Vo všeobecnosti sa rýchlosť považuje za pozitívum. V práci sa od ľudí očakáva rýchle rozhodovanie, ešte rýchlejšie konanie a rýchle prehodenie výhybky zase na súkromný život, keď za sebou zabuchnú dvere kancelárie. Človek sa potom čo najrýchlejšie dopraví domov, a ak mu ešte zostáva energia, začne plánovať, ako čo najefektívnejšie využije zvyšný čas. Ťažko by sme ho žiadali, aby odrazu spomalil – keď ho najmenej osem hodín chvália za zvládanie viacerých úloh naraz a za dynamický prejav.
Vlastne ani nemôže prepnúť na pomalší režim. Treba vyzdvihnúť deti, rozvoziť ich na krúžky, zrýchlene si vypočuť ich rozprávanie, čo cez deň prežili, potom čo najrýchlejšie pripraviť večeru, bez zbytočných prieťahov ju za spoločným stolom zhltnúť a venovať sa večernej zábave. Extra efektívne fungujúci ľudský jedinec môže pred večerou napríklad absolvovať menšiu vychádzku s rodinkou a domácim miláčikom, popri tom vďaka smartfónu šikovne kontrolovať e-maily, odpovedať na ne, prebehnúť dianie na sociálnych sieťach, esemeskovať, hrať sa s deťmi a zároveň surfovať po internete, prípadne po zúfalom kolegovom telefonáte vyriešiť nejaký urgentný pracovný problém.
Ak tento opis pôsobí absurdne, tak iba preto, lebo je zhustený – či zrýchlený. Inak celkom zodpovedá životu mnohých ľudí, ktorí by sa ani náhodou neprirovnávali k supermanovi či iným komixovým extraligám.
.veľmi spomalený bádateľ
Čo ak je však pozitívna skôr pomalosť? Niečo podobné naznačil vo svojom románe Objav pomalosti, ktorý vyšiel v roku 1983, nemecký prozaik Sten Nadolny. Hrdinom jeho knihy je skutočná osobnosť, britský bádateľ John Franklin, z ktorého Nadolny, využijúc autorskú licenciu, urobil hotového slimáka. Sten Nadolny na fakty zo života skutočného Johna Franklina rafinovane navliekol svoje skúmanie pomalosti ako cnosti a vytvoril dielo, ktoré je bizarným postmoderným spojením životopisu s fikciou. Franklin, ako ho opisuje Nadolny, je od detstva tŕňom v oku svojho okolia. Pri hrách s rovesníkmi si vytrpí dosť posmeškov, lebo nevie ani len chytiť loptu. Rodina si z neho zúfa. On však nie je retardovaný, ako o ňom mnohí hovoria. Je len pomalý. Akoby mu chcel osud pomalosť vynahradiť, zároveň je nadpriemerne inteligentný, vnímavý a má vynikajúcu pamäť. Stále sa učí, vytrvá pri každej činnosti, na rozdiel od rýchlych, ale roztržitých ľudí dokončí každú prácu, do ktorej sa pustí. Tieto danosti mu pomôžu bojovať proti negatívnym stránkam vlastnej pomalosti, šťastná náhoda ho neraz vytrhne zo smrteľného nebezpečenstva, a napokon sa dočká úspechu aj uznania. Samozrejme, skutočný John Franklin by sa v Nadolnyho postave sotva spoznal. Románový bádateľ je skôr stelesnením idey, hoci Nadolny tvrdil, že román nepísal s úmyslom hájiť pomalosť proti rýchlosti. Chcel údajne poukázať na to, že treba spolunažívať bez ohľadu na svoju rôznosť – pomalí s rýchlymi, rýchli s pomalými. Pomalosť Johna Franklina však inšpirovala mnohých čitateľov, aby aj vo svojom živote začali brať rýchlosť ako nutné – a časom čoraz menej nutné – zlo. Z knihy Stena Nadolnyho sa stal literárny i mimoliterárny kult.
V 80. rokoch vzniklo aj hnutie pomalosti alebo Slow Movement, ktoré propaguje spomalenie v práci, v osobných vzťahoch, jedle i tvorbe. Hnutie, ktoré nemá pevnú štruktúru, stále trvá a prijíma nové a nové idey. Jeho súčasťou sa postupne stala podpora malého podnikania, propagácia pestovateľov organických potravín, ale aj odpor voči čoraz uniformnejšiemu vzhľadu miest a vyzdvihovanie všetkého, čo je lokálne a výnimočné. Slow Movement presahuje aj do rodičovstva – tzv. „slow parenting“ je filozofia, podľa ktorej má rodič s mierou ovplyvňovať život svojho potomka, neorganizovať mu prehnane čas, neoberať ho pre vlastné ambície o detstvo. Skrátka, spomaliť znamená aj zjednodušiť, odbúrať stres, odmietnuť všetko masové a vychutnať si všetko „nezávislé“. Isteže aj takéto trendy sa dajú prehnať. Ak niekto až posadnuto sleduje vlastné tempo, a tak urputne sa bráni všetkému, čo by ho mohlo „zrýchliť“, je celkom pravdepodobné, že skončí rovnako vystresovaný ako náhliace sa masy.
