.som z generácie, ktorá mala ako prvá po roku 1989 možnosť slobodne cestovať. Rodičia mi odmalička vštepovali, že to, čo oni nemohli v plnej miere, musím naplniť ja. V treťom ročníku na strednej som sa cez štipendium Rotary klubu dostal do Spojených štátov. Bol som výborným žiakom a mal som jediný cieľ – pokračovať na univerzite. V polovici roka som si nešťastne zranil koleno a musel sa vrátiť domov. Mal som šestnásť rokov a trochu sa mi zrútil svet. Na nič som sa už nikdy nepozeral tak jednostranne ako predtým. Tento dokument je príbehom rôznych príbehov a mojou osobnou poklonou všetkým, ktorí sa vzopreli osudu.
.čím ďalej zo Slovenska
Rozmýšľal nad tým už hádam každý. Vybrať sa preč, otočiť stranu a začať písať novú kapitolu života. Stať sa niekým iným, s niekým iným, niekde inde. Táto romantická predstava sa pre vyše 12 000 Slovákov v Austrálii premenila na realitu. Prišli sem v rôznych obdobiach, z rôznych dôvodov a na druhej strane sveta začali písať rôzne príbehy. Na Slovensko sa dole hlavou pozerá všeliako. Záleží najmä na tom, kedy ste z neho odišli, respektíve, aké Slovensko si so sebou zobrali. Odhliadnuc od lásky k rodine, prírode či spomienkam na detstvo, pohľady austrálskych Slovákov sú zväčša zdravo kritické.
„Na Slovensku mi prekáža tamojšia mentalita, závisť, ohováranie a celkový pesimizmus. Viac nad prekážkami lamentujeme, ako by sme sa ich snažili prekonať,“ opisuje svoje pocity Richard Ivanov, profesionálny tréner vo fitness centre. „Ľudia sa na Slovensku ešte iba učia usmievať sa,“ dodáva o generáciu staršia Nora Kovarčíková, ktorá sem pred štyrmi rokmi prišla aj s celou rodinou. Svetom ostrieľaní a úspešní Michal Koza a Eva Oravcová žili najprv štyri roky v Kalifornii, teraz robia manažérov v Sydney. V Austrálii zostať nechcú, ale výstižne dodávajú: „Čím ďalej sme zo Slovenska, tým ho máme radšej.“
.emigračné vlny v Pacifiku
Austrália nemala nikdy emigračné prívlastky a atraktivitu Ameriky. Napriek tomu sem z ekonomického dôvodu začiatkom 20. storočia prichádzajú aj prví Slováci. O početnej slovenskej emigrácii sa dá rozprávať až od roku 1948. Po „víťaznom februári“ prehráva ľudská sloboda. Kolektivizácia berie ľuďom pozemky, zatiaľ čo na druhej strane sveta čaká mladá krajina s obrovskou plochou, nerastným bohatstvom a potrebou budovať kompletnú infraštruktúru. Začína sa tak politická emigrácia vtedajšej mladej slovenskej inteligencie. Austrálska vláda im hradí cestu a dáva podmienky na život, ktoré sú od prvej chvíle neporovnateľne lepšie ako tie komunistické.
Druhá veľká emigračná vlna prichádza po sovietskej okupácii v roku 1968, tretia v osemdesiatych rokoch. V oboch prípadoch mieria stopy Slovákov do Traiskirchenu, známeho tábora politických utečencov na viedenskom predmestí. „Dostali sme malú izbu, stravu aj vyradené oblečenie. Niektorí Slováci to však zneužívali. Aj mince prevŕtali a prestrčili cez ne špagát, aby mohli telefonovať zadarmo. Neskutočne som sa hanbila,“ spomína Helena Koľníková, ktorá do Traiskirchenu prišla v roku 1979 s rodinou svojej sestry. Výlet do Viedne vtedy znamenal opustiť všetko, bez možnosti návratu. Na emigrantov bol štandardne vydaný československý zatykač a problém mohli mať aj ich rodiny. „Pred odchodom som mamičke po sestre poslal nejaké osobné veci. O plánovanom úteku som jej však nepovedal nič,“ približuje situáciu z roku 1968 Ivan Hupka, dlhoročný vydavateľ austrálskeho časopisu Slovenský štít.
