The Gaslight Anthem: The Handwritten (Mercury)
Americká punkrocková skupina The Gaslight Anthem dala o sebe vedieť svojím druhým albumom The 59 Sound (2008), ktorý ju predstavil ako veľkú nádej amerického rocku, kde v osobe speváka Briana Fallona videli nového Brucea Springsteena, aj preto, že obaja pochádzajú z New Jersey. Tento prienik medzi rockovú elitu sa s ďalším albumom American Slang (2010) úplne nepodaril, no kapela si na Tha Handwritten zachováva svoj štandard, no už neprekvapuje. Fallon je stále punkovým básnikom z ulice, ale kapele sa nedarí vyšmyknúť z neopunkovej škatuľky, lebo je často uväznený v podobných skladateľských postupoch. Paradoxne, najlepšie im to ide vo veciach, keď sa im tento únik zo žánru podarí, ako napríklad v rockovej pessničke Here Comes My Man, ktorá má pekný „tompettyovský“ nápev alebo folkovo-baladickej National Anthem.
3/5
.peter Bálik
Holograms: Holograms (Captured Tracks)
Aj blahobytné Švédsko môže v mnohých svojich obyvateľoch zanechávať pocity beznádeje, biedy a sociálneho odlúčenia. Na takých pilieroch stavia štokholmský kvartet Holograms svoju hudobnú chatrč bolesti a hnevu. Základom úspechu je množstvo zapamätateľných, priam indie popových, popritom neopracovaných, surových melodických motívov. Hlavným nástrojom sebavyjadrenia je totiž smutná punková agresia, prameniaca z izolácie a odmietnutia, ktorá sa zas prikláňa ku garážovému rocku. V temnejších momentoch počuť raných Joy Division, v tvrdších chvíľach sú to hardcoroví punkeri Iceage alebo The Men. Jednotlivé piesne ABC City, Monolith či You Are Ancient sú uveriteľným obrazom disfunkčnej spoločnosti, no eponymný debut je skôr zbierkou singlov ako konceptuálnym a jednotným dielom. Napriek tomu sú Holograms kapelou, ktorú sa oplatí pozorovať rásť do desivej krásy.
3/5
.tomáš Slaninka
Bloc Party: Four (Frenchkiss Records)
Britskí Bloc Party existujú od prelomu tisícročí a výrazne zabodovali už s debutovou platňou Silent Alarm, odkiaľ pochádza nejedna z hymien novej britskej muziky. Odvtedy gitary čoraz viac krášlili elektronickými pokusmi, citujúc inšpirácie od Hüsker Dü cez Sonic Youth až k Mogwai a frontman Kele Okereke okrem spevu zaujal aj premýšľavými textmi (veľký hit Hunting for Witches z druhého albumu bol o dôsledkoch teroristických útokov v londýnskom metre). Po odmlke, spôsobenej Keleho elektronickou sólovkou, sú teraz späť: znejú komplikovanejšie, pilotný singel Octopus je síce stráviteľnejší, no skrýva viacero milých momentov, napríklad daftpunkovský motív z čias Aerodynamic. Pokojné bluesové vody v Coliseum menia na naliehavú hlukovú vlnu, indie gitarky, aké u nich máme radi, znejú v tvrdšej podobe v Team A. Nové songy potvrdzujú, že kapela je (stále) vo forme.
4/5
.matej Lauko
Ana Alcaide: La Cantiga Del Fuego (A. Alcaide Production)
Španielska world music je u nás známa väčšinou len prostredníctvom štýlu flamenco. No v tejto oblasti majú Španieli ešte všeličo zaujímavé. Napríklad hudbu sefardských Židov so stredovekými koreňmi. Ana Alcaide patrí k jej magnetom. Pôvodne študovala biológiu v Madride, neskôr pôsobila vo Švédsku. Odtiaľ si priniesla do Španielska starodávny hudobný nástroj nickelharpu (kľúčovú harfu, tiež husle). Napodiv sa k jej spevu a aranžmánom, pripomínajúcim Kanaďanku Loreenu McKennitt, hodí. Ozvali sa hlasy, že krása albumu La Cantiga Del Fuego (Balada ohňa) vyráža dych. Preniesol ma do stredovekého Toleda, k hudbe nedotknutej industrializáciou, ku gracióznym tancom. Už som si aj zatancoval. Najmä pri titulnej skladbe La Cantiga Del Fuego – La Canción. Odviedla ma od negatív slovenskej reality. Naakumulovala dnes nemoderným pojmom– vznešenosťou.
