.ako ste sa dostali do Austrálie?
Jednoducho, vlani na Mikuláša bola lacná letenka. Bola to pre mňa odmena za rok trápenia, keď som tvrdo pracoval v reklamnej agentúre. Dohodli sme sa, že spolu končíme a ja som si dal darček – cestu do Austrálie. Pôvodne som chcel iba oddychovať, surfovať. No už keď som mal kúpenú letenku, zistil som, že neviem, čo tam budem fotiť, a to mi prekážalo. Poznám Austráliu z fotografií Trenta Parka z agentúry Magnum. Predtým som robil také kontrastné čiernobiele veci z ulice, no cítil som, že formálne aj obsahovo sa potrebujem niekam posunúť. A vtedy som začal zisťovať, ako urobiť Austráliu s čo najnižšími nákladmi, aby som čo najmenej platil za hostely. Začal som konaktovať známych, či tam niekoho nepoznajú. A dovolenka sa mi zmenila na prvý veľký pracovný projekt.
.ako ste sa začali zoznamovať so Slovákmi v Austrálii?
Predtým som žil štyri roky v Španielsku, kde som študoval fotografiu. A už tam som si uvedomil, že silnejšie sa stotožňujem so Slovenskom vtedy, keď som mimo Slovenska. V Austrálii som začal jednoducho: prišiel som za kamarátmi v mojom veku, ktorí ma zoznamovali s ich kamarátmi. Postupne som zisťoval, že treba ísť hlbšie, že musím dokumentovať iné generácie, iné etapy emigrácie. Cez sociálne siete a emaily som intenzívne komunikoval – okrem posledného týždňa, keď som vypol a išiel surfovať, som nemal jeden deň voľna.
.s čím ste sa stretli?
Najprv som mal iba jeden cieľ, dostať sa k tým ľuďom. Všetko ostatné bolo akoby nad rámec. Ja som zažil Austráliu iba cez prizmu Slovákov, poznám ju iba z príbehov našich emigrantov. Sú to príbehy úspešné, no často majú trpkú príchuť. Ako emigranti nikdy nebudú na tej istej úrovni ako miestni. Výrazné trpké príbehy sú v najnovšej emigračnej vlne. Študenti tam študujú na nekvalitných školách a popri tom pracujú, aby mali víza, čo je začarovaný kruh. Príbehy starších generácií sú nám známejšie, emigrovali počas socializmu, často si prešli strastiplnú cestu.
.naši ľudia odchádzali za lepším životom do iných krajín Európy alebo do Severnej Ameriky. Čím ich však lákala vzdialená Austrália?
Staršie generácie, tam to bolo o náhode. Prišli do utečeneckého tábora Traiskirchen za Viedňou, kde mali aj nemali na výber. Amerika bola plná, báli sa, že v Kanade im bude zima, a tak mnohí išli do Austrálie s tým, že „niekam pôjdu“, zabehnú sa tam a po piatich rokoch sa vrátia. V 68. roku si mnohí mysleli, že okupácia bude trvať pár rokov. Kruto sa mýlili. Mladá generácia túži po niečom dobrodružnom, Austrália je pre nich čosi ako „opustený ostrov“ z verneoviek. Neboli spokojní so svojím životom tu a kde môžete lepšie čosi radikálne zmeniť ako na opačnom konci sveta.
.ako vás naši emigranti prijali?
Všetci veľmi dobre. Akýkoľvek výskyt Slováka „na konci sveta“ je pre nich dôvodom na oslavu. Vnímali to ako priestor na sebaprezentáciu. Staršie generácie si pestovali národovectvo. V Sydney som sa raz ocitol v kultúrnej sále za kostolom, kde vedľa seba boli obrazy Štefánika, Hlinku a Mečiara.
.stretli ste sa aj s valaškami, vybíjanými opaskami a krojmi?
