V postkomunistickej Európe je česká Strana zelených zďaleka najúspešnejšia. Nielenže sa dostala do parlamentu aj do vlády, ale udržuje si aj podporu okolo 8 –10 percent – a s ňou aj nádej, že pri budúcich voľbách uspeje opäť.
Je to vďaka jednému českému špecifiku a jednému mužovi. Oným špecifikom je voličská skupina mestských liberálov, ktorá doteraz v každých voľbách podporila aj tretiu stranu napravo od stredu (popri ODS a lidovcoch). Kedysi konzervatívnu ODA, potom liberálnu Úniu svobody, a teraz sa tá istá skupina – podľa analýz českého Sociologického ústavu – preliala k Strane zelených. To by sa však nestalo bez príchodu dnešného šéfa strany Martina Bursíka.
Pred Bursíkom mávali Zelení podporu okolo 3 percent. Viedla ich dvojica zapálených ekologických aktivistov, predseda Jan Beránek (dnes pracuje v európskom ústredí Greenpeace) a nepísaný ideový vodca Jakub Patočka (vtedy aj dnes šéfredaktor štátom dotovaných Literárnych novín). Vďaka nim strana striasla zo seba trápnu minulosť, keď bola bezvýznamným satelitom ČSSD. Pod Beránkom a Patočkom spustila radikálne zelenú rétoriku, na plagáty si dávala karikatúry Georgea W. Busha, získala prvého senátora (cestovateľa a novinára Jaromíra Štětinu)... a narazila na strop. Cez tri percentá sa nedostala.
V roku 2004 však do strany vstúpil skúsený politik Martin Bursík a už o rok neskôr Beránka pri voľbe predsedu hravo porazil. Patočka s Beránkom mu to neodpustili dodnes. Štyridsaťosemročný Bursík, vyštudovaný hydrológ, patrí medzi najbohatších českých politikov. S bratom reštituovali niekoľko domov v Prahe vrátane malostranského paláca oproti Poslaneckej snemovni (Bursík v ňom má podkrovný byt). Má aj úspešnú konzultačnú firmu pre energetické úspory. Zelení sú už jeho treťou stranou, už bol u liberálov aj u lidovcov. Po roku 1989 revolúcia vyniesla Bursíka do Českej národnej rady, kde sa pridal k „postdisidentskému“ Občanskému hnutiu. V roku 1996 odišiel na protest proti koalícii s podnikateľskou stranou, ktorej šéf odmietal do svojho hotelu vpúšťať Rómov. Dva roky potom Bursíka do svojej prechodnej vlády – čoby ministra životného prostredia – pozvali „úradnícky premiér“ Josef Tošovský a šéf lidovcov Josef Lux. Ambiciózny Bursík v tom istom roku kandidoval za malé stredopravé strany do pražského zastupiteľstva a iba tesne mu unikol post primátora. Ani ako opozičný komunálny politik však nezapadol: zmapoval podfuky riaditeľa mestskej polície a donútil ho odstúpiť. Bursík sa v tom čase pridal k lidovcom, po smrti Josefa Luxa ich však opäť opustil.
S Bursíkom ubrali Zelení na výkrikoch a pred vlaňajšími voľbami ponúkli programový mix ekologických hesiel („kamióny na koľajnice“), ekonomického liberalizmu (zníženie daňovej záťaže) a populárnych sľubov (zrušenie prijímacích pohovorov na vysoké školy). Získali 6,29 percenta. Vinou českého systému prepočítavania hlasov, ktorý znevýhodňuje malé strany, to znamenalo iba šesť poslancov. V povolebnom pate Bursík odmietol akékoľvek spojenie s komunistami, tým pádom aj plány Jiřího Paroubka na červeno-zelenú vládu, tolerovanú KSČM. Zato si Bursík na všeobecné prekvapenie padol do oka s predsedom ODS Mirkom Topolánkom. Pri januárovom vzniku vlády ODS, lidovcov a zelených (vďaka dvom prebehlíkom z ČSSD má v snemovni 102 z 200 hlasov) sa Bursík stal vicepremiérom a šéfom rezortu životného prostredia. Svojej strane získal tri ďalšie kreslá: za ministra zahraničia presadil – navzdory protestom prezidenta Klausa – nestraníka, knieža Karla Schwarzenberga.
Zelení vo vláde presadili zákaz budovania ďalších jadrových blokov či „ekologickú daň“ z uhlia, plynu a elektriny. Zároveň ministri za túto stranu – na nevôľu časti členskej základne – zdvihli ruku za americký radar v Česku a za zotrvanie českého kontingentu v Iraku.
Osobná dôvera medzi Bursíkom a Topolánkom stále funguje. Ak skončí jeden z predsedov, môže sa skončiť aj spolupráca. Antikomunista a liberál Bursík je tak trochu optický klam: za ním sa rodí bežná európska zelená ľavica, vzhliadajúca k Francúzsku a Nemecku. A časť členov ODS, nostalgicky spomínajúca na časy Václava Klausa, nerozdýchala pakt so Zelenými dodnes. Vrátane prezidenta samotného. Veď každé povolebné rokovanie na Pražskom hrade využil Martin Bursík na zábavnú ekologickú osvetu: spočítal neúspornosť tamojších žiaroviek a Václavovi Klausovi venoval knihu o topiacich sa ľadovcoch v dôsledku klimatických zmien.
