.politici diskutujú o tom, ako sa dostať zo súčasných ekonomických problémov. Niektorí chcú rásť pomocou stimulov na dlh. Iní hovoria o štrukturálnych reformách, ako je liberalizácia trhu práce. Čo si myslíte o tejto debate?
Ťažko sa to komentuje. Politici často prichádzajú s hlúposťami a nezaoberajú sa skutočnými problémami. Ich volebné obdobie je totiž štvorročné a všetko, čo ho presahuje, ide mimo nich. Som veľmi skeptický voči myšlienke, že štát môže nejako dlhodobo naštartovať ekonomický rast. Ekonomiku nemožno „nakopnúť“. Samozrejme, keď zákony neumožňujú jednoduché naberanie a prepúšťanie pracovnej sily, môže to predstavovať problém. Lenže ekonomika dnes nie je v pozícii, keď by mohla vytvárať pracovné miesta iba tým, že sa trochu spružní trh práce.
.v čom je podľa vás problém? Pracovné miesta prosto miznú, pretože sa technologizuje celá spoločnosť a kvôli konkurencieschopnosti sa naháňame za vysokou produktivitou práce. Dochádza k tomu v každom sektore ekonomiky. V najrozvinutejších krajinách, ako USA, je trebárs v poľnohospodárstve zamestnaných tak pol percenta zamestnancov. Ako tam budete povzbudzovať vyššiu zamestnanosť? Vezmete im stroje a poviete, nech sa hrabú v zemi rukami? Jedlo by potom tak zdraželo, že by sme si ho nemohli dovoliť. Nárast produktivity práce sa prosto nedá zvrátiť.
.lenže to sa netýka len poľnohospodárstva. V priemysle sa deje to isté. Vďaka produktivite práce, technologizácii, lepšej organizácii a podobne tam pracuje tak 15 percent pracovnej sily. To všetko sa udialo v mene konkurencieschopnosti a zvýšenia životnej úrovne ľudí. Keď zvýšite produktivitu, vaše výrobky sú vďaka tomu lacnejšie.
.zostávajú len služby. Mnohé technológie sú šité na mieru práve službám. Samozrejme, zamestnávajú najviac ľudí, no ten podiel už začína klesať. Spomeňte si na český film Vratné lahve. Bol tam dôchodca, ktorý sa zamestnal v obchode, kde vykupoval fľaše. Jedného dňa sa tam objavil „samočinný prijímač fliaš“ a on prišiel o prácu. Chvíľu sa ho snažil rozbiť, a potom to vzdal. To isté platí pre bankomaty, ktoré zredukovali potrebu bankových úradníkov. Nevraviac o internetových obchodoch, ktoré sťažujú situáciu tradičnému maloobchodu všeobecne. Celý rad kamenných obchodov sa dnes v USA zatvára.
.lenže takáto „kreatívna deštrukcia“ sa diala aj vminulosti. Vždy sa diala a vždy bude. Ak si ktokoľvek myslí, že nejakým vládnym opatrením kreatívnu deštrukciu zastaví, tak vlastne bojuje proti vyriešeniu krízy. Napríklad za komunizmu žiadna kreatívna deštrukcia nebola možná. Podniky nemohli skrachovať a ľudia nemohli prísť o prácu. Bez možnosti bankrotu ten systém vlastne nemohol obnoviť sám seba. Na nové biznisy, produkty či služby totiž nebol nový priestor. Dnes existujú podobné snahy. Politici ochraňujú pred bankrotom biznisy, ktoré sú neefektívne a výsledkom je, že oživenie nemôže nastať.
.vy však naznačujete, že možnosti na oživenie sú aj tak obmedzené kvôli obrovskému nárastu produktivity práce. Kde teda zohnať robotu pre všetkých tých nezamestnaných? Správna otázka! Ľudia môžu v ekonomike robiť štyri základné veci: produkovať potraviny, vyrábať tovary, poskytovať služby alebo byť zamestnancami štátu. Pričom do tej poslednej skupiny rátam aj ľudí, ktorí nič nerobia a sú závislí od štátnej sociálnej pomoci. Schopnosť poľnohospodárstva, priemyslu a služieb, vytvárať nové pracovné miesta, naráža postupne na svoje medze. A za pracovné príležitosti v štátnom sektore môžeme platiť len tým, čo vyberieme na daniach alebo cez astronomické dlhy.
