Hedviga nie je ľahký terč

Pravdu ste mali vy. (Úsmev.) Ale predsa len sa aj niečo zmenilo. Je šesť rokov po útoku a po dlhšom čase, keď Hedviga a jej rodina mohli konečne žiť aspoň v relatívnom pokoji, sa opäť cítia ohrození. Volá mi mnoho novinárov, ktorí sa pýtajú na posledné udalosti, lenže o nich sa nedá hovoriť v jednovetových útržkoch. Aj preto vítam, že ste ma oslovili.

Naozaj sa treba vrátiť do augusta roku 2006, keď krátko po útoku vykonali policajti absolútne neodborné 15-dňové vyšetrovanie. Už v tom čase mali konzultovať jej psychický stav so psychiatrami. Keby ju dali vyšetriť hneď po útoku, mali by všetci úplne iný pohľad na to, čo sa stalo. Veď nikto vtedy nerozlišoval, čo si naozaj pamätala pri opise udalostí a čo boli len jej dedukcie. Chápali by, že ak im hovorila o veciach, ktoré si nepamätá, nešlo o snahu niečo zamlčať či klamať. Pokiaľ mala otras mozgu, čo konštatovali prví lekári, jej schopnosť opísať presný sled udalostí bola, samozrejme, výrazne sťažená. Jeden z lekárov dokonca aj navrhoval, aby ju nevypočúvali. Nikoho to však vtedy ani neskôr nezaujímalo.

Od samého začiatku procesu som navrhoval vypočuť psychiatrov, u ktorých sa Hedviga liečila, aby bolo jasné, aký bol jej stav v deň útoku 25. augusta 2006 a počas policajného výsluchu 9. septembra 2006. Len tak sa dalo zistiť, aký vplyv mohli mať lieky či zranenia na pamäťovú stopu. Moje návrhy však niekoľko rokov ignorovali. Jej prvého psychiatra, doktora Sarkőzyho a doktora Hašta, vypočuli len pred pár mesiacmi. To predsa mali spraviť pred šiestimi rokmi!

Títo lekári jasne diagnostikovali, a to každý podľa poznania stavu vecí, jej zdravotný stav. Doktor Sarkőzy presne opísal, čo mu hovorila. Bolo to veľmi dôležité, pretože to bolo bezprostredne po útoku a po tom, ako zažila policajný výsluch. Riešil jej stavy nespavosti a nepokoja. Jeho správu som predložil prokurátorovi Kozolkovi a ten ju ignoroval. Prokuratúra si podľa mňa uvedomovala, že ak budú vypočutí títo svedkovia, tak spochybnia informácie, ktoré sa dostali do médií.

V prvom rade, Hedviga to neodmietla. Hedviga sa k psychiatrom do ambulancie dostavila a vždy sa dostaví. Oznámila im však, že s nimi nebude komunikovať. Právo odmietnuť vypovedať využíva od svojho prvého výsluchu v roku 2007 a bude ho využívať dovtedy, pokiaľ jej riadnym spôsobom neoznámia, čo konkrétne uviedla o svojom prepadnutí nepravdivé. Doposiaľ to totiž ako obvinená nevie. Navyše, na otázky prokurátora týkajúce sa jej duševného stavu už odpovedal pán Labaš, no to sa udialo bez príkazu súdu. Akékoľvek vyšetrovanie duševného stavu je vždy silným zásahom do osobnej integrity človeka. Po tom, čo Hedviga v auguste a septembri 2006 prežila, komunikáciu s psychiatrami o svojom „vnútornom svete“ absolvuje iba vtedy, ak bude vedieť, v čom mala vlastne klamať a keď nebudeme mať žiadne pochybnosti o tom, že nové znalecké dokazovanie nemá viesť iba k tomu, aby sa potvrdili závery, ktoré urobil chirurg, pán Labaš. Psychiatrom však nič nebráni skúmať jej duševný stav na základe rozsiahlej zdravotnej dokumentácie, ktorá je k dispozícii, ako aj z výpovedí lekárov. Sami môžu navrhnúť aj vykonanie dôkazov. Opakujem však našu silnú obavu, že nové znalecké dokazovanie má viesť iba k tomu, aby sa potvrdili tie závery o duševnom stave Hedvigy Malinovej, ktoré formuloval chirurg Labaš.

