Albert Marenčin nikdy neskrýval svoju nevôľu voči Ústavu pamäti národa. Naposledy, keď napísal spomienku na Ctibora Štítnického, bez ktorého riaditeľského krytia by on sám nemohol garantovať nakrútenie ani jedného metra z filmov slovenskej novej vlny.
Áno, nevôľu ozaj neskrýval – on, ktorého dennodenným chlebom a vodou bolo a je prehlbovanie a zjemňovanie – pamäti národa. Nie až tak veľmi sa ráčil s jeho problematickými pamätníkmi. Kvôli nim – veľmi problematickým pamätníkom – sa obával veľmi účelového manipulovania s tak či onak vynucovanými „informáciami“, napríklad o tom, že ktoréhosi „večera“ boli spolu s Dominikom Tatarkom na návšteve u nás na Suchomlynskej ulici, prípadne, že Ján Čarnogurský si v Ase či Tete kupoval maslo a chlieb. Vidím ten teatrálne pobúrený – a úprimne rozškodoradostnený – výraz na tvárach desiatok „umeleckých pracovníkov,“ o ktorých eštebáci neprejavili ani chlp záujmu, a oni na revanš neprejavili ani chlp odvahy, napríklad, nepobehnúť k podpisovým hárkom anticharty – blahej pamäti.
Páči sa mi vizuál nových odhalení ÚPN. S nakreslenou lupou či rukou s perom, tu so zväčšeným riadkom, tam so zmenšeným. Nepochybne budú nasledovať odhalenia novšie, zadefinované bude treba redefinovať, ale to už raz spochybnené ďalej spochybňovať nebude treba. Jednoducho, dielo Jána Langoša musí byť „schaosené“, musí byť „preukázaná“ jeho úplná zbytočnosť. Chvíľa je vhodná, dožívajúca vrstva autorít z umeleckej obce skutočne dožíva, mladučkých si treba predpripraviť. Kalerábov sa urodilo, keby bolo málo, požičiame si z Prahy.
Napokon, ani skutočné kauzy médiá neriešia na iný spôsob ako je štichpróbové pichnutie. Praskol balónik, alebo praskol vred? Je to váš, alebo je to ich smrad? Veď áno, včera do úradu nanominovali tí, dnes hentí, zajtra celkom iní „pamätníci“ s celkom inak vyvinutým čuchom.
Žili sme životy medzi nepriateľmi aj medzi oportunistami. Priateľov bolo akurát ako prstov na jednej dlani. V zime 1989 – 1990 som s naivným nadšením chodil po uliciach, chodil som z „dôležitej“ schôdze na ešte dôležitejšiu, potom som jednej noci zo šuplíkov povyťahoval čarbanice a už som pri nich zotrval. Videl som, samozrejme, že som videl, ako v duchu Antonína Zápotockého Vstali noví bojovníci. Žili sme životy medzi nimi. Priateľov zostalo akurát ako prstov na jednej dlani. Albert Marenčin z nich bol dôstojným „ukazovákom“. Keď som chválil jeho preklad Camusovho Človeka revoltujúceho, zacitoval z Camusovho Pádu: „Mon cher, prezradím ti tajomstvo. Nečakaj na posledný súd. Ten je každý deň.“
Vrátim sa k nadpísanej otázke: Komu to slúži, komu to posluhuje? Zrejme médiá i ÚPN milujú zoznamy s menami a číslami. Národ štatistov sa zhliadol v štatistikách, udavači vo výkazoch a virtuálnych „vykázaniach“ z takej či onakej (pri)dobrej spoločnosti. Z maximy Immanuela Kanta: nebo nado mnou, mravný zákon vo mne, na Slovensku ako keby zostalo len to slovenským básnikom ospievané vysoké letné nebä.
Pravdivé pravdy aj skazené skazky o bonzovaní z oblasti umenia majú zvláštny šmak. Aj keď im chýba akékoľvek takzvané operatívne hľadisko, málokto odmietne popásť sa na odkrývanom „tajomstve“. Keď namočiť, tak namočiť. My, slobodne uväznení, ozaj schuti nafukujeme ťažké, preťažké bubliny. Povedzte, spomenie si ešte niekto na prvú bonzácku „kauzu“, keď červený sochár Ján Kulich – ešte v jeho predkresťanskom období – pohoršene krútil ušami nad menom sochára Vladimíra Kompánka uverejneným v „cibuľkových zoznamoch“. Cítil som sa ako v úplne posratom sne. Ako vôbec sa takej perfídnosti mohlo dostať mediálnej pozornosti? V akej nestráženej chvíli sa hlúposť stala silnou stránkou spomínania? A dnes? Vidno, že na poli „poznávania“ práve uvedená silná stránka má furt čo a komu „povedať“. Len keď to slúži, len keď to posluhuje.