.čiže politici liečia nesprávnu chorobu. Áno, pretože nezažívame krízu, ale transformáciu. Je to niečo podobné, ako keď sme prechádzali z agrárnej na priemyselnú spoločnosť. Aj vtedy zmenu sprevádzali krízy, no samotná transformácia krízou nie je a nedá sa dosť dobre bojovať proti javom, ako je zefektívňovanie poľnohospodárstva.
.transformácia je vlastne premena. Čiže príde podľa vás po poľnohospodárstve, priemysle, službách a štáte niečo ďalšie? No, práveže nič ďalšie neexistuje. Stojíme pred úplne novým svetom. Nemôžeme dúfať, že vývoj bude len tak ďalej lineárne pokračovať a po poľnohospodárstve, priemysle, službách a štáte príde prosto niečo piate.
.je východiskom z dnešnej situácie to, čomu zvyknete hovoriť „relokalizácia“? Presne tak. A všimnite si, že to nie je nejaký piaty sektor. Ten systém sektorov, ktorý sa dostal na svoj koniec, sám hľadá riešenie. My ho akurát pri tom brzdíme. Napríklad viaceré technológie umožňujú, aby si ľudia začali mnohé veci robiť sami. A táto samoslužba sa najlepšie presadzuje v lokálnych podmienkach. Paralelne s týmto vývojom prebieha akési rozčarovanie z globálnych reťazcov. Tie sú čím ďalej, tým nákladnejšie, dlhšie a menej transparentné. Ľudia prestávajú dôverovať tovarom, nevedia odkiaľ pochádzajú a s rezervou berú, čo je písané na etikete. K tomu všetkému si pridajte riziká chorôb či terorizmu.
.čiže globalizácia vyústi do akéhosi návratu späť na lokálnu úroveň, lenže na vyššej úrovni. Vzhľadom na náklady i určitú mieru sebestačnosti potrebujeme niečo, čomu rozumieme a je to súčasne priehľadné. A tým je práve obnova lokálnych systémov. Celý ten vývoj akoby sa na vyššej úrovni začal opakovať. Začne sa to lokálnym poľnohospodárstvom, teda miestnymi potravinami. Ďalšie budú lokálne výrobky. No k tým budeme musieť pristupovať inak. Už nebudú môcť byť zložené z tisícov malých súčiastok. Budú musieť byť zložené jednoducho a modulárne.
.čo tým presne myslíte? Keď sa pozriete na svoj notebook, tak to je v podstate integrovaný systém, ktorý má veľmi málo častí. Priemerný automobil od Toyoty má asi 44-tisíc rôznych súčiastok. Tie nemôžete vyrábať lokálne. V elektromobile je už omnoho menej zložitých pohyblivých prevodových systémov. Integrované moduly prosto zložíte na mieste podľa miestneho dopytu.
.a po lokálnych potravinách a výrobkoch vzrastie dôraz na lokálne služby? Tie logicky prídu neskôr na rad. Čiže rozvoj ekonomiky bude pokračovať, len sa hospodárstvo akoby preklopí viac z tej globálnej na lokálnu úroveň. Naprieč svetom budú potom putovať najmä digitalizované informácie a znalosti. Teda spoločná skúsenosť ľudstva. V tom bude spočívať tá vyššia úroveň.
.v súvislosti s nahradením globalizácie relokalizáciou zvyknete hovorievať aj o nahradení špecializácie práce akousi reintegráciou práce, procesov či znalostí. Čo tým myslíte? Jedno prebieha súbežne s druhým. Éra masovej výroby viedla k tomu, že sme vymýšľali výrobky s množstvom súčiastok, ktorých montáž si vyžadovala množstvo operácií. A to bolo hnacím motorom znižovania cien. Nový trend spočíva v poklese počtu súčiastok a v nadväzujúcom poklese nutných procesov pri ich výrobe. Od zamestnancov sa už neočakáva, že budú opakovane vykonávať jeden pohyb, ale skôr obsiahnutie istej šírky nutných znalostí a zručností. Dokonca musia vykonávať aj určitú organizačnú prácu, čím na nich prechádzajú niektoré manažérske kompetencie.
