Väčšina populácie Figeľa pritom láskavo ignoruje (a má pritom pocit morálnej prevahy), čoraz menšia menšina zase zarputilo obhajuje, nech už ide o čokoľvek. Relatívna dôležitosť Jána Figeľa zodpovedá tomu, že tento muž nikdy neurčoval trend, ani sa proti trendom nebúril. Je dieťaťom svojej doby, mužom, ktorý sa prispôsoboval okoliu a prostrediu, kde práve žil. A v strednom prúde sa dokázal zamaskovať tak majstrovsky, že zapadol rovnako v Prešove, Washingtone aj Bruseli. Nuž, a pritom všetkom zastával významné posty.
Figeľ nám však podáva správu nielen o sebe, svojom poňatí morálky a nároku na spoločenské privilégiá, ale aj o stave slovenských kresťanov. Tí ho totiž, vo svojej veľkej väčšine, akceptovali. A významná časť elity urobila krok navyše a Figeľa podporovala. Nemám teraz na mysli členov KDH, ktorí si ho pred tromi rokmi takmer aklamačne zvolili za predsedu. Pred poslednými voľbami ho podporilo pomerne široké spektrum ľudí od trnavského arcibiskupa Roberta Bezáka po trenčianskeho primátora Richarda Rybníčka. Pochopiteľne, každý mal svoje dôvody, dôležité však je, že žiadny iný predseda KDH sa netešil takej podpore medzi kresťanskými – či už cirkevnými, alebo spoločenskými – elitami, ako práve Figeľ.
Čo je podstatou Figeľovej správy? Napríklad pre niekoho azda nepatrný, ale obsahovo závažný posun od rodiny k rodinkárstvu.
.pozitívna diskriminácia
Ján Figeľ nosí za menom titul, na ktorý nemá akademický nárok. Figeľova správa však nie je o ňom, ale o probléme. Kresťania, ktorí pred rokom 1989 trpeli diskrimináciou v akademickej sfére, uverili tomu, že majú nárok na historickú nápravu tohto stavu, a tak siahli po pozitívnej diskriminácii. Tá spočívala často v tom, že ak mal niekto v rodine kňaza, rehoľnú sestričku alebo nosil v kresťanských kruhoch známe meno, bol za to pozitívne diskriminovaný (čítaj zvýhodnený). Zvýhodnenie sa týkalo všetkých stupňov, od prijatia na školu po udeľovanie akademických titulov. Presne to sa stalo aj Figeľovi. Predseda KDH síce nespĺňal podmienky na udelenie doktorátu, podľa všetkých, ktorí o tom rozhodovali, si ho však „zaslúžil“.
A výsledok? Po 20 rokoch sa zdá, že armáda doktorov, docentov a niekoľko „rýchlych“ profesorov úroveň slovenského akademického života žiadnym mimoriadnym spôsobom nepozdvihla, a teda pôvodnú komunistickú diskrimináciu nenapravila. Naopak, vznikol len nový problém. A ak niekto situáciu napravuje, sú to akademici, ktorí si tituly a funkcie zaslúžili svojou prácou, nie svojím pôvodom.
.euroslepota
Druhým problémom, ktorý ilustruje Ján Figeľ, je neschopnosť vidieť problémy doby. Reč je o európskej karte. Keď Ján Čarnogurský a Vladimír Palko začali upozorňovať, že EÚ ohrozuje niektoré kresťanské hodnoty, Ján Figeľ to nazýval vykopávanie otvorených dverí. Keď neskôr Palko navrhol deklaráciu o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach, Figeľ najskôr – na pôde KDH – hlasoval proti textu deklarácie. Symbolickým zavŕšením Figeľovej cesty sa stalo jeho zvolenie za eurokomisára, niekoľko dní po tom, ako Európsky parlament odmietol kandidatúru Rocca Buttiglioneho, pričom jediným dôvodom bola jeho viera. Figeľova viera o pár dní neskôr nikoho neznepokojila – a hoci náš prvý eurokomisár mohol v tej chvíli zažiť hviezdnu hodinu, keby sa bol s Buttiglionem solidarizoval, nepovedal nič, čo by na to dalo dôvod. Tam, kde eurorealisti vrátane vtedajšieho Josepha Ratzingera zdvíhali varovný prst, Ján Figeľ hovoril o svätorečení Roberta Schumanna či kresťanských hodnotách subsidiarity a solidarity. Fakt, že Schumann by sa v roku 2004 eurokomisárom už zrejme nestal a že definícia subsidiarity v katechizme vyzerá úplne inak, si už nevšimol.