„S cestovnou kanceláriou sme išli do Rovinje, odtiaľ na jednodňový výlet trajektom do Benátok. Juhoslovania nám zobrali pasy, a tak sme taliansko-rakúske hranice prešli pešo, v noci a nelegálne. Okolo nás svietili Alpy a pod nami colnica. Dodnes mám uloženú červenú sukňu, v ktorej som sa snažila byť nenápadná,“ rozpráva svoj príbeh o ceste do Traiskirchenu pani Marta Kapustová, súčasná prezidentka Slovákov v štáte Victoria.
Slováci strávili v tábore niekoľko mesiacov. Buď zostávali v západnej Európe, alebo mohli požiadať o azyl v zámorských krajinách. Do Spojených štátov bol nátresk, nie každý chcel ísť do studenej Kanady, a tak si mnohí zvolili tú najvzdialenejšiu možnosť – Austráliu.
.báli sa, keď zazvonil telefón
Začiatky boli ťažké pre všetkých. Nová krajina, nový jazyk, nové všetko. „Dostali sme sociálny byt a kurz angličtiny. Najhoršie však bolo, keď začal v byte zvoniť telefón. Nikto ho nechcel zdvihnúť, lebo nikto nič nerozumel,“ pokračuje pani Koľníková.
Pre jazykovú a kultúrnu bariéru si začali Slováci už začiatkom 50. rokov vytvárať vlastné komunity. „Tá získala na sile po roku 1968, keď sem prišla dubčekovská emigračná vlna,“ rozpráva pán Hupka. „Kostoly a spolky, ktoré potom Slováci založili, sú dodnes ústredným centrom šírenia našej kultúry a zvykov,“ dodáva jeho manželka Mária, súčasná prezidentka Slovákov v štáte New South Wales, kam patrí aj mesto Sydney. Najväčšie slovenské komunity sú v Sydney, Melbourne, Adelaide, Canberre, Brisbane a Perth.
Podstatnú časť slovenskej populácie (asi 6 000 ľudí) tvoria Slováci z Južnej zeme (Srbsko a Vojvodina). Prichádzali sem v šesťdesiatych rokoch, ale na rozdiel od emigrantov zo Slovenska neprišli ako politickí utečenci. Mnohí z nich neboli nikdy predtým na Slovensku, rozprávajú však krásnou slovenčinou a naše tradície udržujú tak ako málokto. Susedstvo z Juhoslávie si udržali aj v Austrálii. Najsilnejšia populácia južných Slovákov je v Lavertone, na predmestí Melbourne.
.paneláky a nepredajné kožuchy
Nežnú revolúciu vnímajú na druhej strane sveta veľmi citlivo. Viacerí sem totiž prišli v predstave, že ich pobyt je len dočasný. „Z roka bolo päť, z piatich desať. Ani neviem ako a zrazu je z toho vyše tridsať,“ spomína pani Koľníková. Pohľad na vlasť si ľudia počas rokov exilu zromantizovali, a tak sa stáva kontakt s realitou po roku 1989 veľkým šokom. Rýchlo chápu, že znovu sa adaptovať do československých reálií by bolo nemožné. Späť sa vracia len mizivé percento.
Pani Dina Váňová sem prišla v roku 1947 a prvýkrát sa do Československa išla pozrieť až po páde režimu. „Všetko bolo zničené, namiesto malebných dediniek samé panelové domy, rozbité cesty, rokmi ošarpané fasády.“ Vizuálna stránka však nie je tým jediným šokom. „Neochota a arogancia v službách,“ dodáva ďalšia Slovenka, ktorá do Austrálie prišla v osemdesiatych rokoch. „Na Václaváku som v lete 1991 vošla do predajne kožuchov. Na sebe som mala vyťahané tričko, šortky a šľapky, no v peňaženke dobrých 20-tisíc korún. Poprosila som predavačku o väčšie číslo kožucha. Listujúc v časopise si ma prezrela a skonštatovala: „Pani, ten kožuch je na vás aj tak drahý!“
.rozchod bratov, Tiso a Mečiar
Emigrant prestáva vnímať čas v krajine, ktorú opúšťa. Naopak, do tej novej si prináša zakonzervované spomienky, ktoré sú spolu s jazykom a zvykmi tou jedinou hrudou domova, ktorú má. Kto opustil republiku v šesťdesiatych alebo osemdesiatych rokoch, ten dodnes nevníma rozdiel medzi bratskými národmi Slovákov a Čechov. Pre takýchto ľudí bolo rozdelenie Československa v roku 1993 nepochopiteľné.