(Smiech). Absolútne. Žiaľ, prišiel som dva dni po tom, ako sa oslavoval Australian day, keď má každá národná komunita možnosť ísť vo svojich krojoch cez Melbourne. Tam žijú Slováci, ktorí pochádzajú zo Srbska, na Slovensku nikdy neboli. Ich predkovia pred 200 rokmi odišli na Dolnú zem. A práve oni najviac kultivujú, balzamujú a mumifikujú slovenské tradície. Hovoria archaickým jazykom, zatancujú odzemok lepšie ako my tu.
.do akej miery sa asimilovali?
Čo som mal možnosť chodiť do rodín týchto Ultraslovákov, ako ich nazývam, tak v najnovšej generácii je to tam už dosť zložité. Je to tretia generácia, ktorá sa veľmi asimiluje, nachádzajú si partnerov z iných ako slovenských komunít. Baby si berú najčastejšie Austrálčanov, chalani dosť experimentujú, čo sa týka rás a národností. A pritom ich predkovia sa premiestnili z Vojvodiny ako celé komunity – tak ako žili vedľa seba, povedzme, v Báčskom Petrovci, tak žijú teraz v Melbourne.
.aké majú kontakty so Slovenskom? A chcú ich vôbec?
Hovoríme o najvzdialenejšej destinácii zo Slovenska, s výnimkou Nového Zélandu. Vnímam to dosť rozporuplne. Oni sú Slováci podľa toho, ako im to vyhovuje. Keď vyhráme v hokeji, všetci sa tam k tomu hlásia. Stretol som tam spolužiaka zo základnej školy a tiež môjho telocvikára zo strednej, ktorý mi povedal peknú vetu, že na Slovensku by si nikdy neobliekol tričko so slovenským znakom, ale tam áno. Je to znak začlenenia sa do skupiny, kde sa cíti bezpečne a príjemne. Čo ma prekvapilo, oni sa nezúčastňujú na voľbách na Slovensku, nezaujíma ich to. Chcel som fotografovať v máji ako volia Slováci „dole hlavou“, no nebolo koho. Trochu počuli o Gorile, to je však všetko.
Jednoducho, vlani na Mikuláša bola lacná letenka. Bola to pre mňa odmena za rok trápenia, keď som tvrdo pracoval v reklamnej agentúre. Dohodli sme sa, že spolu končíme a ja som si dal darček – cestu do Austrálie. Pôvodne som chcel iba oddychovať, surfovať. No už keď som mal kúpenú letenku, zistil som, že neviem, čo tam budem fotiť, a to mi prekážalo. Poznám Austráliu z fotografií Trenta Parka z agentúry Magnum. Predtým som robil také kontrastné čiernobiele veci z ulice, no cítil som, že formálne aj obsahovo sa potrebujem niekam posunúť. A vtedy som začal zisťovať, ako urobiť Austráliu s čo najnižšími nákladmi, aby som čo najmenej platil za hostely. Začal som konaktovať známych, či tam niekoho nepoznajú. A dovolenka sa mi zmenila na prvý veľký pracovný projekt.
.ako ste sa začali zoznamovať so Slovákmi v Austrálii?
Predtým som žil štyri roky v Španielsku, kde som študoval fotografiu. A už tam som si uvedomil, že silnejšie sa stotožňujem so Slovenskom vtedy, keď som mimo Slovenska. V Austrálii som začal jednoducho: prišiel som za kamarátmi v mojom veku, ktorí ma zoznamovali s ich kamarátmi. Postupne som zisťoval, že treba ísť hlbšie, že musím dokumentovať iné generácie, iné etapy emigrácie. Cez sociálne siete a emaily som intenzívne komunikoval – okrem posledného týždňa, keď som vypol a išiel surfovať, som nemal jeden deň voľna.
.s čím ste sa stretli?