.dnes je hĺbka poznatkov v akejkoľvek oblasti taká veľ ká, že každý pokus obsiahnuť viac ako jednu oblasť nevyhnutne vyúsťuje do povrchnosti. Nie je toto problém vašej úvahy? Otázne je, v čom má hĺbka prednosť oproti šírke. Dnes začíname viac potrebovať benefit šírky ako hĺbky. A to preto, že inovácie sa v súčasnosti najlepšie nachádzajú nie v hĺbke jednej špecializácie, ale v prieniku viacerých špecializácií. Máte pravdu v tom, že hĺbka špecializácie je dôležitá, no v určitom zmysle ju už dnes nahrádzajú stroje a počítačové programy. Prosto sa automatizuje. Hoci nie sme navyknutí vzdelávať ľudí k renesančnej šírke, ľudský mozog by to zvládol. Navyše, firmy čoraz viac oceňujú práve schopnosť koordinovať rôzne znalosti a schopnosť chápať i riešiť problémy v ich širokom kontexte.
.ako týmto nárokom prispôsobíte vzdelávací systém? Súhlasím s názormi, podľa ktorých si väčší dôraz zaslúžia inžinierske a technické odbory. No zároveň dodávam, že nie v podobe, v akej momentálne tieto odbory existujú. Musíme sa pohnúť od masovej výroby a špecializovaných poznatkov k tým novým modulárnym systémom integrovaných výrobkov. Vzdelávanie potrebuje radikálnu transformáciu. Nastáva totiž posun od informácií k znalostiam.
.v čom je rozdiel? Informácia znamená, že niečo viete. Znalosť zase, že niečo viete urobiť. Nestačí vedieť, ako upiecť kačicu. Musíte byť schopný to aj spraviť. V duchu tejto metafory: Na univerzitách učíme študentov čítať kuchárske knihy. Neučíme ich znalosti, len im odovzdávame informácie. Navyše sa musíme učiť celý život, lebo tie informácie rýchlo zastarávajú.
.české ministerstvo školstva si vás vybralo ako zahraničného konzultanta, aby ste pomohli zvýšiť kvalitu tamojšieho vzdelávacieho systému. Čiže sám stojíte pred výzvou, ako tieto vaše myšlienky uviesť do praxe. A to nie je vôbec jednoduché, keďže učitelia, študenti, rodičia, ani ministri školstva sa nechcú preorientovať.
.dala by sa zmena pretlačiť mimo štátneho vzdelávacieho systému? Často na to upozorňujem: Súkromné školy, podnikové školy či podnikateľské univerzity sú možnosťou, ako to dosiahnuť. Potrebujeme vychovávať podnikateľov, pretože oni vytvárajú pracovné miesta. Nemôžeme vychovávať len zamestnancov pre štát a veľké fabriky. Tých máme dosť. Potrebujeme ľudí, ktorí sa dokážu postarať o seba a vytvoriť prácu aj pre ďalších ľudí. Aj keby jeden človek zamestnal len desať ďalších. Ak takýchto zamestnávateľov máme milión, je to už fajn.
.dá sa niečo zmeniť na systéme financovania vysokého školstva? Univerzity dostávajú príspevky podľa počtu študentov. Ja navrhujem, aby školy boli namiesto toho dotované podľa umiestnenia študentov po skončení štúdia. To je tiež spôsob, ako motivovať školy, aby si sadli za jeden stôl s ľuďmi zo súkromnej sféry. Nejde totiž o to, či vyštudujete, ale či vyštudujete niečo, s čím sa uplatníte. Dať niekomu vzdelanie, s ktorým sa neuplatní, je mrhanie peniazmi. Vysokoškolské vzdelanie prostredníctvom daní financujú aj ľudia, ktorí sami univerzitu nemajú a ani ich deti často neštudujú. A aj voči nim musíme byť zodpovední.
