Rok po filmovom vyznaní lásky mestu Paríž tu máme nový allenovský kompliment architektonicky krásnemu, spletitému, na dejiny nesmierne bohatému, utrúbenému mestu miest – Do Ríma s láskou.
Z Allena sa stáva európsky cestovateľ. Lebo pred Parížom bola ešte Barcelona a tiež Londýn. Teritórium príbehov sa zmenilo, Američania prichádzajú za dobrodružstvom a romantikou do Európy, ale dôraz na príbehy, ktoré sa krútia okolo vzťahov, najmä partnerských vzťahov medzi ženou a mužom, ostáva nemenný. Ostáva aj ten najvyberanejší kasting a herecké podanie, opäť sa dajú nájsť smiech a smútok, akoby spojené do jedinej emócie, niekedy okorenenej poriadnou dávkou tej najobyčajnejšej trápnosti, takej blízkej každému z nás, lebo sme sa už mnohokrát kúpali v jej rumencových vodách. Ostáva tragikomickosť dialógov, celkom nesúrodé očarenie bratmi Marxovcami na strane jednej a Ingmarom Bergmanom na strane druhej, ostáva priam zázrak toho, že hoci Allen nie je mainstreamový filmár, dokonca by sa dalo povedať, že je tvorcom intelektuálnym, napriek tomu býva jeho obecenstvo nadmieru početné.
.medzi tragikou a komikou
Michael Žantovský v monografii o Woodym Allenovi napísal: „Bylo by to k smíchu, kdyby to nebylo k pláči, říkáme často. Bylo by to k pláči, kdyby to nebylo k smíchu, říká Woody Allen. Není náhodou, že nejpůsobivější a nejúspěšnější Allenovi filmy jsou právě ty, v nichž se mu podařilo udržet křehkou balanci mezi komičnem a tragičnem.“
Woody Alen: „Viem, že som schopný urobiť úspešný komický film každý rok, a dokázal by som napísať každý rok komickú hru, ktorá by bola úspešná na Broadwayi. Ale rád by som sa vydal do oblastí, kde si nie som istý a kde nie som veľmi dobrý... Rád by som riskoval – rád by som tak trochu pred svojím obecenstvom zlyhal... Keď človek robí komédiu, nesedí pri jednom stole s dospelými, ale s deťmi.“
Pri filme Kasandrin sen (2007) si sadol k stolu dospelých. A trochu aj pri Vicky Cristine Barcelone (2008). Potom sa v Paríži a Ríme, našťastie, vrátil k nášmu spoločnému detskému stolu. To „našťastie“ z predchádzajúcej vety však neznamená, že by Allenovi nesvedčalo aj autorstvo vážnych filmov. Bolo by nespravodlivé neústupne očakávať vždy iba humor, hoci ho aj v podaní Woodyho Allena máme tak radi, pre jeho výnimočný, neopakovateľný buket.
.londýn, Barcelona
V Kasandrinom sne sa londýnski bratia Ian a Terry dostanú do veľkých finančných problémov. Ich predstavy o budúcnosti sa rúcajú ako domček z karát. Jediný, kto im môže pomôcť, je ich prebohatý strýko Howard. A ten je ochotný pomôcť, ale za protislužbu. A nie hocijakú. Vo firme sa na neho chystá kontrola a jeden zo spolupracovníkov má v pláne predložiť dôkazy, ktoré Howarda usvedčia z protizákonných machinácií a zničia mu kariéru. Strýko požiada synovcov, aby toho chlapíka, ktorý sa chystá hovoriť, umlčali. Zabili. Morálna dilema sa rozprestrie na život Ianov i ten Terryho. Chvíľu sa k novej situácii postavia rovnako, ale potom sa ich názory začnú nebezpečne rozchádzať...