.juraj Mojžiš
J. M. je autorom dvoch monograficky zameraných knižiek o tvorbe a diele Alberta Marenčina.
Áno, nevôľu ozaj neskrýval – on, ktorého dennodenným chlebom a vodou bolo a je prehlbovanie a zjemňovanie – pamäti národa. Nie až tak veľmi sa ráčil s jeho problematickými pamätníkmi. Kvôli nim – veľmi problematickým pamätníkom – sa obával veľmi účelového manipulovania s tak či onak vynucovanými „informáciami“, napríklad o tom, že ktoréhosi „večera“ boli spolu s Dominikom Tatarkom na návšteve u nás na Suchomlynskej ulici, prípadne, že Ján Čarnogurský si v Ase či Tete kupoval maslo a chlieb. Vidím ten teatrálne pobúrený – a úprimne rozškodoradostnený – výraz na tvárach desiatok „umeleckých pracovníkov,“ o ktorých eštebáci neprejavili ani chlp záujmu, a oni na revanš neprejavili ani chlp odvahy, napríklad, nepobehnúť k podpisovým hárkom anticharty – blahej pamäti.
Páči sa mi vizuál nových odhalení ÚPN. S nakreslenou lupou či rukou s perom, tu so zväčšeným riadkom, tam so zmenšeným. Nepochybne budú nasledovať odhalenia novšie, zadefinované bude treba redefinovať, ale to už raz spochybnené ďalej spochybňovať nebude treba. Jednoducho, dielo Jána Langoša musí byť „schaosené“, musí byť „preukázaná“ jeho úplná zbytočnosť. Chvíľa je vhodná, dožívajúca vrstva autorít z umeleckej obce skutočne dožíva, mladučkých si treba predpripraviť. Kalerábov sa urodilo, keby bolo málo, požičiame si z Prahy.
Napokon, ani skutočné kauzy médiá neriešia na iný spôsob ako je štichpróbové pichnutie. Praskol balónik, alebo praskol vred? Je to váš, alebo je to ich smrad? Veď áno, včera do úradu nanominovali tí, dnes hentí, zajtra celkom iní „pamätníci“ s celkom inak vyvinutým čuchom.
Žili sme životy medzi nepriateľmi aj medzi oportunistami. Priateľov bolo akurát ako prstov na jednej dlani. V zime 1989 – 1990 som s naivným nadšením chodil po uliciach, chodil som z „dôležitej“ schôdze na ešte dôležitejšiu, potom som jednej noci zo šuplíkov povyťahoval čarbanice a už som pri nich zotrval. Videl som, samozrejme, že som videl, ako v duchu Antonína Zápotockého Vstali noví bojovníci. Žili sme životy medzi nimi. Priateľov zostalo akurát ako prstov na jednej dlani. Albert Marenčin z nich bol dôstojným „ukazovákom“. Keď som chválil jeho preklad Camusovho Človeka revoltujúceho, zacitoval z Camusovho Pádu: „Mon cher, prezradím ti tajomstvo. Nečakaj na posledný súd. Ten je každý deň.“
Vrátim sa k nadpísanej otázke: Komu to slúži, komu to posluhuje? Zrejme médiá i ÚPN milujú zoznamy s menami a číslami. Národ štatistov sa zhliadol v štatistikách, udavači vo výkazoch a virtuálnych „vykázaniach“ z takej či onakej (pri)dobrej spoločnosti. Z maximy Immanuela Kanta: nebo nado mnou, mravný zákon vo mne, na Slovensku ako keby zostalo len to slovenským básnikom ospievané vysoké letné nebä.
Pravdivé pravdy aj skazené skazky o bonzovaní z oblasti umenia majú zvláštny šmak. Aj keď im chýba akékoľvek takzvané operatívne hľadisko, málokto odmietne popásť sa na odkrývanom „tajomstve“. Keď namočiť, tak namočiť. My, slobodne uväznení, ozaj schuti nafukujeme ťažké, preťažké bubliny. Povedzte, spomenie si ešte niekto na prvú bonzácku „kauzu“, keď červený sochár Ján Kulich – ešte v jeho predkresťanskom období – pohoršene krútil ušami nad menom sochára Vladimíra Kompánka uverejneným v „cibuľkových zoznamoch“. Cítil som sa ako v úplne posratom sne. Ako vôbec sa takej perfídnosti mohlo dostať mediálnej pozornosti? V akej nestráženej chvíli sa hlúposť stala silnou stránkou spomínania? A dnes? Vidno, že na poli „poznávania“ práve uvedená silná stránka má furt čo a komu „povedať“. Len keď to slúži, len keď to posluhuje.
.juraj Mojžiš
J. M. je autorom dvoch monograficky zameraných knižiek o tvorbe a diele Alberta Marenčina.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.