Viete, každý z vás je výnimočný, a preto ste tu,“ privítala nás riaditeľka nášho programu. Uff, pomyslela som si vtedy, tu sa asi budeme hrať dva roky na snobov. Stredovekom dýchajúci Oxford bol však o inom.
.aj my tu máme spolok
Napriek tomu, že Oxford patrí k najlepším univerzitám na svete, je to v mnohom univerzita ako každá iná – má svoje administratívne muchy, študenti majú radi bujarý nočný život a na skúšky sa pripravujú na poslednú chvíľu. Oxford však nie je len univerzita, ale spôsob života – jeden môj známy, bývalý študent, nazval Oxford rehoľou. Lenže našlo by sa viac než dosť takých, pre ktorých bol čas strávený na najstaršej univerzite v anglicky hovoriacom svete jednou nikdy sa nekončiacou párty.
Byť slovenským študentom na Oxforde nie je také výnimočné, ako by sa mohlo zdať. Od minulého roka tu dokonca existuje aj spolok českých a slovenských študentov (Oxford University Czech and Slovak Society), kde sa možno zúčastniť na akademických diskusiách, ale aj športových a iných spoločenských aktivitách. Je zaujímavé, že prevahu v spolku majú študenti prírodných vied a predovšetkým IT-čkári, kým humanitne orientovaní študenti takéto spolčovanie nevyhľadávajú. Pre toho, kto predtým zažil slovenskú univerzitu, je to celkom iný svet: takmer žiadne povinné prednášky, žiadne bifľovanie, veľa čítania, rozmýšľanie a kladenie si otázok, ktoré by slovenský študent pokladal za triviálne. Bolo Nemecko a Rakúsko- Uhorsko zodpovedné za prvú svetovú vojnu? Pre študenta slovenskej univerzity odpoveď väčšinou závisí od toho, čo je napísané v skriptách. Od študenta Oxfordu sa očakáva vlastný názor, ktorý si vytvorí na základe mnohých prečítaných textov.
K individuálnemu prístupu patrí aj supervisor alebo školiteľ, pre ktorého študent píše väčšinu esejí, a potom s ním o nich diskutuje počas takzvaných tutoriálov – približne hodinových individuálnych (ako inak) stretnutí asi raz týždenne. A áno, školiteľ si esej vždy poctivo prečíta. Svedčí o tom obyčajne nespočetné množstvo jeho poznámok na okraji papiera.
.zábavné semináre?
Dvojhodinové oxfordské semináre sú predovšetkým o diskusii seberovných. A tak na ne každý chodí dobre pripravený nielen preto, aby nevyzeral hlúpo pred ostatnými, ale jednoducho preto, aby mal čo povedať. Ale nejde len o vzdelanie. Mnohí spolužiaci v triede majú za sebou najrozmanitejšie pracovné skúsenosti, slúžili v Iraku, pracovali pre americkú vládu a žili v rôznych krajinách. Ich postrehy a názory dokážu formovať myslenie podobne, ako to, čo si naštudujete z kníh.
Štúdium na Oxforde je naozaj drahé. Našetriť si naň či pracovať popri škole je skôr komplikované až nemožné. Oxford si je však svojej ceny vedomý, a tak má množstvo štipendijných programov. Podmienky sú rôzne, od akademických výsledkov cez krajinu pôvodu, študijný odbor až po preukázané líderstvo v danej oblasti a mimoakademické skúsenosti alebo všetko dokopy. Získať štipendium nie je, samozrejme, jednoduché, ale investovať čas do napísania dobrej prihlášky na štipendium sa oplatí viac, ako dumať nad často inými nereálnymi možnosťami.
Aké sú možnosti slovenského študenta získať štipendium na štúdium na prestížnej univerzite doma? Samozrejme, sú zväčša veľmi obmedzené – bežné granty slúžia skôr len na pokrytie časti štúdia, štipendium Milana Rastislava Štefánika, ktoré sa po odmlke opäť rozbehlo, má podmienky nastavené podľa odboru i úrovne štúdia. Pritom, ak hovoríme o cene, hovoríme približne o niekoľkých desiatkach tisícov britských libier na rok. Azda len jeden tip, ako získať štipendium na Oxforde – pracovné skúsenosti a spoločenský aktivizmus určite naklonia váhy v prospech záujemcu o štipendium.
.učiť sa, učiť sa, učiť sa?
