Anatém sa dotýka čohosi, čo vedu presahuje, respektíve vracia sa k tomu, čo na pôde filozofie pomáhalo dnešný význam pojmu veda konštituovať. Začať by sme mohli sporom o univerzálie, nominalizmus verzus realizmus, pokračovať jeho „vyústením“ do sporu empirizmu a racionalizmu a skončili by sme kdesi pri Wittgensteinovi a Popperovi, kde by nám nezostalo nič iné, len priznať porážku.
Lebo Anatém síce je aj o metodológii vedy, ale môže fungovať aj vtedy, ak jeho potenciálny čitateľ vôbec netuší, o čom sú predchádzajúce riadky.
Anatém je veľkoepický sci-fi román, v ktorom sa fascinujúcim spôsobom snúbia precízne budovaná atmosféra fikčnej reality a dobrodružný príbeh, ktorý nemožno prerozprávať, lebo ak by sme sa o to pokúsili, stal by sa nevyhnutne banálnym, a on taký nie je.
Okresaný na samotnú dreň, zbavený všetkého dôležitého, je príbeh Anatému iba ďalšou variáciou príbehu o bezmennom malom hrdinovi, ktorý v sebe nájde silu a odhodlanie čosi zmeniť, čomusi zabrániť, a zachrániť tak svet. Prekonáva nástrahy, menšie, väčšie, najväčšie, vidí prv, čo iní nevidia, koná podľa toho a tak ďalej až k dobrému koncu. K pointe, k pointám, ale nie nevyhnutne, tých je totiž hneď niekoľko, čitateľovi dochádzajú postupne a najlepšie je, že sa tak môže diať bez ohľadu na potenciálny autorský zámer.
Lebo Anatém je v najpoctivejšom slova zmysle filozofický román, ktorý sa viac pýta, ako odpovedá. Fantastické ozvláštnenie v ňom plní dištančnú funkciu, ktorá čitateľa núti na jednej strane zachovávať si odstup (je to tam, nie tu), na druhej, všetko čítané z tamtoho sveta dávať do vzťahu s naším svetom (ako to je u nás, čo to je, čo by to mohlo byť).
Ak po Anatéme siahne nepripravený čitateľ, bez skúsenosti s fantastikou tohto typu, prípadne bez skúsenosti so Stephensonom, môže sa cítiť stratený. V poďakovaní a v poznámke pre čitateľa ho autor síce uvedie do hry, ale nijako zásadnejšie nenaznačí ani nevysvetlí, prečo vôbec prvým textom Anatému je fiktívne slovníkové heslo, navyše heslo plné novotvarov a slov bez zreteľného významu. Ale ak čitateľ zotrvá, precitnutie a pochopenie prídu pomerne skoro.
A po ďalších päťdesiatich stranách to dáva dokonalý zmysel.
Teorik, matém, sakulárny, mystagog, znavač, takých slov sú v Anatéme stovky, je nimi zaplnený tak, aby síce dával zmysel, ale skôr tušený, ako vypovedateľný. Teorik môže znamenať teoretik, fonetická príbuznosť tu je, a my, čitatelia, naše vedomie, naše rozumenie jazyku funguje tak, že ten význam k tomu slovu, hoci nie je identické, len príbuzne znie, aj tak priradíme. Matém – matematik, sakulárny – sekulárny. Niekedy to funguje, niekedy nie, v tom je krása Anatému, a tie významy nikdy nie sú úplne identické – teorik nie je teoretik, len čosi príbuzné – a my to tak čítame a aj tomu tak (ne)rozumieme a v tom je poetika Anatému.
Anatém je román zo sveta, v ktorom sa inak pomenúvajú veci, už to by mohlo stačiť, už to z neho robí mimoriadny zážitok. Anatém je však aj románom o tom, čo to znamená, keď sa veci pomenúvajú inak a v tom, tým je celkom mimoriadny. Román o niečom, ktorý toto niečo nesprostredkúva opisom, ale necháva čitateľa, aby to zakúsil.
Ak ho teda človek dokáže prečítať.
Neala Stephensona považujem za najväčšieho žijúceho spisovateľa. Prečo? Pretože mu bezo zvyšku nerozumiem a aspoň tie knihy, ktoré sa objavili v prekladoch (Veľké U, Sníh, Diamantový vek, Kryptonomicon, Rtuť, Anatém) napĺňajú to, čo pokladám za vrcholný ideál literatúry. LITERATÚRY, aby som bol presný. Nepodkladať sa, nevychádzať čitateľovi na pol cesty, nepodceňovať ho, vlastne celkom ho ignorovať, v mene čohosi dôležitejšieho. Poznania, zážitku, inšpirácie. Sú veci, ktoré si dokážem predstaviť len tak, sám od seba, a sú veci, ktoré si síce dokážem predstaviť, ale až keď ich niekto vymyslí a premyslí. Neal Stephenson: Anatém Talpress, 2012, preklad: Petr Kotrle.