V Austrálii prežíva československý trademark dodnes. Naďalej fungujú spolky a krčmy, spoločne sa organizujú kultúrne podujatia. Príkladom je československá kresťanská komunita v Melbourne, ktorá za mestom vlastní niekoľko hektárov lesa s názvom Šumava. Na jeho lúkach sa každoročne organizuje aj československý festival Vodafest pod taktovkou slovenských manželov Tomkovcov. Tento rok tam vystúpila napríklad aj kapela IMT Smile.
Sú však aj takí, čo v mladosti vyrastali na glorifikácii slovenského štátu a roky sa cítili vyhnaní zo svojej krajiny. Keď prišlo k rozdeleniu, boli nadšení. Pri katolíckom Kostole sv. Cyrila a Metoda v Sydney sa nachádza aj miestny klub. Jeho steny ozdobujú portréty slovenských velikánov, akými sú Tiso, Hlinkovi martýri alebo Vladimír Mečiar. Tieto dekorácie už spôsobili ostrú kritiku ostatných austrálskych Slovákov pri oficiálnych návštevách predstaviteľov Slovenskej republiky.
.z kazateľa módny fotograf
Deväťdesiate roky sa nesú v znamení slobody a v tomto duchu sem prichádzajú aj noví Slováci. Mnohí z nich tu už majú rodinných príslušníkov, a tak je ich asimilácia jednoduchšia. Robia veci, ktoré v živote nerobili, živia sa niečím, k čomu sa často dostali náhodou. Ich život sa pritom mení v základoch.
Patrik Nemeš je bývalý farár. Pre lásku k žene a ich budúce manželstvo vystupuje na Slovensku z cirkevného rádu. V tom istom čase však získava na viedenskej ambasáde zelenú kartu do Austrálie. Keďže si ju podával ako slobodný, môže sem emigrovať iba on. „Prvé roky boli ťažké. Musel som zahodiť pýchu a zaťať zuby. Nevedel som, čo mám robiť, a tak som s ďalšími Slovákmi kládol kachličky. Zo zárobku som neustále chodil domov za žienkou.“ Tá nakoniec do Austrálie prišla. Teraz však žijú v tom istom meste každý sám a pán Nemeš sa živí fotením dlhonohých slečien na módnom móle.
Roman Garai sem prišiel v roku 2000, lebo, ako sám vraví, Slovensko mu bolo priúzke. „Od začiatku som vedel, že tu chcem rozbehnúť nejaký biznis. Začali sme s kamarátom podnikať a najprv sme založili umyváreň áut,“ hovorí. Dnes je pán Garai z Nových Zámkov dovozcom francúzskej kozmetiky a spolu so svojou japonskou manželkou Naomi vlastní v Brisbane luxusný salón krásy.
.škola je dobrý biznis
V poslednej dekáde vzrastá aj počet študentov, ktorí sem prichádzajú zdokonaliť sa v jazyku. Do školských lavíc však v počiatkoch zasadne skoro každý, bez ohľadu na dosiahnuté vzdelanie. Často je to jediný spôsob, ako zostať v krajine, pretože školské víza oprávňujú pracovať 20 hodín týždenne. Väčšina Slovákov si to však kombinuje s ďalšími dvadsiatimi až štyridsiatimi hodinami načierno. Štandardne sa dobre platí v reštauráciach, najlepšie však v upratovaní a na stavbe.