Dve krásne Američanky prichádzajú vo filme Vicky Cristina Barcelona (2008) stráviť nejaký čas v katalánskej metropole. Vicky je tmavovláska, študuje katalánsku kultúru, v Spojených štátoch zanechala snúbenca, úspešného stredostavovského, ničím – okrem vidiny stálej budúcnosti – nezaujímavého chlapíka Douga, za ktorého sa už onedlho vydá. Je spokojná, ako jej to v živote dobre vyšlo. Blondínka Cristina chce v meste Antoniho Gaudího nájsť niečo, čo v jej existencii chýba. Pravdepodobne to súvisí s láskou, ale nie si je istá. Nevie, čo hľadá, vie len, čo určite nájsť nechce. Zoznámia sa s charizmatickým maliarom Juanom Antoniom, ktorý sa hneď od začiatku netají svojím plánom, romanticky si zašantiť s americkými slečnami vo vzrušujúcej trojke. Onedlho sa na scéne objavuje maliarova nevyspytateľná bývalá manželka, dokonca prilietí aj Doug s dobrým nápadom: s Vicky sa zosobášia v Barcelone. A zrazu tam všetci, obklopení nesmrteľnou Gaudího architektúrou, premýšľajú o tom, či a ako možno zažiť nesmrteľnú lásku medzi človekom a človekom. Nie je to zlý film, ale chýba mu ten povestný allenovský humor a vážno, čo sa v ňom skrýva, tak nemôže poriadne vyjsť na povrch.
.paríž
Hlavný hrdina filmu Polnoc v Paríži (2011) Gil je úspešný hollywoodsky autor, prácu, ktorú robí, považuje za rutinu, väčšmi by ho lákalo venovať sa svojmu románu. Možno aj preto, pre Gilovu inšpiráciu, navštívia so snúbenicou Paríž. Ak tam prší a ty o polnoci stojíš pri správnych schodoch správneho kostola, stane sa ti niečo neuveriteľné. Príde koč a odvezie ťa... do Paríža dvadsiatych rokov minulého storočia, keď sa po jeho uliciach, lokáloch a bytoch motkali Picasso, Coco Chanel, Degas, Man Ray, Gertruda Steinová (možno s ružou, s ružou, s ružou, s ružou), Gaugin, Mattise, Hemingway... Realita sa prelína so snom, minulosť s prítomnosťou už neúprosne pracujú na tom, aby ovplyvnili Gilovu budúcnosť. Je reč o autorskej kreativite a, samozrejme, o láske, jej mantineloch, jej hĺbke, jej krehkosti...
Woody Allen je majstrom tragikomického, ironického slova, čo stavia mnohé z nôh na hlavu, lebo možno takto nasmerované to má oveľa väčší zmysel.
„V živote ľutujem jedine to, že nie som niekto iný.“
„Peniaze sú lepšie ako chudoba, už iba z finančných dôvodov.“
„Je umenie zrkadlo života, alebo čo vlastne?“
Alebo: „Nechcem dosiahnuť nesmrteľnosť svojím dielom, ale tým, že neumriem."