5/5
.miro Potoček
Americká punkrocková skupina The Gaslight Anthem dala o sebe vedieť svojím druhým albumom The 59 Sound (2008), ktorý ju predstavil ako veľkú nádej amerického rocku, kde v osobe speváka Briana Fallona videli nového Brucea Springsteena, aj preto, že obaja pochádzajú z New Jersey. Tento prienik medzi rockovú elitu sa s ďalším albumom American Slang (2010) úplne nepodaril, no kapela si na Tha Handwritten zachováva svoj štandard, no už neprekvapuje. Fallon je stále punkovým básnikom z ulice, ale kapele sa nedarí vyšmyknúť z neopunkovej škatuľky, lebo je často uväznený v podobných skladateľských postupoch. Paradoxne, najlepšie im to ide vo veciach, keď sa im tento únik zo žánru podarí, ako napríklad v rockovej pessničke Here Comes My Man, ktorá má pekný „tompettyovský“ nápev alebo folkovo-baladickej National Anthem.
3/5
.peter Bálik
Holograms: Holograms (Captured Tracks)
Aj blahobytné Švédsko môže v mnohých svojich obyvateľoch zanechávať pocity beznádeje, biedy a sociálneho odlúčenia. Na takých pilieroch stavia štokholmský kvartet Holograms svoju hudobnú chatrč bolesti a hnevu. Základom úspechu je množstvo zapamätateľných, priam indie popových, popritom neopracovaných, surových melodických motívov. Hlavným nástrojom sebavyjadrenia je totiž smutná punková agresia, prameniaca z izolácie a odmietnutia, ktorá sa zas prikláňa ku garážovému rocku. V temnejších momentoch počuť raných Joy Division, v tvrdších chvíľach sú to hardcoroví punkeri Iceage alebo The Men. Jednotlivé piesne ABC City, Monolith či You Are Ancient sú uveriteľným obrazom disfunkčnej spoločnosti, no eponymný debut je skôr zbierkou singlov ako konceptuálnym a jednotným dielom. Napriek tomu sú Holograms kapelou, ktorú sa oplatí pozorovať rásť do desivej krásy.
3/5
.tomáš Slaninka
Bloc Party: Four (Frenchkiss Records)
Britskí Bloc Party existujú od prelomu tisícročí a výrazne zabodovali už s debutovou platňou Silent Alarm, odkiaľ pochádza nejedna z hymien novej britskej muziky. Odvtedy gitary čoraz viac krášlili elektronickými pokusmi, citujúc inšpirácie od Hüsker Dü cez Sonic Youth až k Mogwai a frontman Kele Okereke okrem spevu zaujal aj premýšľavými textmi (veľký hit Hunting for Witches z druhého albumu bol o dôsledkoch teroristických útokov v londýnskom metre). Po odmlke, spôsobenej Keleho elektronickou sólovkou, sú teraz späť: znejú komplikovanejšie, pilotný singel Octopus je síce stráviteľnejší, no skrýva viacero milých momentov, napríklad daftpunkovský motív z čias Aerodynamic. Pokojné bluesové vody v Coliseum menia na naliehavú hlukovú vlnu, indie gitarky, aké u nich máme radi, znejú v tvrdšej podobe v Team A. Nové songy potvrdzujú, že kapela je (stále) vo forme.
4/5
.matej Lauko
Ana Alcaide: La Cantiga Del Fuego (A. Alcaide Production)
Španielska world music je u nás známa väčšinou len prostredníctvom štýlu flamenco. No v tejto oblasti majú Španieli ešte všeličo zaujímavé. Napríklad hudbu sefardských Židov so stredovekými koreňmi. Ana Alcaide patrí k jej magnetom. Pôvodne študovala biológiu v Madride, neskôr pôsobila vo Švédsku. Odtiaľ si priniesla do Španielska starodávny hudobný nástroj nickelharpu (kľúčovú harfu, tiež husle). Napodiv sa k jej spevu a aranžmánom, pripomínajúcim Kanaďanku Loreenu McKennitt, hodí. Ozvali sa hlasy, že krása albumu La Cantiga Del Fuego (Balada ohňa) vyráža dych. Preniesol ma do stredovekého Toleda, k hudbe nedotknutej industrializáciou, ku gracióznym tancom. Už som si aj zatancoval. Najmä pri titulnej skladbe La Cantiga Del Fuego – La Canción. Odviedla ma od negatív slovenskej reality. Naakumulovala dnes nemoderným pojmom– vznešenosťou.
5/5
.miro Potoček
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.