.zenové návyky
U obhajcov pomalosti sa však možno inšpirovať. Zaujímavý je napríklad Leo Babauta. Tento propagátor minimalizmu založil dnes už kultový blog Zen Habits a jeho cieľom je „hľadať prostotu v každodennom chaose nášho života“. Leo Babauta má v zásobe mnoho bystrých postrehov, ktorými inšpiruje svojich čitateľov a jeho blog sa pravidelne umiestňuje medzi tými najčítanejšími a najvplyvnejšími. Babauta nabáda ľudí na to, aby robili menej, aby sa menej stresovali, aby sa uspokojili s málom a boli šťastní – nie napriek tomu, že robia a majú menej, ale práve preto. „Je možné, aby sme sa nikdy neponáhľali, a predsa všetko stihli?“ pýta sa Babauta v úvode jedného vstupu. Odpovedá, že sa to dá. Predovšetkým však treba zmeniť svoj postoj. „Stačí, ak si pripustíte, že život je lepší vtedy, keď si ho vychutnávate, a že práca je lepšia, keď sa na ňu naplno sústredíte.“ A tomu, kto namieta, že spomalenie je žiaduce, ale nereálne, Leo Babauta odporúča, aby prevzal kontrolu nad svojím životom.
Robte menej, radí Babauta čitateľom svojho blogu. Znížte počet projektov, úloh, všetkého, čo cez deň chcete urobiť. Sústreďte sa nie na kvantitu, ale na kvalitu. Vyberte si dve-tri dôležité veci a venujte sa najskôr im. Naučte sa odpojiť od komunikačných technológií, vypnite si oznámenia o prichádzajúcich e-mailoch či esemeskách, vytvorte si pre seba okamihy, keď robíte „iba“ jedno. Skúste iba čítať, iba sa s niekým zhovárať, iba sa prechádzať, iba sústredene a pomaly jesť. „Predstavte si, že vám neublíži, ak budete takto odpojení hoci aj celý deň,“ sľubuje Leo Babauta. Naučte sa pokojne, bez nervozity sedieť a nerobiť nič, zíde sa vám to, keď budete musieť niekde čakať. Keď čakáte v rade, pokojne pozorujte ľudí okolo seba. Uvedomte si, že ak ste niečo nestihli dnes, nie je to tragédia. Vždy vám zostáva zajtrajšok. Taká je realita. Možno nahneváte šéfa, ale firma neskolabuje a život pôjde ďalej. Eliminujte nepotrebné veci. Delegujte činnosti, ktoré nemusíte robiť osobne, druhým. Učte sa sústrediť na prítomnosť, menej sa zaoberajte budúcnosťou či minulosťou. Postupne sa zbavujte záväzkov, ktorých máte priveľa. Nasľubovali ste svojej rodine, svojim známym, svojej komunite hory-doly? Zdvorilo oznámte okoliu, že máte svoje limity a nemôžete sa rozkrájať.
Treba uznať, že Babauta má v mnohom pravdu a jeho návody sú prinajmenšom veľmi inšpiratívne, najmä keď typický rýchločlovek nevie, ako vybŕdnuť z bludiska termínov, povinností a očakávaní.
.pomalosť v praxi
No napriek všetkým tým pekným argumentom nie je pomalosť v praxi vždy cnosťou. Môžete si prečítať desiatky inšpiratívnych blogov, a aj tak vás dostane do varu napríklad epizódka na dovolenke. V malom gréckom obchodíku mladá a očividne nijako nepostihnutá predavačka prekladá tovar z košíka k pokladni tak spomalene, že aj románový John Franklin by už podupkával. Kým čoraz dlhší rad zákazníkov z iných krajín európskeho kontinentu rozmýšľa, či nie je obeťou nejakej žartovnej skrytej kamery, Grékyňa sa nedá rušiť a pokračuje vo svojej spomalenej pantomíme. Komentáre k stavu gréckej ekonomiky, aké v tej chvíli veľmi rýchlo prebiehajú hlavami čakajúcich, by sa publikovať určite nedali. A to sú ešte čakajúci na dovolenke, takže by mali byť účinne spomalení slnkom, vodou a ničnerobením. Skrátka, slimačie spôsoby sú fajn, pokiaľ iným nestrpčujú život.