„Veľa Slovákov, ktorí chcú získať trvalý pobyt a neobmedzené pracovné víza, je krátkozrakých,” začína Michal Koza, ktorý nikdy nebol odkázaný na tunajšie štúdium. „Roky študujú na miestnych colleges s nízkou úrovňou úplne nezmysly len preto, že Austrália to má na zozname potrebných prác. Často sa však stane, že kým školu dokončia, zoznam sa zmení. Ak tu chcú zostať, musia začať študovať niečo iné,“ dodáva Koza. Michal vidí ako lepšie riešenie serióznu univerzitu, ktorá je však neporovnateľne drahšia.
Väčšine študentov sa tu zapáči a rozhodnú sa zostať. „Ani po dvoch rokoch necítim potrebu vrátiť sa domov,“ opisuje svoje pocity absolventka univerzity v Nitre, Kristína Magáthová. Býva pri legendárnej Bondi Beach v Sydney, pracuje v reštaurácii a popri platení školy ušetrí aj na cestovanie. „Fidži, Bali, Nový Zéland...“, dodáva neskromne.
.návrat alebo strata občianstva?
Ešte pred niekoľkými rokmi bol scenár, ako sa zo Slováka stal Austrálčan, celkom jednoduchý a trval v priemere okolo štyroch rokov. V poslednom čase sa však skomplikoval na oboch stranách. Austrália sa začína uzatvárať pred masovou imigráciou a z roka na rok znižuje prisťahovalecké kvóty. Na druhej strane bol na Slovensku schválený zákon o zákaze dvojakého občianstva. Nadobudnutím nového sa automatický stráca to pôvodné. „Toto protimaďarské opatrenie vôbec nerešpektuje, že vo svete žijú tisícky Slovákov, ktorí svoje slovenské občianstvo nechcú stratiť,“ vysvetľuje Lucia Mikulová z Melbourne. Ak sa tento zákon nezmení, bude mať za následok radikálny úbytok zahraničných Slovákov, čo je pri veľkosti našej krajiny určite neželaný efekt.
Mladí Slováci v Austrálii si napriek tomu zakladajú rodiny, či už v slovenských, alebo zmiešaných vzťahoch. Svoju budúcnosť si vedia predstaviť tak, ako sa v našich končinách pozeráme asi len na švajčiarskych dôchodcov. „Pol roka tu, pol roka tam,“ vraví pani Kapustová. Za pravdu jej dáva aj o generáciu mladšia Petra Rumanová z Brisbane a bez obáv púšťa dvojročnú dcérku Kiaru naboso hrať sa pred dom. „Momentálne sme spokojní. Vychovávať deti tu je omnoho lepšie a bezpečnejšie. Vrátiť sa predsa môžeme hocikedy,“ smeje sa.
.čím ďalej zo Slovenska
Rozmýšľal nad tým už hádam každý. Vybrať sa preč, otočiť stranu a začať písať novú kapitolu života. Stať sa niekým iným, s niekým iným, niekde inde. Táto romantická predstava sa pre vyše 12 000 Slovákov v Austrálii premenila na realitu. Prišli sem v rôznych obdobiach, z rôznych dôvodov a na druhej strane sveta začali písať rôzne príbehy. Na Slovensko sa dole hlavou pozerá všeliako. Záleží najmä na tom, kedy ste z neho odišli, respektíve, aké Slovensko si so sebou zobrali. Odhliadnuc od lásky k rodine, prírode či spomienkam na detstvo, pohľady austrálskych Slovákov sú zväčša zdravo kritické.
„Na Slovensku mi prekáža tamojšia mentalita, závisť, ohováranie a celkový pesimizmus. Viac nad prekážkami lamentujeme, ako by sme sa ich snažili prekonať,“ opisuje svoje pocity Richard Ivanov, profesionálny tréner vo fitness centre. „Ľudia sa na Slovensku ešte iba učia usmievať sa,“ dodáva o generáciu staršia Nora Kovarčíková, ktorá sem pred štyrmi rokmi prišla aj s celou rodinou. Svetom ostrieľaní a úspešní Michal Koza a Eva Oravcová žili najprv štyri roky v Kalifornii, teraz robia manažérov v Sydney. V Austrálii zostať nechcú, ale výstižne dodávajú: „Čím ďalej sme zo Slovenska, tým ho máme radšej.“
.emigračné vlny v Pacifiku
Austrália nemala nikdy emigračné prívlastky a atraktivitu Ameriky. Napriek tomu sem z ekonomického dôvodu začiatkom 20. storočia prichádzajú aj prví Slováci. O početnej slovenskej emigrácii sa dá rozprávať až od roku 1948. Po „víťaznom februári“ prehráva ľudská sloboda. Kolektivizácia berie ľuďom pozemky, zatiaľ čo na druhej strane sveta čaká mladá krajina s obrovskou plochou, nerastným bohatstvom a potrebou budovať kompletnú infraštruktúru. Začína sa tak politická emigrácia vtedajšej mladej slovenskej inteligencie. Austrálska vláda im hradí cestu a dáva podmienky na život, ktoré sú od prvej chvíle neporovnateľne lepšie ako tie komunistické.