Aby som to zhrnul, ak chcú slovenskí kresťania niečo spoločensky znamenať, potrebujú s blížiacim sa koncom Jána Figeľa odmietnuť najmä jeho spôsoby. Inak im totiž hrozí, že ich nebude možné odlíšiť od zvyšku spoločnosti.
Figeľ nám však podáva správu nielen o sebe, svojom poňatí morálky a nároku na spoločenské privilégiá, ale aj o stave slovenských kresťanov. Tí ho totiž, vo svojej veľkej väčšine, akceptovali. A významná časť elity urobila krok navyše a Figeľa podporovala. Nemám teraz na mysli členov KDH, ktorí si ho pred tromi rokmi takmer aklamačne zvolili za predsedu. Pred poslednými voľbami ho podporilo pomerne široké spektrum ľudí od trnavského arcibiskupa Roberta Bezáka po trenčianskeho primátora Richarda Rybníčka. Pochopiteľne, každý mal svoje dôvody, dôležité však je, že žiadny iný predseda KDH sa netešil takej podpore medzi kresťanskými – či už cirkevnými, alebo spoločenskými – elitami, ako práve Figeľ.
Čo je podstatou Figeľovej správy? Napríklad pre niekoho azda nepatrný, ale obsahovo závažný posun od rodiny k rodinkárstvu.
.pozitívna diskriminácia
Ján Figeľ nosí za menom titul, na ktorý nemá akademický nárok. Figeľova správa však nie je o ňom, ale o probléme. Kresťania, ktorí pred rokom 1989 trpeli diskrimináciou v akademickej sfére, uverili tomu, že majú nárok na historickú nápravu tohto stavu, a tak siahli po pozitívnej diskriminácii. Tá spočívala často v tom, že ak mal niekto v rodine kňaza, rehoľnú sestričku alebo nosil v kresťanských kruhoch známe meno, bol za to pozitívne diskriminovaný (čítaj zvýhodnený). Zvýhodnenie sa týkalo všetkých stupňov, od prijatia na školu po udeľovanie akademických titulov. Presne to sa stalo aj Figeľovi. Predseda KDH síce nespĺňal podmienky na udelenie doktorátu, podľa všetkých, ktorí o tom rozhodovali, si ho však „zaslúžil“.
A výsledok? Po 20 rokoch sa zdá, že armáda doktorov, docentov a niekoľko „rýchlych“ profesorov úroveň slovenského akademického života žiadnym mimoriadnym spôsobom nepozdvihla, a teda pôvodnú komunistickú diskrimináciu nenapravila. Naopak, vznikol len nový problém. A ak niekto situáciu napravuje, sú to akademici, ktorí si tituly a funkcie zaslúžili svojou prácou, nie svojím pôvodom.
.euroslepota
Druhým problémom, ktorý ilustruje Ján Figeľ, je neschopnosť vidieť problémy doby. Reč je o európskej karte. Keď Ján Čarnogurský a Vladimír Palko začali upozorňovať, že EÚ ohrozuje niektoré kresťanské hodnoty, Ján Figeľ to nazýval vykopávanie otvorených dverí. Keď neskôr Palko navrhol deklaráciu o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach, Figeľ najskôr – na pôde KDH – hlasoval proti textu deklarácie. Symbolickým zavŕšením Figeľovej cesty sa stalo jeho zvolenie za eurokomisára, niekoľko dní po tom, ako Európsky parlament odmietol kandidatúru Rocca Buttiglioneho, pričom jediným dôvodom bola jeho viera. Figeľova viera o pár dní neskôr nikoho neznepokojila – a hoci náš prvý eurokomisár mohol v tej chvíli zažiť hviezdnu hodinu, keby sa bol s Buttiglionem solidarizoval, nepovedal nič, čo by na to dalo dôvod. Tam, kde eurorealisti vrátane vtedajšieho Josepha Ratzingera zdvíhali varovný prst, Ján Figeľ hovoril o svätorečení Roberta Schumanna či kresťanských hodnotách subsidiarity a solidarity. Fakt, že Schumann by sa v roku 2004 eurokomisárom už zrejme nestal a že definícia subsidiarity v katechizme vyzerá úplne inak, si už nevšimol.
Aby som to zhrnul, ak chcú slovenskí kresťania niečo spoločensky znamenať, potrebujú s blížiacim sa koncom Jána Figeľa odmietnuť najmä jeho spôsoby. Inak im totiž hrozí, že ich nebude možné odlíšiť od zvyšku spoločnosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.