Najprv som mal iba jeden cieľ, dostať sa k tým ľuďom. Všetko ostatné bolo akoby nad rámec. Ja som zažil Austráliu iba cez prizmu Slovákov, poznám ju iba z príbehov našich emigrantov. Sú to príbehy úspešné, no často majú trpkú príchuť. Ako emigranti nikdy nebudú na tej istej úrovni ako miestni. Výrazné trpké príbehy sú v najnovšej emigračnej vlne. Študenti tam študujú na nekvalitných školách a popri tom pracujú, aby mali víza, čo je začarovaný kruh. Príbehy starších generácií sú nám známejšie, emigrovali počas socializmu, často si prešli strastiplnú cestu.
.naši ľudia odchádzali za lepším životom do iných krajín Európy alebo do Severnej Ameriky. Čím ich však lákala vzdialená Austrália?
Staršie generácie, tam to bolo o náhode. Prišli do utečeneckého tábora Traiskirchen za Viedňou, kde mali aj nemali na výber. Amerika bola plná, báli sa, že v Kanade im bude zima, a tak mnohí išli do Austrálie s tým, že „niekam pôjdu“, zabehnú sa tam a po piatich rokoch sa vrátia. V 68. roku si mnohí mysleli, že okupácia bude trvať pár rokov. Kruto sa mýlili. Mladá generácia túži po niečom dobrodružnom, Austrália je pre nich čosi ako „opustený ostrov“ z verneoviek. Neboli spokojní so svojím životom tu a kde môžete lepšie čosi radikálne zmeniť ako na opačnom konci sveta.
.ako vás naši emigranti prijali?
Všetci veľmi dobre. Akýkoľvek výskyt Slováka „na konci sveta“ je pre nich dôvodom na oslavu. Vnímali to ako priestor na sebaprezentáciu. Staršie generácie si pestovali národovectvo. V Sydney som sa raz ocitol v kultúrnej sále za kostolom, kde vedľa seba boli obrazy Štefánika, Hlinku a Mečiara.
.stretli ste sa aj s valaškami, vybíjanými opaskami a krojmi?
(Smiech). Absolútne. Žiaľ, prišiel som dva dni po tom, ako sa oslavoval Australian day, keď má každá národná komunita možnosť ísť vo svojich krojoch cez Melbourne. Tam žijú Slováci, ktorí pochádzajú zo Srbska, na Slovensku nikdy neboli. Ich predkovia pred 200 rokmi odišli na Dolnú zem. A práve oni najviac kultivujú, balzamujú a mumifikujú slovenské tradície. Hovoria archaickým jazykom, zatancujú odzemok lepšie ako my tu.
.do akej miery sa asimilovali?
Čo som mal možnosť chodiť do rodín týchto Ultraslovákov, ako ich nazývam, tak v najnovšej generácii je to tam už dosť zložité. Je to tretia generácia, ktorá sa veľmi asimiluje, nachádzajú si partnerov z iných ako slovenských komunít. Baby si berú najčastejšie Austrálčanov, chalani dosť experimentujú, čo sa týka rás a národností. A pritom ich predkovia sa premiestnili z Vojvodiny ako celé komunity – tak ako žili vedľa seba, povedzme, v Báčskom Petrovci, tak žijú teraz v Melbourne.
.aké majú kontakty so Slovenskom? A chcú ich vôbec?
Hovoríme o najvzdialenejšej destinácii zo Slovenska, s výnimkou Nového Zélandu. Vnímam to dosť rozporuplne. Oni sú Slováci podľa toho, ako im to vyhovuje. Keď vyhráme v hokeji, všetci sa tam k tomu hlásia. Stretol som tam spolužiaka zo základnej školy a tiež môjho telocvikára zo strednej, ktorý mi povedal peknú vetu, že na Slovensku by si nikdy neobliekol tričko so slovenským znakom, ale tam áno. Je to znak začlenenia sa do skupiny, kde sa cíti bezpečne a príjemne. Čo ma prekvapilo, oni sa nezúčastňujú na voľbách na Slovensku, nezaujíma ich to. Chcel som fotografovať v máji ako volia Slováci „dole hlavou“, no nebolo koho. Trochu počuli o Gorile, to je však všetko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.