Napokon, aj sám Sten Nadolny, „objaviteľ pomalosti“, zareagoval na vznik kultu okolo svojho slimáckeho hlavného hrdinu tým, že s odstupom rokov napísal román Boh drzosti, kde je hlavnou postavou posol bohov Hermes, rýchly, šikovný, neveľmi hĺbavý, ale zato sympatický a svižný protiklad Johna Franklina. Akoby nám chcel Nadolny touto knihou odkázať, že nič, ani životné tempo, netreba brať smrteľne vážne.
Vlastne ani nemôže prepnúť na pomalší režim. Treba vyzdvihnúť deti, rozvoziť ich na krúžky, zrýchlene si vypočuť ich rozprávanie, čo cez deň prežili, potom čo najrýchlejšie pripraviť večeru, bez zbytočných prieťahov ju za spoločným stolom zhltnúť a venovať sa večernej zábave. Extra efektívne fungujúci ľudský jedinec môže pred večerou napríklad absolvovať menšiu vychádzku s rodinkou a domácim miláčikom, popri tom vďaka smartfónu šikovne kontrolovať e-maily, odpovedať na ne, prebehnúť dianie na sociálnych sieťach, esemeskovať, hrať sa s deťmi a zároveň surfovať po internete, prípadne po zúfalom kolegovom telefonáte vyriešiť nejaký urgentný pracovný problém.
Ak tento opis pôsobí absurdne, tak iba preto, lebo je zhustený – či zrýchlený. Inak celkom zodpovedá životu mnohých ľudí, ktorí by sa ani náhodou neprirovnávali k supermanovi či iným komixovým extraligám.
.veľmi spomalený bádateľ
Čo ak je však pozitívna skôr pomalosť? Niečo podobné naznačil vo svojom románe Objav pomalosti, ktorý vyšiel v roku 1983, nemecký prozaik Sten Nadolny. Hrdinom jeho knihy je skutočná osobnosť, britský bádateľ John Franklin, z ktorého Nadolny, využijúc autorskú licenciu, urobil hotového slimáka. Sten Nadolny na fakty zo života skutočného Johna Franklina rafinovane navliekol svoje skúmanie pomalosti ako cnosti a vytvoril dielo, ktoré je bizarným postmoderným spojením životopisu s fikciou. Franklin, ako ho opisuje Nadolny, je od detstva tŕňom v oku svojho okolia. Pri hrách s rovesníkmi si vytrpí dosť posmeškov, lebo nevie ani len chytiť loptu. Rodina si z neho zúfa. On však nie je retardovaný, ako o ňom mnohí hovoria. Je len pomalý. Akoby mu chcel osud pomalosť vynahradiť, zároveň je nadpriemerne inteligentný, vnímavý a má vynikajúcu pamäť. Stále sa učí, vytrvá pri každej činnosti, na rozdiel od rýchlych, ale roztržitých ľudí dokončí každú prácu, do ktorej sa pustí. Tieto danosti mu pomôžu bojovať proti negatívnym stránkam vlastnej pomalosti, šťastná náhoda ho neraz vytrhne zo smrteľného nebezpečenstva, a napokon sa dočká úspechu aj uznania. Samozrejme, skutočný John Franklin by sa v Nadolnyho postave sotva spoznal. Románový bádateľ je skôr stelesnením idey, hoci Nadolny tvrdil, že román nepísal s úmyslom hájiť pomalosť proti rýchlosti. Chcel údajne poukázať na to, že treba spolunažívať bez ohľadu na svoju rôznosť – pomalí s rýchlymi, rýchli s pomalými. Pomalosť Johna Franklina však inšpirovala mnohých čitateľov, aby aj vo svojom živote začali brať rýchlosť ako nutné – a časom čoraz menej nutné – zlo. Z knihy Stena Nadolnyho sa stal literárny i mimoliterárny kult.
V 80. rokoch vzniklo aj hnutie pomalosti alebo Slow Movement, ktoré propaguje spomalenie v práci, v osobných vzťahoch, jedle i tvorbe. Hnutie, ktoré nemá pevnú štruktúru, stále trvá a prijíma nové a nové idey. Jeho súčasťou sa postupne stala podpora malého podnikania, propagácia pestovateľov organických potravín, ale aj odpor voči čoraz uniformnejšiemu vzhľadu miest a vyzdvihovanie všetkého, čo je lokálne a výnimočné. Slow Movement presahuje aj do rodičovstva – tzv. „slow parenting“ je filozofia, podľa ktorej má rodič s mierou ovplyvňovať život svojho potomka, neorganizovať mu prehnane čas, neoberať ho pre vlastné ambície o detstvo. Skrátka, spomaliť znamená aj zjednodušiť, odbúrať stres, odmietnuť všetko masové a vychutnať si všetko „nezávislé“. Isteže aj takéto trendy sa dajú prehnať. Ak niekto až posadnuto sleduje vlastné tempo, a tak urputne sa bráni všetkému, čo by ho mohlo „zrýchliť“, je celkom pravdepodobné, že skončí rovnako vystresovaný ako náhliace sa masy.