Druhá veľká emigračná vlna prichádza po sovietskej okupácii v roku 1968, tretia v osemdesiatych rokoch. V oboch prípadoch mieria stopy Slovákov do Traiskirchenu, známeho tábora politických utečencov na viedenskom predmestí. „Dostali sme malú izbu, stravu aj vyradené oblečenie. Niektorí Slováci to však zneužívali. Aj mince prevŕtali a prestrčili cez ne špagát, aby mohli telefonovať zadarmo. Neskutočne som sa hanbila,“ spomína Helena Koľníková, ktorá do Traiskirchenu prišla v roku 1979 s rodinou svojej sestry. Výlet do Viedne vtedy znamenal opustiť všetko, bez možnosti návratu. Na emigrantov bol štandardne vydaný československý zatykač a problém mohli mať aj ich rodiny. „Pred odchodom som mamičke po sestre poslal nejaké osobné veci. O plánovanom úteku som jej však nepovedal nič,“ približuje situáciu z roku 1968 Ivan Hupka, dlhoročný vydavateľ austrálskeho časopisu Slovenský štít.
„S cestovnou kanceláriou sme išli do Rovinje, odtiaľ na jednodňový výlet trajektom do Benátok. Juhoslovania nám zobrali pasy, a tak sme taliansko-rakúske hranice prešli pešo, v noci a nelegálne. Okolo nás svietili Alpy a pod nami colnica. Dodnes mám uloženú červenú sukňu, v ktorej som sa snažila byť nenápadná,“ rozpráva svoj príbeh o ceste do Traiskirchenu pani Marta Kapustová, súčasná prezidentka Slovákov v štáte Victoria.
Slováci strávili v tábore niekoľko mesiacov. Buď zostávali v západnej Európe, alebo mohli požiadať o azyl v zámorských krajinách. Do Spojených štátov bol nátresk, nie každý chcel ísť do studenej Kanady, a tak si mnohí zvolili tú najvzdialenejšiu možnosť – Austráliu.
.báli sa, keď zazvonil telefón
Začiatky boli ťažké pre všetkých. Nová krajina, nový jazyk, nové všetko. „Dostali sme sociálny byt a kurz angličtiny. Najhoršie však bolo, keď začal v byte zvoniť telefón. Nikto ho nechcel zdvihnúť, lebo nikto nič nerozumel,“ pokračuje pani Koľníková.
Pre jazykovú a kultúrnu bariéru si začali Slováci už začiatkom 50. rokov vytvárať vlastné komunity. „Tá získala na sile po roku 1968, keď sem prišla dubčekovská emigračná vlna,“ rozpráva pán Hupka. „Kostoly a spolky, ktoré potom Slováci založili, sú dodnes ústredným centrom šírenia našej kultúry a zvykov,“ dodáva jeho manželka Mária, súčasná prezidentka Slovákov v štáte New South Wales, kam patrí aj mesto Sydney. Najväčšie slovenské komunity sú v Sydney, Melbourne, Adelaide, Canberre, Brisbane a Perth.
Podstatnú časť slovenskej populácie (asi 6 000 ľudí) tvoria Slováci z Južnej zeme (Srbsko a Vojvodina). Prichádzali sem v šesťdesiatych rokoch, ale na rozdiel od emigrantov zo Slovenska neprišli ako politickí utečenci. Mnohí z nich neboli nikdy predtým na Slovensku, rozprávajú však krásnou slovenčinou a naše tradície udržujú tak ako málokto. Susedstvo z Juhoslávie si udržali aj v Austrálii. Najsilnejšia populácia južných Slovákov je v Lavertone, na predmestí Melbourne.
