Je pravdepodobné, že sem bude mieriť čoraz viac odborníkov, aby sa na vlastné oči presvedčili, ako vyzerá a najmä funguje veľký nedotiahnutý satelitný projekt. Dôvod sem zájsť budú mať aj sociológovia, aby skúmali, či takéto bývanie uspokojuje miestnych ľudí. Už dnes funguje nielen vysťahúvanie Bratislavčanov do Čiernej Vody, ale aj proces opačný – návrat zo sídelnej kaše do klasickej mestskej ulice.
Pojem „sídelná kaša“ rád používa český urbanista Pavel Hnilička a tento český výraz funguje aj v slovenčine. Sídelná kaša je riedka zástavba, ktorá sa nekompromisne rozlieva do okolitej krajiny. „Voľných miest ubúda a nové osídlenie zaberá čoraz rozľahlejšie plochy predmestí väčších i menších miest, ktorých centrá sa pomaly strácajú v záplave neusporiadaných periférií. Pribúda rozbitých plôch bez života, ktoré nie sú ani mestom, ani dedinou, a už vôbec nie voľnou krajinou,“ opisuje vývoj smerom k suburbanizácii Pavel Hnilička. Sídelná kaša je prostredie bez tradičných mestských verejných priestorov a nemá už nič spoločné ani s tradičným dedinským prostredím, ku ktorému sa sídelná kaša často umelo prilepí. Nie je to ani mesto, ani dedina. Občas sa mu hovorí „medzimesto“. Nemá kvality mestského priestoru s jeho službami, voľnočasovými aktivitami, kultúrou i zábavou, ale ani kvality dediny s jej intimitou, pevnými susedskými väzbami a pocitom spolunáležitosti. Sídelná kaša ponúka kúsok zeleného trávnika, záhradnú terasu a bývanie v rodinnom dome, izolovanom od susedov vysokým plotom. Často nič viac.
Najmä v prvej polovici 20. storočia bolo bývanie v mestských uliciach s obchodmi a dláždenými chodníkmi považované za nezdravé. Idealisti písali o záhradných mestách budúcnosti, kam sa všetci presťahujeme. No od šesťdesiatych rokov sa opäť začína obhajovať kvalita mestského priestoru, pretože „ľudská spoločnosť je pre život rovnako dôležitá ako dostatok vzduchu a slnka a živé ulice a námestia robia mesto mestom,“ píše Pavel Hnilička. „Bolo zistené, že tradičné, husto osídlené mesto prináša mnoho výhod, ktoré predmestské oblasti nemajú. Jednou z nich je priestorová blízkosť aktivít všedného dňa, ktorá suburbiám chýba. Bývanie na predmestí si často vyžaduje dochádzanie po takmer každú drobnosť.“ Závislosť od auta je zásadná, pešo niet kam ísť, cyklocesty nefungujú a verejná doprava je nepostačujúca.
Čierna Voda je však dnes veľkou výzvou pre nové vedenie Obecného úradu. Zrejme už nie je možné napraviť všetky škody, ktoré sa tu urobili, no v Čiernej Vode môžeme teraz ako v laboratóriu sledovať,čo sa ešte dá urobiť s rozliatou kašou – rozliatou sídelnou kašou.
Pojem „sídelná kaša“ rád používa český urbanista Pavel Hnilička a tento český výraz funguje aj v slovenčine. Sídelná kaša je riedka zástavba, ktorá sa nekompromisne rozlieva do okolitej krajiny. „Voľných miest ubúda a nové osídlenie zaberá čoraz rozľahlejšie plochy predmestí väčších i menších miest, ktorých centrá sa pomaly strácajú v záplave neusporiadaných periférií. Pribúda rozbitých plôch bez života, ktoré nie sú ani mestom, ani dedinou, a už vôbec nie voľnou krajinou,“ opisuje vývoj smerom k suburbanizácii Pavel Hnilička. Sídelná kaša je prostredie bez tradičných mestských verejných priestorov a nemá už nič spoločné ani s tradičným dedinským prostredím, ku ktorému sa sídelná kaša často umelo prilepí. Nie je to ani mesto, ani dedina. Občas sa mu hovorí „medzimesto“. Nemá kvality mestského priestoru s jeho službami, voľnočasovými aktivitami, kultúrou i zábavou, ale ani kvality dediny s jej intimitou, pevnými susedskými väzbami a pocitom spolunáležitosti. Sídelná kaša ponúka kúsok zeleného trávnika, záhradnú terasu a bývanie v rodinnom dome, izolovanom od susedov vysokým plotom. Často nič viac.
Najmä v prvej polovici 20. storočia bolo bývanie v mestských uliciach s obchodmi a dláždenými chodníkmi považované za nezdravé. Idealisti písali o záhradných mestách budúcnosti, kam sa všetci presťahujeme. No od šesťdesiatych rokov sa opäť začína obhajovať kvalita mestského priestoru, pretože „ľudská spoločnosť je pre život rovnako dôležitá ako dostatok vzduchu a slnka a živé ulice a námestia robia mesto mestom,“ píše Pavel Hnilička. „Bolo zistené, že tradičné, husto osídlené mesto prináša mnoho výhod, ktoré predmestské oblasti nemajú. Jednou z nich je priestorová blízkosť aktivít všedného dňa, ktorá suburbiám chýba. Bývanie na predmestí si často vyžaduje dochádzanie po takmer každú drobnosť.“ Závislosť od auta je zásadná, pešo niet kam ísť, cyklocesty nefungujú a verejná doprava je nepostačujúca.
Čierna Voda je však dnes veľkou výzvou pre nové vedenie Obecného úradu. Zrejme už nie je možné napraviť všetky škody, ktoré sa tu urobili, no v Čiernej Vode môžeme teraz ako v laboratóriu sledovať,čo sa ešte dá urobiť s rozliatou kašou – rozliatou sídelnou kašou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.