Popcorn Jura Malíčka

Hojne som sa v poslednom čase vykecával pri ceremoniáloch, ktoré rámcovali olympiádu. Oba, otvárajúci, i uzatvárajúci, boli fantastické. Veľkolepé, vtipné, ironické, dych berúce, úžasné. Šou, akú svet nevidel, šou, ktorá dokázala nadchnúť aj ľudí, čo inak šport vôbec nemuseli. Športovci sa síce objavovali v oboch ceremoniáloch, ale iba v úlohe komparzu, štatistov, ktorí vypĺňali priestor. To, čo sa dialo vôkol, nebolo ani o nich, ani kvôli nim. Toto, hoci takmer isto nešlo o autorský zámer tvorcov, mimoriadne potešilo. Lebo olympiáda je dnes o športe až na poslednom mieste, ak ešte vôbec. Nakoniec, o tomto sa v uplynulých týždňoch už popísalo asi všetko.
Iné je zaujímavejšie, otvárací a uzatvárací ceremoniál, ktoré predstavili olympiádu ako kultúrnu ustanovizeň. Nešlo, samozrejme, o žiadnu vysokú kultúru, ale o šou pre masy, o estrádu, o číru zábavu, ktorá od svojho diváka nič nechce, len aby sa nechal opájať. Poctivý, poctivo urobený mainstream, žiadne komplikované inotaje, žiadne hádanky, len nápadité pohrávanie sa s tým, o čom všetci vedia, že je britské. Alebo anglické, alebo londýnske. A kto nevedel, dozvedel sa, hneď, ako to uvidel. Stovky umelcov, od hviezd najvyššej svietivosti až k bezmenným tanečníkom a baletkám, k tomu kostýmy a svetlá a kulisy a projekcie a hudba. Hody audiovizuálnych vnemov. Gýč, gýč, gýč. Najlepší, najkrajší, lebo funkčný, žiadne negatívne konotácie nie sú namieste, lebo takáto presne má byť šou.
Paráda.
Paráda, ale nie podľa STV, lebo podľa nej je televízny divák tupec celkom bez prehľadu, ktorý potrebuje ešte aj k takejto polopatistickej šou komentár. Je jedno, či hrá hudba, či sa tancuje, alebo spieva, nie jeden, ale dvaja komentátori bez ustania čosi melú, tárajú a drístajú, aj faktické chyby robia, ale to je jedno, sú to odborníci na šport, nie na kultúru, hoci tú najmasovejšiu z masových.