Áno, nejde len o štúdium. Individuálny akademický a spoločenský život má každá oxfordská college a department. Schválne používam anglické termíny, lebo slovenský internát a katedra (veľmi voľne preložené) nezodpovedajú oxfordskej skutočnosti. College totiž nie je internát, ale akási spoločenská inštitúcia, ktorá môže, no nemusí poskytovať ubytovanie a ďalšie „služby“ ako jedáleň, knižnica, telocvičňa či kopírovanie. Oxfordská univerzita ich má 38, každá college je finančne samostatná a združuje študentov i vyučujúcich podľa vlastného výberu. Obyčajne sa tak v jednej college ocitnú študenti z rôznych krajín, študujúci rôzne odbory na rôznom stupni štúdia. No sú aj také college, ktoré si vyberajú podľa odboru či veku študenta ako Blackfriars, kam patria študenti teológie či Harris Manchaster, kam sa nedostanete, ak nemáte aspoň 21 rokov. Oxford ské college sa však už nedelia na ženské a mužské po tom, ako St Hilda´s prijala do svojich radov prvého mužského študenta len pred štyrmi rokmi. Veru, niektoré tradície majú na Oxforde neuveriteľnú trvácnosť.
Stovky diskusií, seminárov, výskumných skupín, prednášok, konferencií, ale aj večerí, kokteilov a iných športových a spoločenských udalostí sú každodennou oxfordskou realitou. Na to, že Oxford je malým provinčným anglickým mestečkom, je to celkom slušná vizitka. Ako to zhrnul jeden z mojich spolužiakov – pri takej intenzite akademického života je samotné štúdium často to posledné, na čo študentovi ostane čas. Tajomstvom je správne si vybrať – väčšinou z niekoľkých podujatí konajúcich sa naraz. Dať prednosť prednáške generálneho tajomníka OSN alebo si radšej pozrieť finále univerzitného futbalového turnaja?
.akademický odev
Ďalším oxfordským špecifikom je rôznorodosť. Napríklad ja som patrila do rovnakého štipendijného programu ako prvé afganské dievča, ktoré kedy skončilo Oxford. Mojím spolužiakom bol zase Afganec s holandským pasom, Novozélanďan či americká vojačka. Paradoxne, napriek všetkej tej rôznorodosti mnoho vecí funguje v Oxforde rovnako už niekoľko storočí. Príkladom je tradičný akademický odev sub-fusc, v ktorom študent robí skúšky či promuje – je ako vystrihnutý z Harryho Pottera. Pre chalanov je to síce tmavý oblek a až na bielu mašľu namiesto kravaty a dlhú čiernu vestu sa od bežného maturanta promujúci študent veľmi nelíši. Dievčatá vyzerajú komickejšie, keď si cez bielu blúzku s golierom zaviažu čiernu stužku a k čiernej sukni, pančuchám a topánkam pridajú dlhú čiernu vestu bez rukávov. „Je to smiešne. Na Cambridgei som mohla ísť na skúšku aj v pyžame, to len Oxford si potrpí na takéto hlúpe tradície,“ sťažovala sa britská medička, keď sme spoločne čakali na vstup do skúškovej miestnosti.
Mimochodom, skúšky, tie sú takmer výlučne písomné. Napríklad magister medzinárodných vzťahov okrem diplomovky končí štyrmi trojhodinovými písomnými skúškami. Vtip je v tom, že sa termíny skúšok dajú natlačiť do dvoch po sebe nasledujúcich dní. A, samozrejme, píše sa rukou, hoci ste za dva roky možno aj zabudli, na čo sa vlastne pero používa. Jedna z mojich obľúbených profesoriek spomínala, že bakalára na Oxforde končila jedenástimi skúškami počas šiestich dní.
Áno, na Oxforde sa skúša od rána do večera aj v sobotu a v nedeľu. Napísať dobrú esej za jedinú hodinu však dokáže dať poriadne zabrať, a tak lepšie ako tráviť hodiny bifľovaním je zamyslieť sa nad tým, ako vyrobiť za krátky čas efektívnu „reklamu“ pre svoje vedomosti a trefne odpovedať na akúkoľvek otázku.