.zenové návyky
U obhajcov pomalosti sa však možno inšpirovať. Zaujímavý je napríklad Leo Babauta. Tento propagátor minimalizmu založil dnes už kultový blog Zen Habits a jeho cieľom je „hľadať prostotu v každodennom chaose nášho života“. Leo Babauta má v zásobe mnoho bystrých postrehov, ktorými inšpiruje svojich čitateľov a jeho blog sa pravidelne umiestňuje medzi tými najčítanejšími a najvplyvnejšími. Babauta nabáda ľudí na to, aby robili menej, aby sa menej stresovali, aby sa uspokojili s málom a boli šťastní – nie napriek tomu, že robia a majú menej, ale práve preto. „Je možné, aby sme sa nikdy neponáhľali, a predsa všetko stihli?“ pýta sa Babauta v úvode jedného vstupu. Odpovedá, že sa to dá. Predovšetkým však treba zmeniť svoj postoj. „Stačí, ak si pripustíte, že život je lepší vtedy, keď si ho vychutnávate, a že práca je lepšia, keď sa na ňu naplno sústredíte.“ A tomu, kto namieta, že spomalenie je žiaduce, ale nereálne, Leo Babauta odporúča, aby prevzal kontrolu nad svojím životom.
Robte menej, radí Babauta čitateľom svojho blogu. Znížte počet projektov, úloh, všetkého, čo cez deň chcete urobiť. Sústreďte sa nie na kvantitu, ale na kvalitu. Vyberte si dve-tri dôležité veci a venujte sa najskôr im. Naučte sa odpojiť od komunikačných technológií, vypnite si oznámenia o prichádzajúcich e-mailoch či esemeskách, vytvorte si pre seba okamihy, keď robíte „iba“ jedno. Skúste iba čítať, iba sa s niekým zhovárať, iba sa prechádzať, iba sústredene a pomaly jesť. „Predstavte si, že vám neublíži, ak budete takto odpojení hoci aj celý deň,“ sľubuje Leo Babauta. Naučte sa pokojne, bez nervozity sedieť a nerobiť nič, zíde sa vám to, keď budete musieť niekde čakať. Keď čakáte v rade, pokojne pozorujte ľudí okolo seba. Uvedomte si, že ak ste niečo nestihli dnes, nie je to tragédia. Vždy vám zostáva zajtrajšok. Taká je realita. Možno nahneváte šéfa, ale firma neskolabuje a život pôjde ďalej. Eliminujte nepotrebné veci. Delegujte činnosti, ktoré nemusíte robiť osobne, druhým. Učte sa sústrediť na prítomnosť, menej sa zaoberajte budúcnosťou či minulosťou. Postupne sa zbavujte záväzkov, ktorých máte priveľa. Nasľubovali ste svojej rodine, svojim známym, svojej komunite hory-doly? Zdvorilo oznámte okoliu, že máte svoje limity a nemôžete sa rozkrájať.
Treba uznať, že Babauta má v mnohom pravdu a jeho návody sú prinajmenšom veľmi inšpiratívne, najmä keď typický rýchločlovek nevie, ako vybŕdnuť z bludiska termínov, povinností a očakávaní.
.pomalosť v praxi
No napriek všetkým tým pekným argumentom nie je pomalosť v praxi vždy cnosťou. Môžete si prečítať desiatky inšpiratívnych blogov, a aj tak vás dostane do varu napríklad epizódka na dovolenke. V malom gréckom obchodíku mladá a očividne nijako nepostihnutá predavačka prekladá tovar z košíka k pokladni tak spomalene, že aj románový John Franklin by už podupkával. Kým čoraz dlhší rad zákazníkov z iných krajín európskeho kontinentu rozmýšľa, či nie je obeťou nejakej žartovnej skrytej kamery, Grékyňa sa nedá rušiť a pokračuje vo svojej spomalenej pantomíme. Komentáre k stavu gréckej ekonomiky, aké v tej chvíli veľmi rýchlo prebiehajú hlavami čakajúcich, by sa publikovať určite nedali. A to sú ešte čakajúci na dovolenke, takže by mali byť účinne spomalení slnkom, vodou a ničnerobením. Skrátka, slimačie spôsoby sú fajn, pokiaľ iným nestrpčujú život.
Napokon, aj sám Sten Nadolny, „objaviteľ pomalosti“, zareagoval na vznik kultu okolo svojho slimáckeho hlavného hrdinu tým, že s odstupom rokov napísal román Boh drzosti, kde je hlavnou postavou posol bohov Hermes, rýchly, šikovný, neveľmi hĺbavý, ale zato sympatický a svižný protiklad Johna Franklina. Akoby nám chcel Nadolny touto knihou odkázať, že nič, ani životné tempo, netreba brať smrteľne vážne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.