Hedvige bolo vznesené obvinenie ešte v máji 2006, teda pred viac ako piatimi rokmi. O tom, že zo spisu sa nedá zistiť, v čom mala klamať, som už hovoril. V spise sú ďalej obsiahnuté viaceré tvrdenia pána Labaša, že CT vyšetrenie zo dňa 25. 8. 2006 vyvrátilo poranenie jej hlavy, pričom opak je pravda, čo nám potvrdili viacerí odborníci. Už viac než tri roky sa dožadujeme vypočutia vyšetrovateľa, ktorý vypočúval Hedvigu dňa 9. 9. 2006 ako poškodenú, pretože obsah zápisnice z tohto výsluchu je diametrálne odlišný od obsahu obrazovo-zvukového záznamu z tohto výsluchu. Pritom Hedviga by mala byť trestne stíhaná práve za obsah jej vyjadrení zo zápisnice, i keď ani nevieme, o ktoré ide. Ďalej nebol doposiaľ vypočutý ani odborný klinický psychológ, ktorý bol prítomný takmer počas celého liečebného procesu Hedvigy. Je predsa zrejmé, že noví znalci už na začiatku svojej činnosti musia mať jasno v tom, ktoré časti vyšetrovacieho spisu obsahujú autentické vyjadrenia Hedvigy, a takisto musia mať jasno v tom, či Hedviga bola vypočúvaná po otrase mozgu. Pri skúmaní jej duševného stavu majú určite značný význam vyjadrenia odborníkov, ktorí s ňou po prepadnutí komunikovali. Lenže sa zdá, že to všetko znalcov zatiaľ akoby nezaujímalo a hneď pocítili potrebu Hedvige klásť otázky, respektíve ju pozorovať v zdravotníckom ústave.

Stretnutie so znalcami trvalo viac ako hodinu. Počas tohto stretnutia Hedviga povedala, že nebude odpovedať na ich otázky, ale že sa do ambulancie lekárov dostaví vždy, keď ju o to požiadajú, hoci aj každý deň. Lekárom sme na ich upozornenie, že sa môžu dožadovať ústavného pozorovania Hedvigy, odpovedali, že i počas takéhoto pozorovania nebude s nimi komunikovať. Počas stretnutia Hedvige oznámili, že to stretnutie nebrali ako vyšetrenie a že sa písomne ozvú. Potom sme sa už iba z otázok novinárov dozvedeli, že psychiatri navrhli ústavné pozorovanie. Osobne ma tento zvrat prekvapil a potvrdilo mi to správnosť nášho postupu. V tomto trestnom konaní, ktoré sa začalo na základe trestného oznámenia bývalého príslušníka SIS v roku 2006, napokon nešlo o prvé takéto prekvapenie.

To netvrdím, ale zároveň nechcem byť naivný. Akosi sa mi nechce veriť, že v tomto trestnom konaní sa zrazu po viac ako piatich rokoch nájdu ľudia s odbornou a občianskou statočnosťou, ktorí nebudú mať strach dospieť k tomu, že dekan Lekárskej fakulty UK v Bratislave uviedol do znaleckého posudku nepravdivé a zavádzajúce skutočnosti. Tým by, samozrejme, boli spochybnené aj dezinformácie, ktoré o zdravotnom stave Hedvigy odznievali postupne od tlačovej konferencie ministra vnútra v roku 2006. Skôr sa obávam, že niekto začne pred médiami opakovane vystupovať s neobjektívnymi závermi znaleckého dokazovania, ako to v minulosti beztrestne robil pán Labaš.

Napríklad, keby si vyžiadali informáciu, ktoré obsahy výpovedí vlastne majú byť jadrom znaleckého skúmania. Tiež by som považoval za normálne, keby znalci najskôr požiadali prokurátora, aby boli opätovne vypočutí lekári, ktorých zistenia by mohli mať vplyv na kvalitu znaleckého dokazovania a aby im kládli otázky.

To by som išiel veľmi ďaleko. Nemusia povedať, že je klamárka, stačí povedať len to, že sa nepotvrdili tie zranenia, ktoré opisovali lekári. Ja tú obavu neviem ani nechcem presne definovať. Musím však byť ostražitý voči akejkoľvek forme Hedviginho spochybnenia.

Nie, nemôžem.

Možno by bolo namieste požiadať o vypracovanie znaleckého posudku zahraničných odborníkov, ktorí sú nezávislí od slovenských štátnych orgánov. Ako som povedal, naša nedôvera sa potvrdila aj tentoraz. Strašné na tom celom je, že páchatelia útoku na Hedvigu Malinovú sú známi, a tento prístup vyšetrovacích orgánov ich vlastne kryje. Neveríme tomuto vedeniu Generálnej prokuratúry a myslím si, že to nie je len otázka tejto kauzy. Ale Hedviga Malinová nie je ľahký terč.

