechať osud Figeľa na KDH a nesúdiť zvonka, je toto: Ak je určité konanie v spoločnosti také rozšírené, že sa z neho stane norma, podstatná nie je osoba, ale jav. Čo sa týka inflačných titulov, medzi riadkami slov rektora Krčméryho či prezidenta rektorov Vozára sa dá zreteľne čítať, že „zľavnené“ diplomy pre privilegované osoby sú, takpovediac, prózou akademického života. Niežeby sme to netušili. Upozornení, akým bola napríklad kauza Jahnátkovej profesúry, bolo dosť. Ale to nefalšované (aspoň niečo je nefalšované) prekvapenie, s akým sa dvaja akademickí prominenti čudujú, že verejnosť sa vôbec vzrušuje, hovorí nielen o norme, ale najmä o stave slovenského vysokého školstva.
Podobne ako iné štátom financované a kvázi riadené systémy – súdnictvo, zdravotníctvo, obrana – ani vysoké školstvo nežije službou, ktorú poskytuje, ako hlavným zmyslom svojho bytia. Prvotné je zabezpečenie, pohodlie, výhody, istoty účastníkov systému. Vzhľadom na spôsob financovania (a neexistenciu školného, ktoré racionalizuje rozhodnutia záujemcov), je prioritou čím viac žiakov, keďže kvantita pôsobí blahodarne na príjmy a životnú úroveň zamestnaných akademikov. Zároveň však dopadá zničujúco na kvalitu vzdelania, pretože vrodenú schopnosť zvládnuť látku má iba určité percento populácie. Nezmyselná masovosť, otvorenie brán priemeru a podpriemeru, a to bez kategorizácie, hierarchizácie škôl, zrazilo latku nielen pre študentov, ale v podstate aj učiteľskej triede. Odbornú aj morálnu. Ak napríklad fakulta v doline pod lazmi chce akreditáciu, tak aj ten „profesor“, ktorý bude garantom, sa musí zrodiť podvodom (eventuálne tretím úväzkom). Degradácia inštitúcií vzdelávania na výcvikové tábory pre pracovné trhy je koreňom úpadku vysokého školstva. Jedným z jeho príznakov je aj ponuka falošných diplomov pre „významné“ osoby. Tými nie sú len politici, ale každý, kto vie zaplatiť buď vplyvom, alebo na drevo či inými protislužbami.
Odvolanie Figeľa z čela KDH, čo by už bolo v hre vo vyspelejšej kultúre, je vecou iba členov hnutia. To treba prízvukovať, aby sme neupadli do podozrenia. Hlasy z útrob hnutia, že falošný diplom je iba akési ďalšie ohnivko „diskreditačnej kampane“ proti Figeľovi, ktorá je vedená dokonca „eštebáckymi metódami“ (expolitik Ivan Šimko), sú nielen smiešne, ale vyložene nebezpečné. Ukazujú na paranoickú atmosféru „obkľúčenej pevnosti“, v ktorej uviazlo nielen KDH: Zlyhanie nie je zlyhaním, ale sprisahaním nepriateľských síl, proti čomu treba bojovať, nie skúmať, či chyba náhodou nie je „doma“. Strata súdnosti a základnej reflexie je znakom (nielen) KDH.
Dôvodom, prečo ponechať osud Figeľa na KDH a nesúdiť zvonka, je toto: Ak je určité konanie v spoločnosti také rozšírené, že sa z neho stane norma, podstatná nie je osoba, ale jav. Čo sa týka inflačných titulov, medzi riadkami slov rektora Krčméryho či prezidenta rektorov Vozára sa dá zreteľne čítať, že „zľavnené“ diplomy pre privilegované osoby sú, takpovediac, prózou akademického života. Niežeby sme to netušili. Upozornení, akým bola napríklad kauza Jahnátkovej profesúry, bolo dosť. Ale to nefalšované (aspoň niečo je nefalšované) prekvapenie, s akým sa dvaja akademickí prominenti čudujú, že verejnosť sa vôbec vzrušuje, hovorí nielen o norme, ale najmä o stave slovenského vysokého školstva.
Podobne ako iné štátom financované a kvázi riadené systémy – súdnictvo, zdravotníctvo, obrana – ani vysoké školstvo nežije službou, ktorú poskytuje, ako hlavným zmyslom svojho bytia. Prvotné je zabezpečenie, pohodlie, výhody, istoty účastníkov systému. Vzhľadom na spôsob financovania (a neexistenciu školného, ktoré racionalizuje rozhodnutia záujemcov), je prioritou čím viac žiakov, keďže kvantita pôsobí blahodarne na príjmy a životnú úroveň zamestnaných akademikov. Zároveň však dopadá zničujúco na kvalitu vzdelania, pretože vrodenú schopnosť zvládnuť látku má iba určité percento populácie. Nezmyselná masovosť, otvorenie brán priemeru a podpriemeru, a to bez kategorizácie, hierarchizácie škôl, zrazilo latku nielen pre študentov, ale v podstate aj učiteľskej triede. Odbornú aj morálnu. Ak napríklad fakulta v doline pod lazmi chce akreditáciu, tak aj ten „profesor“, ktorý bude garantom, sa musí zrodiť podvodom (eventuálne tretím úväzkom). Degradácia inštitúcií vzdelávania na výcvikové tábory pre pracovné trhy je koreňom úpadku vysokého školstva. Jedným z jeho príznakov je aj ponuka falošných diplomov pre „významné“ osoby. Tými nie sú len politici, ale každý, kto vie zaplatiť buď vplyvom, alebo na drevo či inými protislužbami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.