.rím
Aj Allenov najnovší film Do Ríma s láskou je plný allenovčiny – v dialógoch, v obraze, v kreovaní a spájaní (fyzickom i mentálnom) zápletiek. Je to príbeh niekoľkých dvojíc. Talian Michelangelo sa náhodne v rímskych uliciach zoznámi s americkou turistkou Hayley, ich vzťah má rýchly spád, čoskoro už prilietajú Hayleyini rodičia, aby sa budúca rodina navzájom pozoznamovala. Michelangelov ocko (hrá ho Fabio Armiliato, hviezdny tenor, ktorý už vystupoval v La Scalle aj v Metropolitnej opere) krásne spieva operné árie, ale iba v sprche. Haylein ocko (Woody Allen) je extraavantgardný operný režisér, ktorý sa nevie zmieriť s dôchodcovským stavom. Vidiečania Milly a Antonio prišli do Ríma stráviť medové týždne a zabezpečiť si budúcnosť. Mesto je však plné nástrah, prostitútok a slávnych hercov. Bohatý americký architekt blúdi rímskymi uličkami, aby si zaspomínal na mladé roky, ktoré tu strávil. Stretáva študenta Jacka a zisťuje, že čosi na ich osudoch je až nepríjemne podobné... Dokonca aj chronicky nudnému úradníkovi Leopoldovi (Roberto Benigni) sa stane čosi nezvyčajné... A keďže je Hayleyin otec dosť čudný a mama psychiatrička, dôjde aj, ako nakoniec u Allena takmer vždy, na verš Jana Vodňanského: „Freude, Freude, Freude, vždycky na tě dojde.“
Woody Allen je v snímke Do Ríma s láskou v tom dobrom zmysle opäť vyzbrojený svojimi tradičnými zbraňami. Je vtipný, je nežný, rozumie si s postavami, je romantický, ale aj ostro ironický k svetu i ľuďom. Obdivujem, ako sa dokáže šarmantne točiť v tých svojich dávno vychodených kruhoch tak, aby ešte stále, vždy znovu a znovu vedel rozosmiať, očariť. Že sa vždy znova a znova dokáže objaviť v takej čerstvej podobe. Napriek veku, napriek desiatkam filmov, ktoré má za sebou.
Na záver opäť Žantovský: „Allen je ojedinělý i v tom, že svou výpověď neomezuje na reflexi světa, nýbrž svět současně transformuje V jeho dílech se reálné snoubí s magickým. Imaginární svět v jeho vidění tvoří přirozenou a rovnocennou protiváhu slzavého údolí. Právě díky této dialektice vnímání odchází divák z jeho filmů, plných problémů, lidského neštěstí a směšnosti, očistěn, povzbuzen, v pravém slova smyslu povznesen.“
Do Ríma s láskou (To Rome with love), USA, Taliansko, Španielsko 2012 Scenár a réžia: Woody Allen. Kamera: Darius Khondji. Hrajú: Judy Davis, Roberto Benigni, Alison Pill, Alec Baldwin, Penelope Cruz, Jesse Eisenberg, Woody Allen a ďalší.
Z Allena sa stáva európsky cestovateľ. Lebo pred Parížom bola ešte Barcelona a tiež Londýn. Teritórium príbehov sa zmenilo, Američania prichádzajú za dobrodružstvom a romantikou do Európy, ale dôraz na príbehy, ktoré sa krútia okolo vzťahov, najmä partnerských vzťahov medzi ženou a mužom, ostáva nemenný. Ostáva aj ten najvyberanejší kasting a herecké podanie, opäť sa dajú nájsť smiech a smútok, akoby spojené do jedinej emócie, niekedy okorenenej poriadnou dávkou tej najobyčajnejšej trápnosti, takej blízkej každému z nás, lebo sme sa už mnohokrát kúpali v jej rumencových vodách. Ostáva tragikomickosť dialógov, celkom nesúrodé očarenie bratmi Marxovcami na strane jednej a Ingmarom Bergmanom na strane druhej, ostáva priam zázrak toho, že hoci Allen nie je mainstreamový filmár, dokonca by sa dalo povedať, že je tvorcom intelektuálnym, napriek tomu býva jeho obecenstvo nadmieru početné.