Ťažko sa to komentuje. Politici často prichádzajú s hlúposťami a nezaoberajú sa skutočnými problémami. Ich volebné obdobie je totiž štvorročné a všetko, čo ho presahuje, ide mimo nich. Som veľmi skeptický voči myšlienke, že štát môže nejako dlhodobo naštartovať ekonomický rast. Ekonomiku nemožno „nakopnúť“. Samozrejme, keď zákony neumožňujú jednoduché naberanie a prepúšťanie pracovnej sily, môže to predstavovať problém. Lenže ekonomika dnes nie je v pozícii, keď by mohla vytvárať pracovné miesta iba tým, že sa trochu spružní trh práce.
.v čom je podľa vás problém? Pracovné miesta prosto miznú, pretože sa technologizuje celá spoločnosť a kvôli konkurencieschopnosti sa naháňame za vysokou produktivitou práce. Dochádza k tomu v každom sektore ekonomiky. V najrozvinutejších krajinách, ako USA, je trebárs v poľnohospodárstve zamestnaných tak pol percenta zamestnancov. Ako tam budete povzbudzovať vyššiu zamestnanosť? Vezmete im stroje a poviete, nech sa hrabú v zemi rukami? Jedlo by potom tak zdraželo, že by sme si ho nemohli dovoliť. Nárast produktivity práce sa prosto nedá zvrátiť.
.lenže to sa netýka len poľnohospodárstva. V priemysle sa deje to isté. Vďaka produktivite práce, technologizácii, lepšej organizácii a podobne tam pracuje tak 15 percent pracovnej sily. To všetko sa udialo v mene konkurencieschopnosti a zvýšenia životnej úrovne ľudí. Keď zvýšite produktivitu, vaše výrobky sú vďaka tomu lacnejšie.
.zostávajú len služby. Mnohé technológie sú šité na mieru práve službám. Samozrejme, zamestnávajú najviac ľudí, no ten podiel už začína klesať. Spomeňte si na český film Vratné lahve. Bol tam dôchodca, ktorý sa zamestnal v obchode, kde vykupoval fľaše. Jedného dňa sa tam objavil „samočinný prijímač fliaš“ a on prišiel o prácu. Chvíľu sa ho snažil rozbiť, a potom to vzdal. To isté platí pre bankomaty, ktoré zredukovali potrebu bankových úradníkov. Nevraviac o internetových obchodoch, ktoré sťažujú situáciu tradičnému maloobchodu všeobecne. Celý rad kamenných obchodov sa dnes v USA zatvára.
.lenže takáto „kreatívna deštrukcia“ sa diala aj vminulosti. Vždy sa diala a vždy bude. Ak si ktokoľvek myslí, že nejakým vládnym opatrením kreatívnu deštrukciu zastaví, tak vlastne bojuje proti vyriešeniu krízy. Napríklad za komunizmu žiadna kreatívna deštrukcia nebola možná. Podniky nemohli skrachovať a ľudia nemohli prísť o prácu. Bez možnosti bankrotu ten systém vlastne nemohol obnoviť sám seba. Na nové biznisy, produkty či služby totiž nebol nový priestor. Dnes existujú podobné snahy. Politici ochraňujú pred bankrotom biznisy, ktoré sú neefektívne a výsledkom je, že oživenie nemôže nastať.
.vy však naznačujete, že možnosti na oživenie sú aj tak obmedzené kvôli obrovskému nárastu produktivity práce. Kde teda zohnať robotu pre všetkých tých nezamestnaných? Správna otázka! Ľudia môžu v ekonomike robiť štyri základné veci: produkovať potraviny, vyrábať tovary, poskytovať služby alebo byť zamestnancami štátu. Pričom do tej poslednej skupiny rátam aj ľudí, ktorí nič nerobia a sú závislí od štátnej sociálnej pomoci. Schopnosť poľnohospodárstva, priemyslu a služieb, vytvárať nové pracovné miesta, naráža postupne na svoje medze. A za pracovné príležitosti v štátnom sektore môžeme platiť len tým, čo vyberieme na daniach alebo cez astronomické dlhy.