Je to pre ňu pomaly rovnako strašné ako to, čo zažívala v roku 2006. Má dve deti, dvoj- a štvorročné, vedie usporiadaný rodinný život, má výborné vzťahy s manželom aj so svojimi rodičmi. Jej rodina pre opätovný útok štátu asi opäť nespáva. Neviem si predstaviť vnútorný svet psychiatra, ktorý navyše Hedvigu videl aj s dieťaťom, ako navrhne, aby bola odlúčená na dva až tri mesiace od detí, a to podľa môjho názoru len preto, že s ním nechce hovoriť. Veď to je brutálne surové! Skoro všetci sú pritom ticho.

Asi to treba povedať na plné ústa. Odborná úroveň, ktorú prezentuje Generálna prokuratúra SR, je mimoriadne nízka. K vašej otázke: najskôr musíte využiť všetky vnútorné právne mechanizmy. Nevylučujem, že k tomu príde.

Hedviga Malinová podala na Európsky súd pre ľudské práva sťažnosť na neľudské zaobchádzanie s jej osobou. Neľudskosť v zaobchádzaní s Hedvigou sme videli v tom, že Slovenská republika odmietla vyšetrovať jej prepadnutie z roku 2006. Hedviga sa nedožadovala žiadneho finančného plnenia. Akceptovali sme návrh na dohodu zo strany vlády Ivety Radičovej a s jej vládou sme uzavreli zmier, v ktorom vláda pripustila, že vo vyšetrovaní Hedviginho prepadnutia mohlo dôjsť k porušeniu jej základných ľudských práv a slobôd. My sme sa zaviazali, že už nebudeme podávať vo vzťahu k tejto trestnej veci žiadne návrhy. To sa však netýka tejto druhej trestnej veci, v ktorej je Hedviga obvinená.

Samozrejme, že aj právny. Asi nie je obvyklé, aby Slovenská republika na jednej strane pripustila, že v trestnom konaní prepadnutia Hedvigy mohlo dôjsť k porušeniu jej základných ľudských práv a slobôd, a na strane druhej, aby ju tá istá Slovenská republika v inom trestnom konaní trestne stíhala za údajný obsah jej výpovedí z konania, v ktorom boli porušené jej základné ľudské práva a slobody.

To nie je možné. Ja si ani nemyslím že väčšina členov aktuál - nej vlády sa z kauzy teší.

Tento problém sa nevyrieši tým, že Hedvigu budú nútiť k priznaniu a vyrábať dôkazy, ktorými by ju mohli usvedčiť. Tadiaľ cesta nevedie. Hedviga nebola a nebude ľahká obeť. Nepristúpili sme už na jedno vminulosti ponúkané riešenie, ktoré nám poslali cez vplyvného bratislavského podnikateľa.

Navrhovali nám, aby sa aspoň sčasti priznala, že klamala a oni to hneď zastavia.

Teraz vám na to neodpoviem. Všetko chce svoj čas.

Neviem, ale sú schopní všetkého. Títo bývalí príslušníci Československej ľudovej armády sa nerozpakujú. Ako Slovák mám často obavu zo Slovákov, ktorí majú v rukách nekontrolovateľnú moc.

Túto vec má v rukách úzka skupina na Generálnej prokuratúre, ktorej záujmy nemusia byť totožné so záujmami mnohých členov slovenskej vlády.

Nepoznám ho. Jeho skutky ukážu, čo si mám o tom myslieť.

Asi to už dnes nemožno tvrdiť. Odvtedy je predsa už viac ako 22 rokov. Podľa mňa tu existuje viacero dôvodov. Po roku 1990 odišlo z prokuratúry veľké množstvo prokurátorov. Možno jedna, dve generácie. Bol to prirodzený proces, no určite to zanechalo z hľadiska odbornosti istý následok. A už dlho sa mi zdá, že zásadný vplyv mal aj nástup bývalých vojenských prokurátorov do riadiacich funkcií, predovšetkým na Generálnej prokuratúre SR. Začalo sa to nástupom generálneho prokurátora Michala Vaľa.Vojenské prokuratúry jednoducho v minulosti nemali taký odborný záber ako civilné prokuratúry. Dnes je predovšetkým na Generálnej prokuratúre SR veľké množstvo osobne a personálne spriaznených ľudí, ktorých spája spoločná vojenská minulosť. Takisto malo zásadný vplyv na zlý stav prokuratúry nevyšetrenie kauzy únosu Michala Kováča mladšieho a vraždy Róberta Remiáša. Nikto totiž nikdy nevyšetroval policajtov a prokurátorov, ktorí obe tieto kauzy v čase do roku 1998 likvidovali. Mnohí sa, naopak, postupne dostávali na funkčne významnejšie miesta a doposiaľ pracujú na prokuratúre.