.medzi tragikou a komikou
Michael Žantovský v monografii o Woodym Allenovi napísal: „Bylo by to k smíchu, kdyby to nebylo k pláči, říkáme často. Bylo by to k pláči, kdyby to nebylo k smíchu, říká Woody Allen. Není náhodou, že nejpůsobivější a nejúspěšnější Allenovi filmy jsou právě ty, v nichž se mu podařilo udržet křehkou balanci mezi komičnem a tragičnem.“
Woody Alen: „Viem, že som schopný urobiť úspešný komický film každý rok, a dokázal by som napísať každý rok komickú hru, ktorá by bola úspešná na Broadwayi. Ale rád by som sa vydal do oblastí, kde si nie som istý a kde nie som veľmi dobrý... Rád by som riskoval – rád by som tak trochu pred svojím obecenstvom zlyhal... Keď človek robí komédiu, nesedí pri jednom stole s dospelými, ale s deťmi.“
Pri filme Kasandrin sen (2007) si sadol k stolu dospelých. A trochu aj pri Vicky Cristine Barcelone (2008). Potom sa v Paríži a Ríme, našťastie, vrátil k nášmu spoločnému detskému stolu. To „našťastie“ z predchádzajúcej vety však neznamená, že by Allenovi nesvedčalo aj autorstvo vážnych filmov. Bolo by nespravodlivé neústupne očakávať vždy iba humor, hoci ho aj v podaní Woodyho Allena máme tak radi, pre jeho výnimočný, neopakovateľný buket.
.londýn, Barcelona
V Kasandrinom sne sa londýnski bratia Ian a Terry dostanú do veľkých finančných problémov. Ich predstavy o budúcnosti sa rúcajú ako domček z karát. Jediný, kto im môže pomôcť, je ich prebohatý strýko Howard. A ten je ochotný pomôcť, ale za protislužbu. A nie hocijakú. Vo firme sa na neho chystá kontrola a jeden zo spolupracovníkov má v pláne predložiť dôkazy, ktoré Howarda usvedčia z protizákonných machinácií a zničia mu kariéru. Strýko požiada synovcov, aby toho chlapíka, ktorý sa chystá hovoriť, umlčali. Zabili. Morálna dilema sa rozprestrie na život Ianov i ten Terryho. Chvíľu sa k novej situácii postavia rovnako, ale potom sa ich názory začnú nebezpečne rozchádzať...
Dve krásne Američanky prichádzajú vo filme Vicky Cristina Barcelona (2008) stráviť nejaký čas v katalánskej metropole. Vicky je tmavovláska, študuje katalánsku kultúru, v Spojených štátoch zanechala snúbenca, úspešného stredostavovského, ničím – okrem vidiny stálej budúcnosti – nezaujímavého chlapíka Douga, za ktorého sa už onedlho vydá. Je spokojná, ako jej to v živote dobre vyšlo. Blondínka Cristina chce v meste Antoniho Gaudího nájsť niečo, čo v jej existencii chýba. Pravdepodobne to súvisí s láskou, ale nie si je istá. Nevie, čo hľadá, vie len, čo určite nájsť nechce. Zoznámia sa s charizmatickým maliarom Juanom Antoniom, ktorý sa hneď od začiatku netají svojím plánom, romanticky si zašantiť s americkými slečnami vo vzrušujúcej trojke. Onedlho sa na scéne objavuje maliarova nevyspytateľná bývalá manželka, dokonca prilietí aj Doug s dobrým nápadom: s Vicky sa zosobášia v Barcelone. A zrazu tam všetci, obklopení nesmrteľnou Gaudího architektúrou, premýšľajú o tom, či a ako možno zažiť nesmrteľnú lásku medzi človekom a človekom. Nie je to zlý film, ale chýba mu ten povestný allenovský humor a vážno, čo sa v ňom skrýva, tak nemôže poriadne vyjsť na povrch.
.paríž
Hlavný hrdina filmu Polnoc v Paríži (2011) Gil je úspešný hollywoodsky autor, prácu, ktorú robí, považuje za rutinu, väčšmi by ho lákalo venovať sa svojmu románu. Možno aj preto, pre Gilovu inšpiráciu, navštívia so snúbenicou Paríž. Ak tam prší a ty o polnoci stojíš pri správnych schodoch správneho kostola, stane sa ti niečo neuveriteľné. Príde koč a odvezie ťa... do Paríža dvadsiatych rokov minulého storočia, keď sa po jeho uliciach, lokáloch a bytoch motkali Picasso, Coco Chanel, Degas, Man Ray, Gertruda Steinová (možno s ružou, s ružou, s ružou, s ružou), Gaugin, Mattise, Hemingway... Realita sa prelína so snom, minulosť s prítomnosťou už neúprosne pracujú na tom, aby ovplyvnili Gilovu budúcnosť. Je reč o autorskej kreativite a, samozrejme, o láske, jej mantineloch, jej hĺbke, jej krehkosti...