.čiže politici liečia nesprávnu chorobu. Áno, pretože nezažívame krízu, ale transformáciu. Je to niečo podobné, ako keď sme prechádzali z agrárnej na priemyselnú spoločnosť. Aj vtedy zmenu sprevádzali krízy, no samotná transformácia krízou nie je a nedá sa dosť dobre bojovať proti javom, ako je zefektívňovanie poľnohospodárstva.
.transformácia je vlastne premena. Čiže príde podľa vás po poľnohospodárstve, priemysle, službách a štáte niečo ďalšie? No, práveže nič ďalšie neexistuje. Stojíme pred úplne novým svetom. Nemôžeme dúfať, že vývoj bude len tak ďalej lineárne pokračovať a po poľnohospodárstve, priemysle, službách a štáte príde prosto niečo piate.
.je východiskom z dnešnej situácie to, čomu zvyknete hovoriť „relokalizácia“? Presne tak. A všimnite si, že to nie je nejaký piaty sektor. Ten systém sektorov, ktorý sa dostal na svoj koniec, sám hľadá riešenie. My ho akurát pri tom brzdíme. Napríklad viaceré technológie umožňujú, aby si ľudia začali mnohé veci robiť sami. A táto samoslužba sa najlepšie presadzuje v lokálnych podmienkach. Paralelne s týmto vývojom prebieha akési rozčarovanie z globálnych reťazcov. Tie sú čím ďalej, tým nákladnejšie, dlhšie a menej transparentné. Ľudia prestávajú dôverovať tovarom, nevedia odkiaľ pochádzajú a s rezervou berú, čo je písané na etikete. K tomu všetkému si pridajte riziká chorôb či terorizmu.
.čiže globalizácia vyústi do akéhosi návratu späť na lokálnu úroveň, lenže na vyššej úrovni. Vzhľadom na náklady i určitú mieru sebestačnosti potrebujeme niečo, čomu rozumieme a je to súčasne priehľadné. A tým je práve obnova lokálnych systémov. Celý ten vývoj akoby sa na vyššej úrovni začal opakovať. Začne sa to lokálnym poľnohospodárstvom, teda miestnymi potravinami. Ďalšie budú lokálne výrobky. No k tým budeme musieť pristupovať inak. Už nebudú môcť byť zložené z tisícov malých súčiastok. Budú musieť byť zložené jednoducho a modulárne.
.čo tým presne myslíte? Keď sa pozriete na svoj notebook, tak to je v podstate integrovaný systém, ktorý má veľmi málo častí. Priemerný automobil od Toyoty má asi 44-tisíc rôznych súčiastok. Tie nemôžete vyrábať lokálne. V elektromobile je už omnoho menej zložitých pohyblivých prevodových systémov. Integrované moduly prosto zložíte na mieste podľa miestneho dopytu.
.a po lokálnych potravinách a výrobkoch vzrastie dôraz na lokálne služby? Tie logicky prídu neskôr na rad. Čiže rozvoj ekonomiky bude pokračovať, len sa hospodárstvo akoby preklopí viac z tej globálnej na lokálnu úroveň. Naprieč svetom budú potom putovať najmä digitalizované informácie a znalosti. Teda spoločná skúsenosť ľudstva. V tom bude spočívať tá vyššia úroveň.
.v súvislosti s nahradením globalizácie relokalizáciou zvyknete hovorievať aj o nahradení špecializácie práce akousi reintegráciou práce, procesov či znalostí. Čo tým myslíte? Jedno prebieha súbežne s druhým. Éra masovej výroby viedla k tomu, že sme vymýšľali výrobky s množstvom súčiastok, ktorých montáž si vyžadovala množstvo operácií. A to bolo hnacím motorom znižovania cien. Nový trend spočíva v poklese počtu súčiastok a v nadväzujúcom poklese nutných procesov pri ich výrobe. Od zamestnancov sa už neočakáva, že budú opakovane vykonávať jeden pohyb, ale skôr obsiahnutie istej šírky nutných znalostí a zručností. Dokonca musia vykonávať aj určitú organizačnú prácu, čím na nich prechádzajú niektoré manažérske kompetencie.