Odborná sa mi zdá, že bola vyššia. Morálna asi nie. Ale odborná úroveň aj vzdelávací systém, čo pretrvávalo do začiatku 90. rokov, boli naozaj na istej úrovni. Potom prišli excesy, ktoré v rokoch 1994 až 1998 zrúcali mantinely, a tým trpíme dodnes.

Nie som si istý, či chcú Slováci právny štát. Môžete vymyslieť akýkoľvek systém voľby, respektíve menovania týchto ľudí, kľúčová otázka sa nezmení: Chcú ľudia na Slovensku právny štát, alebo nechcú? Asi potrebujeme silné pozitívne osobnosti, ktoré vysvetlia, prečo sa právny štát pre nás všetkých oplatí. Zdá sa, že týchto osobností je u nás veľmi málo. Možno nám chýbajú ústavné, možno buržoázne tradície.

Bojím sa, že nie. Ale to nie je iba o prokuratúre. Systém fungovania štátneho orgánu ich veľmi ľahko a asi aj dosť rýchlo môže otráviť. Keď mladí ľudia zistia, ako sa majú veci, možno sa budú chvíľu vzpierať, ale napokon buď odídu, alebo sa prispôsobia. Je kľúčové, aby mladí ľudia cestovali na zahraničné pobyty a videli, ako pracujú štátne orgány v právnom svete. Nevadí, že napríklad v USA majú úplne iný právny systém, dôležité je vidieť, ako sa prokurátori či sudcovia správajú, aký majú étos v súkromí a podobne. Na druhej strane je strašné, keď mladí ľudia vidia, ako zostali bez potrestania tí, ktorí marili vyšetrovanie únosu či vrážd, alebo ako systém dokonca trestal tých statočných, ktorí sa vo funkciách prokurátorov alebo sudcov postavili proti zásahom do ich nezávislosti.

Asi áno, Česi majú silnejšie ústavné tradície, tým pádom aj mnoho právnických osobností, stačí si porovnať odbornú právnickú literatúru v Česku a na Slovensku. Mnohí českí právnici nešli do komerčnej sféry, ale ostali vo vzdelávacej oblasti a udávajú z hľadiska odbornosti tón. Je tam teda cítiť niečo ako zodpovednosť elity voči češstvu. U nás máte príklad úplne katastrofálneho znaleckého dokazovania zo strany dvakrát zvoleného dekana Lekárskej fakulty UK a nikto sa voči tomu neohradil... Samozrejme, aj u nás je mnoho slušných a kvalitných ľudí, ale nemajú vplyv. Na Slovensku asi viac pôsobí fráza o tom, že niekto pochádza z biednych sociálnych pomerov.

V zásade áno, ale na druhej strane, ako som raz povedal na jednej diskusii, na ktorej bol aj pán profesor Holländer, ak tento národ vygeneroval ľudí ako on, nemôžeme byť na tom až tak zle...

To je práveže dobré. Keby ostal tu, asi by tam už nebol.

Samozrejme, že by mohol mnohé zmeniť, nebolo by to však metrovými, ale centimetrovými krokmi. Neočakávajme bleskové úniky. Ak ide spoločnosť vpred rýchlosťou 5 km/hod, nijaký štátny orgán nemôže ísť 20 km/hod.

Keď chcem veci meniť, musím si objektívne zistiť ich stav. Optimistov sú plné ulice. Ľudia budú asi naďalej počúvať sociálnych populistov, lebo sa nemajú príliš o čo oprieť. A EÚ za nás nič nespraví. Ale vôbec to nevidím také čierne. Pri kauze Hedviga som za tie roky stretol naozaj množstvo slušných ľudí, najmä medzi novinármi. To by som predtým vôbec nečakal, ale je fakt, že až na dve-tri výnimky som bol veľmi milo prekvapený. 

To nie, ale je fakt, že dokončenie prípadu Hedvigy je mojou povinnosťou, a potom si už zrejme nič podobné nevezmem. Mňa jednoducho unavuje ten strašný stav vecí v justícii, kde sa len náhodou stane niečo, čo vás milo prekvapí. Samozrejme, na súdoch je veľa slušných ľudí, ale vy ako advokát svojim klientom až príliš často nemôžete vôbec garantovať, či proces prebehne spravodlivo. Hoci ste niekedy silno presvedčený, že váš klient je v práve, neviete predvídať výsledok súdu, a to najmä v kauzách, kde ide o väčšie peniaze. A to je pre nejedného advokáta frustrujúce a mimoriadne psychicky náročné.