.paneláky a nepredajné kožuchy
Nežnú revolúciu vnímajú na druhej strane sveta veľmi citlivo. Viacerí sem totiž prišli v predstave, že ich pobyt je len dočasný. „Z roka bolo päť, z piatich desať. Ani neviem ako a zrazu je z toho vyše tridsať,“ spomína pani Koľníková. Pohľad na vlasť si ľudia počas rokov exilu zromantizovali, a tak sa stáva kontakt s realitou po roku 1989 veľkým šokom. Rýchlo chápu, že znovu sa adaptovať do československých reálií by bolo nemožné. Späť sa vracia len mizivé percento.
Pani Dina Váňová sem prišla v roku 1947 a prvýkrát sa do Československa išla pozrieť až po páde režimu. „Všetko bolo zničené, namiesto malebných dediniek samé panelové domy, rozbité cesty, rokmi ošarpané fasády.“ Vizuálna stránka však nie je tým jediným šokom. „Neochota a arogancia v službách,“ dodáva ďalšia Slovenka, ktorá do Austrálie prišla v osemdesiatych rokoch. „Na Václaváku som v lete 1991 vošla do predajne kožuchov. Na sebe som mala vyťahané tričko, šortky a šľapky, no v peňaženke dobrých 20-tisíc korún. Poprosila som predavačku o väčšie číslo kožucha. Listujúc v časopise si ma prezrela a skonštatovala: „Pani, ten kožuch je na vás aj tak drahý!“
.rozchod bratov, Tiso a Mečiar
Emigrant prestáva vnímať čas v krajine, ktorú opúšťa. Naopak, do tej novej si prináša zakonzervované spomienky, ktoré sú spolu s jazykom a zvykmi tou jedinou hrudou domova, ktorú má. Kto opustil republiku v šesťdesiatych alebo osemdesiatych rokoch, ten dodnes nevníma rozdiel medzi bratskými národmi Slovákov a Čechov. Pre takýchto ľudí bolo rozdelenie Československa v roku 1993 nepochopiteľné.
V Austrálii prežíva československý trademark dodnes. Naďalej fungujú spolky a krčmy, spoločne sa organizujú kultúrne podujatia. Príkladom je československá kresťanská komunita v Melbourne, ktorá za mestom vlastní niekoľko hektárov lesa s názvom Šumava. Na jeho lúkach sa každoročne organizuje aj československý festival Vodafest pod taktovkou slovenských manželov Tomkovcov. Tento rok tam vystúpila napríklad aj kapela IMT Smile.
Sú však aj takí, čo v mladosti vyrastali na glorifikácii slovenského štátu a roky sa cítili vyhnaní zo svojej krajiny. Keď prišlo k rozdeleniu, boli nadšení. Pri katolíckom Kostole sv. Cyrila a Metoda v Sydney sa nachádza aj miestny klub. Jeho steny ozdobujú portréty slovenských velikánov, akými sú Tiso, Hlinkovi martýri alebo Vladimír Mečiar. Tieto dekorácie už spôsobili ostrú kritiku ostatných austrálskych Slovákov pri oficiálnych návštevách predstaviteľov Slovenskej republiky.
.z kazateľa módny fotograf
Deväťdesiate roky sa nesú v znamení slobody a v tomto duchu sem prichádzajú aj noví Slováci. Mnohí z nich tu už majú rodinných príslušníkov, a tak je ich asimilácia jednoduchšia. Robia veci, ktoré v živote nerobili, živia sa niečím, k čomu sa často dostali náhodou. Ich život sa pritom mení v základoch.
Patrik Nemeš je bývalý farár. Pre lásku k žene a ich budúce manželstvo vystupuje na Slovensku z cirkevného rádu. V tom istom čase však získava na viedenskej ambasáde zelenú kartu do Austrálie. Keďže si ju podával ako slobodný, môže sem emigrovať iba on. „Prvé roky boli ťažké. Musel som zahodiť pýchu a zaťať zuby. Nevedel som, čo mám robiť, a tak som s ďalšími Slovákmi kládol kachličky. Zo zárobku som neustále chodil domov za žienkou.“ Tá nakoniec do Austrálie prišla. Teraz však žijú v tom istom meste každý sám a pán Nemeš sa živí fotením dlhonohých slečien na módnom móle.