.tomáš Němeček
Autor je komentátorom Hospodářskych novín.
Je to vďaka jednému českému špecifiku a jednému mužovi. Oným špecifikom je voličská skupina mestských liberálov, ktorá doteraz v každých voľbách podporila aj tretiu stranu napravo od stredu (popri ODS a lidovcoch). Kedysi konzervatívnu ODA, potom liberálnu Úniu svobody, a teraz sa tá istá skupina – podľa analýz českého Sociologického ústavu – preliala k Strane zelených. To by sa však nestalo bez príchodu dnešného šéfa strany Martina Bursíka.
Pred Bursíkom mávali Zelení podporu okolo 3 percent. Viedla ich dvojica zapálených ekologických aktivistov, predseda Jan Beránek (dnes pracuje v európskom ústredí Greenpeace) a nepísaný ideový vodca Jakub Patočka (vtedy aj dnes šéfredaktor štátom dotovaných Literárnych novín). Vďaka nim strana striasla zo seba trápnu minulosť, keď bola bezvýznamným satelitom ČSSD. Pod Beránkom a Patočkom spustila radikálne zelenú rétoriku, na plagáty si dávala karikatúry Georgea W. Busha, získala prvého senátora (cestovateľa a novinára Jaromíra Štětinu)... a narazila na strop. Cez tri percentá sa nedostala.
V roku 2004 však do strany vstúpil skúsený politik Martin Bursík a už o rok neskôr Beránka pri voľbe predsedu hravo porazil. Patočka s Beránkom mu to neodpustili dodnes. Štyridsaťosemročný Bursík, vyštudovaný hydrológ, patrí medzi najbohatších českých politikov. S bratom reštituovali niekoľko domov v Prahe vrátane malostranského paláca oproti Poslaneckej snemovni (Bursík v ňom má podkrovný byt). Má aj úspešnú konzultačnú firmu pre energetické úspory. Zelení sú už jeho treťou stranou, už bol u liberálov aj u lidovcov. Po roku 1989 revolúcia vyniesla Bursíka do Českej národnej rady, kde sa pridal k „postdisidentskému“ Občanskému hnutiu. V roku 1996 odišiel na protest proti koalícii s podnikateľskou stranou, ktorej šéf odmietal do svojho hotelu vpúšťať Rómov. Dva roky potom Bursíka do svojej prechodnej vlády – čoby ministra životného prostredia – pozvali „úradnícky premiér“ Josef Tošovský a šéf lidovcov Josef Lux. Ambiciózny Bursík v tom istom roku kandidoval za malé stredopravé strany do pražského zastupiteľstva a iba tesne mu unikol post primátora. Ani ako opozičný komunálny politik však nezapadol: zmapoval podfuky riaditeľa mestskej polície a donútil ho odstúpiť. Bursík sa v tom čase pridal k lidovcom, po smrti Josefa Luxa ich však opäť opustil.
S Bursíkom ubrali Zelení na výkrikoch a pred vlaňajšími voľbami ponúkli programový mix ekologických hesiel („kamióny na koľajnice“), ekonomického liberalizmu (zníženie daňovej záťaže) a populárnych sľubov (zrušenie prijímacích pohovorov na vysoké školy). Získali 6,29 percenta. Vinou českého systému prepočítavania hlasov, ktorý znevýhodňuje malé strany, to znamenalo iba šesť poslancov. V povolebnom pate Bursík odmietol akékoľvek spojenie s komunistami, tým pádom aj plány Jiřího Paroubka na červeno-zelenú vládu, tolerovanú KSČM. Zato si Bursík na všeobecné prekvapenie padol do oka s predsedom ODS Mirkom Topolánkom. Pri januárovom vzniku vlády ODS, lidovcov a zelených (vďaka dvom prebehlíkom z ČSSD má v snemovni 102 z 200 hlasov) sa Bursík stal vicepremiérom a šéfom rezortu životného prostredia. Svojej strane získal tri ďalšie kreslá: za ministra zahraničia presadil – navzdory protestom prezidenta Klausa – nestraníka, knieža Karla Schwarzenberga.
Zelení vo vláde presadili zákaz budovania ďalších jadrových blokov či „ekologickú daň“ z uhlia, plynu a elektriny. Zároveň ministri za túto stranu – na nevôľu časti členskej základne – zdvihli ruku za americký radar v Česku a za zotrvanie českého kontingentu v Iraku.
Osobná dôvera medzi Bursíkom a Topolánkom stále funguje. Ak skončí jeden z predsedov, môže sa skončiť aj spolupráca. Antikomunista a liberál Bursík je tak trochu optický klam: za ním sa rodí bežná európska zelená ľavica, vzhliadajúca k Francúzsku a Nemecku. A časť členov ODS, nostalgicky spomínajúca na časy Václava Klausa, nerozdýchala pakt so Zelenými dodnes. Vrátane prezidenta samotného. Veď každé povolebné rokovanie na Pražskom hrade využil Martin Bursík na zábavnú ekologickú osvetu: spočítal neúspornosť tamojších žiaroviek a Václavovi Klausovi venoval knihu o topiacich sa ľadovcoch v dôsledku klimatických zmien.
.tomáš Němeček
Autor je komentátorom Hospodářskych novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.