Potom som sa ako tridsaťpäťročný znova pustil do štúdia. Na oddelení boli aj dvaja starší kolegovia, ktorých pozícia mi nebola spočiatku celkom jasná. Doktor Žucha a doktor Fleischer sedeli v akejsi podkrovnej izbe a len zriedkakedy som ich videl. Neskôr vysvitlo, že obaja sa dostali do podkrovia za trest v súvislosti so svojou činnosťou v roku 1968. Ale niekedy sa nám podarilo zvábiť ich medzi nás mladších lekárov a môžem povedať, že najdôležitejšie psychiatrické poznatky som nezískal z kníh, ale z rozhovorov s nimi. Nehovorili len o liekoch a o metódach, o chorobách a liečebných postupoch, ale aj o etike, o otázkach morálky, o statočnom ľudskom a lekárskom postoji.
Raz, keď sme s Ďurom Fleischerom ostali osamote, som sa ho opýtal niečo, čo som sa v spoločnosti ani raz neodvážil – či existuje v Československej socialistickej republike politická psychiatria a či sa teda môže stať, že niekoho zavrú na psychiatrické oddelenie na politickú objednávku. Ďuro urobil krok vzad a potom potriasol hlavou. Povedal mi, že za posledných desať rokov sa už určite nič také nestalo. Ale čo bolo v päťdesiatych rokoch, o tom nevie povedať nič isté. A dodal: Sovietska metóda, na ktorú myslíš, u nás v Československu už, chvalabohu, neexistuje.
V Sovietskom zväze inak rozmýšľajúcich ľudí na politický príkaz často zatvárali na psychiatrické oddelenie, kde ich „liečili“ špeciálnymi metódami. Takéto liečebné metódy sa objavovali ešte aj v osemdesiatych rokoch. A ja teraz v súvislosti s najnovším vývojom kauzy Hedvigy Malinovej myslím na prepojenosť politiky a psychiatrie.
Na iné totiž nemôžem myslieť, lebo odborník nemôže vymyslieť takú absurditu, aby niekoho posielali na psychiatrické oddelenie preto, aby zistili, aký mohol byť jeho duševný stav pred šiestimi rokmi. Takéto šialenstvá sa môžu zrodiť len v hlave samoľúbych mocných, ktorí nie sú schopní priznať si porážku. Každý triezvo uvažujúci odborník vie, že tu nejde o lepšie spoznanie faktov, ale o poníženie a zastrašenie ľudskej bytosti. A presne toto bolo podstatou sovietskej politickej psychiatrie...
Autor je psychiater.
Raz, keď sme s Ďurom Fleischerom ostali osamote, som sa ho opýtal niečo, čo som sa v spoločnosti ani raz neodvážil – či existuje v Československej socialistickej republike politická psychiatria a či sa teda môže stať, že niekoho zavrú na psychiatrické oddelenie na politickú objednávku. Ďuro urobil krok vzad a potom potriasol hlavou. Povedal mi, že za posledných desať rokov sa už určite nič také nestalo. Ale čo bolo v päťdesiatych rokoch, o tom nevie povedať nič isté. A dodal: Sovietska metóda, na ktorú myslíš, u nás v Československu už, chvalabohu, neexistuje.
V Sovietskom zväze inak rozmýšľajúcich ľudí na politický príkaz často zatvárali na psychiatrické oddelenie, kde ich „liečili“ špeciálnymi metódami. Takéto liečebné metódy sa objavovali ešte aj v osemdesiatych rokoch. A ja teraz v súvislosti s najnovším vývojom kauzy Hedvigy Malinovej myslím na prepojenosť politiky a psychiatrie.
Na iné totiž nemôžem myslieť, lebo odborník nemôže vymyslieť takú absurditu, aby niekoho posielali na psychiatrické oddelenie preto, aby zistili, aký mohol byť jeho duševný stav pred šiestimi rokmi. Takéto šialenstvá sa môžu zrodiť len v hlave samoľúbych mocných, ktorí nie sú schopní priznať si porážku. Každý triezvo uvažujúci odborník vie, že tu nejde o lepšie spoznanie faktov, ale o poníženie a zastrašenie ľudskej bytosti. A presne toto bolo podstatou sovietskej politickej psychiatrie...
Autor je psychiater.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.