Roman Garai sem prišiel v roku 2000, lebo, ako sám vraví, Slovensko mu bolo priúzke. „Od začiatku som vedel, že tu chcem rozbehnúť nejaký biznis. Začali sme s kamarátom podnikať a najprv sme založili umyváreň áut,“ hovorí. Dnes je pán Garai z Nových Zámkov dovozcom francúzskej kozmetiky a spolu so svojou japonskou manželkou Naomi vlastní v Brisbane luxusný salón krásy.
.škola je dobrý biznis
V poslednej dekáde vzrastá aj počet študentov, ktorí sem prichádzajú zdokonaliť sa v jazyku. Do školských lavíc však v počiatkoch zasadne skoro každý, bez ohľadu na dosiahnuté vzdelanie. Často je to jediný spôsob, ako zostať v krajine, pretože školské víza oprávňujú pracovať 20 hodín týždenne. Väčšina Slovákov si to však kombinuje s ďalšími dvadsiatimi až štyridsiatimi hodinami načierno. Štandardne sa dobre platí v reštauráciach, najlepšie však v upratovaní a na stavbe.
„Veľa Slovákov, ktorí chcú získať trvalý pobyt a neobmedzené pracovné víza, je krátkozrakých,” začína Michal Koza, ktorý nikdy nebol odkázaný na tunajšie štúdium. „Roky študujú na miestnych colleges s nízkou úrovňou úplne nezmysly len preto, že Austrália to má na zozname potrebných prác. Často sa však stane, že kým školu dokončia, zoznam sa zmení. Ak tu chcú zostať, musia začať študovať niečo iné,“ dodáva Koza. Michal vidí ako lepšie riešenie serióznu univerzitu, ktorá je však neporovnateľne drahšia.
Väčšine študentov sa tu zapáči a rozhodnú sa zostať. „Ani po dvoch rokoch necítim potrebu vrátiť sa domov,“ opisuje svoje pocity absolventka univerzity v Nitre, Kristína Magáthová. Býva pri legendárnej Bondi Beach v Sydney, pracuje v reštaurácii a popri platení školy ušetrí aj na cestovanie. „Fidži, Bali, Nový Zéland...“, dodáva neskromne.
.návrat alebo strata občianstva?
Ešte pred niekoľkými rokmi bol scenár, ako sa zo Slováka stal Austrálčan, celkom jednoduchý a trval v priemere okolo štyroch rokov. V poslednom čase sa však skomplikoval na oboch stranách. Austrália sa začína uzatvárať pred masovou imigráciou a z roka na rok znižuje prisťahovalecké kvóty. Na druhej strane bol na Slovensku schválený zákon o zákaze dvojakého občianstva. Nadobudnutím nového sa automatický stráca to pôvodné. „Toto protimaďarské opatrenie vôbec nerešpektuje, že vo svete žijú tisícky Slovákov, ktorí svoje slovenské občianstvo nechcú stratiť,“ vysvetľuje Lucia Mikulová z Melbourne. Ak sa tento zákon nezmení, bude mať za následok radikálny úbytok zahraničných Slovákov, čo je pri veľkosti našej krajiny určite neželaný efekt.
Mladí Slováci v Austrálii si napriek tomu zakladajú rodiny, či už v slovenských, alebo zmiešaných vzťahoch. Svoju budúcnosť si vedia predstaviť tak, ako sa v našich končinách pozeráme asi len na švajčiarskych dôchodcov. „Pol roka tu, pol roka tam,“ vraví pani Kapustová. Za pravdu jej dáva aj o generáciu mladšia Petra Rumanová z Brisbane a bez obáv púšťa dvojročnú dcérku Kiaru naboso hrať sa pred dom. „Momentálne sme spokojní. Vychovávať deti tu je omnoho lepšie a bezpečnejšie. Vrátiť sa predsa môžeme hocikedy,“ smeje sa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.