Woody Allen je majstrom tragikomického, ironického slova, čo stavia mnohé z nôh na hlavu, lebo možno takto nasmerované to má oveľa väčší zmysel.
„V živote ľutujem jedine to, že nie som niekto iný.“
„Peniaze sú lepšie ako chudoba, už iba z finančných dôvodov.“
„Je umenie zrkadlo života, alebo čo vlastne?“
Alebo: „Nechcem dosiahnuť nesmrteľnosť svojím dielom, ale tým, že neumriem."
.rím
Aj Allenov najnovší film Do Ríma s láskou je plný allenovčiny – v dialógoch, v obraze, v kreovaní a spájaní (fyzickom i mentálnom) zápletiek. Je to príbeh niekoľkých dvojíc. Talian Michelangelo sa náhodne v rímskych uliciach zoznámi s americkou turistkou Hayley, ich vzťah má rýchly spád, čoskoro už prilietajú Hayleyini rodičia, aby sa budúca rodina navzájom pozoznamovala. Michelangelov ocko (hrá ho Fabio Armiliato, hviezdny tenor, ktorý už vystupoval v La Scalle aj v Metropolitnej opere) krásne spieva operné árie, ale iba v sprche. Haylein ocko (Woody Allen) je extraavantgardný operný režisér, ktorý sa nevie zmieriť s dôchodcovským stavom. Vidiečania Milly a Antonio prišli do Ríma stráviť medové týždne a zabezpečiť si budúcnosť. Mesto je však plné nástrah, prostitútok a slávnych hercov. Bohatý americký architekt blúdi rímskymi uličkami, aby si zaspomínal na mladé roky, ktoré tu strávil. Stretáva študenta Jacka a zisťuje, že čosi na ich osudoch je až nepríjemne podobné... Dokonca aj chronicky nudnému úradníkovi Leopoldovi (Roberto Benigni) sa stane čosi nezvyčajné... A keďže je Hayleyin otec dosť čudný a mama psychiatrička, dôjde aj, ako nakoniec u Allena takmer vždy, na verš Jana Vodňanského: „Freude, Freude, Freude, vždycky na tě dojde.“
Woody Allen je v snímke Do Ríma s láskou v tom dobrom zmysle opäť vyzbrojený svojimi tradičnými zbraňami. Je vtipný, je nežný, rozumie si s postavami, je romantický, ale aj ostro ironický k svetu i ľuďom. Obdivujem, ako sa dokáže šarmantne točiť v tých svojich dávno vychodených kruhoch tak, aby ešte stále, vždy znovu a znovu vedel rozosmiať, očariť. Že sa vždy znova a znova dokáže objaviť v takej čerstvej podobe. Napriek veku, napriek desiatkam filmov, ktoré má za sebou.
Na záver opäť Žantovský: „Allen je ojedinělý i v tom, že svou výpověď neomezuje na reflexi světa, nýbrž svět současně transformuje V jeho dílech se reálné snoubí s magickým. Imaginární svět v jeho vidění tvoří přirozenou a rovnocennou protiváhu slzavého údolí. Právě díky této dialektice vnímání odchází divák z jeho filmů, plných problémů, lidského neštěstí a směšnosti, očistěn, povzbuzen, v pravém slova smyslu povznesen.“
Do Ríma s láskou (To Rome with love), USA, Taliansko, Španielsko 2012 Scenár a réžia: Woody Allen. Kamera: Darius Khondji. Hrajú: Judy Davis, Roberto Benigni, Alison Pill, Alec Baldwin, Penelope Cruz, Jesse Eisenberg, Woody Allen a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.