Lebo Anatém síce je aj o metodológii vedy, ale môže fungovať aj vtedy, ak jeho potenciálny čitateľ vôbec netuší, o čom sú predchádzajúce riadky.
Anatém je veľkoepický sci-fi román, v ktorom sa fascinujúcim spôsobom snúbia precízne budovaná atmosféra fikčnej reality a dobrodružný príbeh, ktorý nemožno prerozprávať, lebo ak by sme sa o to pokúsili, stal by sa nevyhnutne banálnym, a on taký nie je.
Okresaný na samotnú dreň, zbavený všetkého dôležitého, je príbeh Anatému iba ďalšou variáciou príbehu o bezmennom malom hrdinovi, ktorý v sebe nájde silu a odhodlanie čosi zmeniť, čomusi zabrániť, a zachrániť tak svet. Prekonáva nástrahy, menšie, väčšie, najväčšie, vidí prv, čo iní nevidia, koná podľa toho a tak ďalej až k dobrému koncu. K pointe, k pointám, ale nie nevyhnutne, tých je totiž hneď niekoľko, čitateľovi dochádzajú postupne a najlepšie je, že sa tak môže diať bez ohľadu na potenciálny autorský zámer.
Lebo Anatém je v najpoctivejšom slova zmysle filozofický román, ktorý sa viac pýta, ako odpovedá. Fantastické ozvláštnenie v ňom plní dištančnú funkciu, ktorá čitateľa núti na jednej strane zachovávať si odstup (je to tam, nie tu), na druhej, všetko čítané z tamtoho sveta dávať do vzťahu s naším svetom (ako to je u nás, čo to je, čo by to mohlo byť).
Ak po Anatéme siahne nepripravený čitateľ, bez skúsenosti s fantastikou tohto typu, prípadne bez skúsenosti so Stephensonom, môže sa cítiť stratený. V poďakovaní a v poznámke pre čitateľa ho autor síce uvedie do hry, ale nijako zásadnejšie nenaznačí ani nevysvetlí, prečo vôbec prvým textom Anatému je fiktívne slovníkové heslo, navyše heslo plné novotvarov a slov bez zreteľného významu. Ale ak čitateľ zotrvá, precitnutie a pochopenie prídu pomerne skoro.
A po ďalších päťdesiatich stranách to dáva dokonalý zmysel.
Teorik, matém, sakulárny, mystagog, znavač, takých slov sú v Anatéme stovky, je nimi zaplnený tak, aby síce dával zmysel, ale skôr tušený, ako vypovedateľný. Teorik môže znamenať teoretik, fonetická príbuznosť tu je, a my, čitatelia, naše vedomie, naše rozumenie jazyku funguje tak, že ten význam k tomu slovu, hoci nie je identické, len príbuzne znie, aj tak priradíme. Matém – matematik, sakulárny – sekulárny. Niekedy to funguje, niekedy nie, v tom je krása Anatému, a tie významy nikdy nie sú úplne identické – teorik nie je teoretik, len čosi príbuzné – a my to tak čítame a aj tomu tak (ne)rozumieme a v tom je poetika Anatému.
Anatém je román zo sveta, v ktorom sa inak pomenúvajú veci, už to by mohlo stačiť, už to z neho robí mimoriadny zážitok. Anatém je však aj románom o tom, čo to znamená, keď sa veci pomenúvajú inak a v tom, tým je celkom mimoriadny. Román o niečom, ktorý toto niečo nesprostredkúva opisom, ale necháva čitateľa, aby to zakúsil.
Ak ho teda človek dokáže prečítať.
Neala Stephensona považujem za najväčšieho žijúceho spisovateľa. Prečo? Pretože mu bezo zvyšku nerozumiem a aspoň tie knihy, ktoré sa objavili v prekladoch (Veľké U, Sníh, Diamantový vek, Kryptonomicon, Rtuť, Anatém) napĺňajú to, čo pokladám za vrcholný ideál literatúry. LITERATÚRY, aby som bol presný. Nepodkladať sa, nevychádzať čitateľovi na pol cesty, nepodceňovať ho, vlastne celkom ho ignorovať, v mene čohosi dôležitejšieho. Poznania, zážitku, inšpirácie. Sú veci, ktoré si dokážem predstaviť len tak, sám od seba, a sú veci, ktoré si síce dokážem predstaviť, ale až keď ich niekto vymyslí a premyslí. Neal Stephenson: Anatém Talpress, 2012, preklad: Petr Kotrle.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.