Očami Doroty Nvotovej

Polonegramotnú ženu bez práce, ktorej manžel je nezamestnaný alkoholik a ktorej deti vyrástli v sirotinci?” Áno. Tak je to v Nepále. Hocikto z rodiny, kadejaký bratranček si požičia niekde peniaze a je úplnou povinnosťou akéhokoľvek rodinného príslušníka sa za neho postaviť. Bratranec sa už x rokov neukázal, v Hongkongu sa mu darilo dobre, má firmu, ženu, dve deti a Buddhova mama...sa schováva pred nepálskymi dedinčanmi v Ománe. Po piatich rokoch sa síce celá rodina vyskladala a dlh zaplatili, ale medzitým narástli šialené úroky...A bratranček si fičí v Hongkongu a má na saláme. Keby som takéto príbehy nepočúvala stále, vôbec sa nad tým nepozastavím. Ale dnes ráno sa mi to zase pripomenulo, keď prišiel na rannú šálku čaju môj kamarát Rajiv. Dvadsaťšesťročný chalan, slobodný, má obchod v turistickej štvrti. Zarobil si naň sám, nezaložili ho rodičia. A Rajiv živí kompletne svojich dvoch už dospelých bratov, platí im najlepšie školy, kúpil im motorky, aby mali ako do tej školy chodiť a sám spáva na nepovlečenom matraci v kumbáliku nad svojím obchodom. Keď na neho vypliešťam oči, nechápavo sa usmeje a povie: „To je dôležité, študovať. Pre ich budúcnosť. Je to moja bratská povinnosť.” Neviem si predstaviť, že by som svojej sestre platila drahú školu, kúpila jej motorku a sama žila v kumbáliku bez kúpelne. Neviem si predstaviť, že by som išla ručiť synovcovi, keby som bola nezamestnaná žena, ktorej deti sú od biedy v sirotinci. Neviem si predstaviť nikoho na Slovensku, kto by to spravil. Je bežné, že ľudia predajú svoju motorku. Motorka nie je v Káthmandu hoby, je to jediná rozumná forma transportu a jazdia na nej všetci štyria členovia rodiny – otec, mama a dve deti – naraz. Motorka a televízor je to jediné, čo bežná rodina strednej nižšej triedy, žijúcej v podnájme, má. Spia na zemi, točku majú pred domom s plechovou strechou, zo stropu im visí žiarovka na drôte, ale motorka je to jediné, čo má v ich majetku nejakú hodnotu.  Je bežné, že ľudia predajú svoju motorku, lebo sesternica sa ide vydávať a treba kúpiť zlato. Niektorí, čo nemajú motorku, sú dokonca schopní za takúto alebo podobnú kravinu založiť maloleté dieťa ako pracanta do nejakej reštiky alebo na stavbu. A je úplne normálne, že keď niekto nesplatí dlh, nikto nezavolá políciu (ktorá by, na druhej strane, aj tak nič neurobila), ale celá rodina sa vyskladá a trpí úplným existenčným nedostatkom a dokonca väčšinou vinníka ani nezbijú. Môj kamarát, z takej vyššej strednej vrstvy, vlastnil motorku aj auto. Požičal auto kamarátovi a ten sa na ňom vybúral a úplne ho rozbil. Kamarát si nemohol dovoliť kúpiť ďalšie (ešte ho totiž splácal), a tak si povedal, čo už, mám ešte aspoň motorku. O pár dní neskôr ju požičal ďalšiemu kamarátovi a scenár sa opakoval. Kamarát ostal bez akéhokoľvek vozidla. A čo spravil? Vôbec nič. Nemôže si žiadne kúpiť,ale ani raz nepožiadal svojich kamarátov, aby mu nejako peniaze aspon splácali. A tak ich chodí každý druhý deň navštevovať do nemocnice, kde obaja ležia celí polámaní, a nosí im pomaranče. Na otázku, či si bude nárokovať na nejakú náhradu, odpovedá : „Nie. Veď oni nemajú.” A keďže nemá na to, aby všade chodil taxíkom, radšej nikam nechodí. A ani sa nesťažuje. To nie je výnimočný človek. To je tu CELKOM NORMÁLNE.