.dnes je hĺbka poznatkov v akejkoľvek oblasti taká veľ ká, že každý pokus obsiahnuť viac ako jednu oblasť nevyhnutne vyúsťuje do povrchnosti. Nie je toto problém vašej úvahy? Otázne je, v čom má hĺbka prednosť oproti šírke. Dnes začíname viac potrebovať benefit šírky ako hĺbky. A to preto, že inovácie sa v súčasnosti najlepšie nachádzajú nie v hĺbke jednej špecializácie, ale v prieniku viacerých špecializácií. Máte pravdu v tom, že hĺbka špecializácie je dôležitá, no v určitom zmysle ju už dnes nahrádzajú stroje a počítačové programy. Prosto sa automatizuje. Hoci nie sme navyknutí vzdelávať ľudí k renesančnej šírke, ľudský mozog by to zvládol. Navyše, firmy čoraz viac oceňujú práve schopnosť koordinovať rôzne znalosti a schopnosť chápať i riešiť problémy v ich širokom kontexte.
.ako týmto nárokom prispôsobíte vzdelávací systém? Súhlasím s názormi, podľa ktorých si väčší dôraz zaslúžia inžinierske a technické odbory. No zároveň dodávam, že nie v podobe, v akej momentálne tieto odbory existujú. Musíme sa pohnúť od masovej výroby a špecializovaných poznatkov k tým novým modulárnym systémom integrovaných výrobkov. Vzdelávanie potrebuje radikálnu transformáciu. Nastáva totiž posun od informácií k znalostiam.
.v čom je rozdiel? Informácia znamená, že niečo viete. Znalosť zase, že niečo viete urobiť. Nestačí vedieť, ako upiecť kačicu. Musíte byť schopný to aj spraviť. V duchu tejto metafory: Na univerzitách učíme študentov čítať kuchárske knihy. Neučíme ich znalosti, len im odovzdávame informácie. Navyše sa musíme učiť celý život, lebo tie informácie rýchlo zastarávajú.
.české ministerstvo školstva si vás vybralo ako zahraničného konzultanta, aby ste pomohli zvýšiť kvalitu tamojšieho vzdelávacieho systému. Čiže sám stojíte pred výzvou, ako tieto vaše myšlienky uviesť do praxe. A to nie je vôbec jednoduché, keďže učitelia, študenti, rodičia, ani ministri školstva sa nechcú preorientovať.
.dala by sa zmena pretlačiť mimo štátneho vzdelávacieho systému? Často na to upozorňujem: Súkromné školy, podnikové školy či podnikateľské univerzity sú možnosťou, ako to dosiahnuť. Potrebujeme vychovávať podnikateľov, pretože oni vytvárajú pracovné miesta. Nemôžeme vychovávať len zamestnancov pre štát a veľké fabriky. Tých máme dosť. Potrebujeme ľudí, ktorí sa dokážu postarať o seba a vytvoriť prácu aj pre ďalších ľudí. Aj keby jeden človek zamestnal len desať ďalších. Ak takýchto zamestnávateľov máme milión, je to už fajn.
.dá sa niečo zmeniť na systéme financovania vysokého školstva? Univerzity dostávajú príspevky podľa počtu študentov. Ja navrhujem, aby školy boli namiesto toho dotované podľa umiestnenia študentov po skončení štúdia. To je tiež spôsob, ako motivovať školy, aby si sadli za jeden stôl s ľuďmi zo súkromnej sféry. Nejde totiž o to, či vyštudujete, ale či vyštudujete niečo, s čím sa uplatníte. Dať niekomu vzdelanie, s ktorým sa neuplatní, je mrhanie peniazmi. Vysokoškolské vzdelanie prostredníctvom daní financujú aj ľudia, ktorí sami univerzitu nemajú a ani ich deti často neštudujú. A aj voči nim musíme byť zodpovední.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.