.domov sa nevracajú
„Všetci rozprávajú o tom, ako sa po škole vrátia domov. Ale za tie roky, čo som tu, som nestretol nikoho, kto by to bol urobil,“ zasmial sa môj slovenský známy z Oxfordu otázke, či sa plánuje vrátiť na Slovensko. Možno sa raz vrátim, dodal nepresvedčivo. O tom, že máme na Oxforde šikovných študentov, vyučujúcich i výskumníkov, sa doma vie málo. „Viac fandíme hokeju ako vede,“ pohoršene hovorila počas šampionátu v hokeji moja česká spolubývajúca – matematička. Absolventi univerzít ako Oxford nemajú veľa dôvodov vrátiť sa späť. Bez pracovných príležitostí zodpovedajúcich ich kvalifikácii a bez adekvátnej finančnej odmeny by to z ich strany bola skôr nerozvážnosť. Nie ktorí si nájdu iný spôsob, ako prispieť k verejnej dis kusii doma – článkami, štúdiami, návrhmi zákonov. Hoci si môžu niekedy pripadať ako Alica v krajine zázrakov, ktorej domovom je najkrajšia oxfordská college Christ Church. Iní však zostanú doma zabudnutí, hoci sa o nich v zahraničí trhajú. A to je škoda. Veď títo Slováci často majú kontakty na najvyššej úrovni a ich spolužiakmi sú nezriedka budúci americkí prezidenti, britskí premiéri či nositelia Nobelových cien.
Autorka je novinárka, pôsobila v denníku SME. Absolvovala dvojročné štúdium na Oxforde
.aj my tu máme spolok
Napriek tomu, že Oxford patrí k najlepším univerzitám na svete, je to v mnohom univerzita ako každá iná – má svoje administratívne muchy, študenti majú radi bujarý nočný život a na skúšky sa pripravujú na poslednú chvíľu. Oxford však nie je len univerzita, ale spôsob života – jeden môj známy, bývalý študent, nazval Oxford rehoľou. Lenže našlo by sa viac než dosť takých, pre ktorých bol čas strávený na najstaršej univerzite v anglicky hovoriacom svete jednou nikdy sa nekončiacou párty.
Byť slovenským študentom na Oxforde nie je také výnimočné, ako by sa mohlo zdať. Od minulého roka tu dokonca existuje aj spolok českých a slovenských študentov (Oxford University Czech and Slovak Society), kde sa možno zúčastniť na akademických diskusiách, ale aj športových a iných spoločenských aktivitách. Je zaujímavé, že prevahu v spolku majú študenti prírodných vied a predovšetkým IT-čkári, kým humanitne orientovaní študenti takéto spolčovanie nevyhľadávajú. Pre toho, kto predtým zažil slovenskú univerzitu, je to celkom iný svet: takmer žiadne povinné prednášky, žiadne bifľovanie, veľa čítania, rozmýšľanie a kladenie si otázok, ktoré by slovenský študent pokladal za triviálne. Bolo Nemecko a Rakúsko- Uhorsko zodpovedné za prvú svetovú vojnu? Pre študenta slovenskej univerzity odpoveď väčšinou závisí od toho, čo je napísané v skriptách. Od študenta Oxfordu sa očakáva vlastný názor, ktorý si vytvorí na základe mnohých prečítaných textov.
K individuálnemu prístupu patrí aj supervisor alebo školiteľ, pre ktorého študent píše väčšinu esejí, a potom s ním o nich diskutuje počas takzvaných tutoriálov – približne hodinových individuálnych (ako inak) stretnutí asi raz týždenne. A áno, školiteľ si esej vždy poctivo prečíta. Svedčí o tom obyčajne nespočetné množstvo jeho poznámok na okraji papiera.
.zábavné semináre?
Dvojhodinové oxfordské semináre sú predovšetkým o diskusii seberovných. A tak na ne každý chodí dobre pripravený nielen preto, aby nevyzeral hlúpo pred ostatnými, ale jednoducho preto, aby mal čo povedať. Ale nejde len o vzdelanie. Mnohí spolužiaci v triede majú za sebou najrozmanitejšie pracovné skúsenosti, slúžili v Iraku, pracovali pre americkú vládu a žili v rôznych krajinách. Ich postrehy a názory dokážu formovať myslenie podobne, ako to, čo si naštudujete z kníh.
Štúdium na Oxforde je naozaj drahé. Našetriť si naň či pracovať popri škole je skôr komplikované až nemožné. Oxford si je však svojej ceny vedomý, a tak má množstvo štipendijných programov. Podmienky sú rôzne, od akademických výsledkov cez krajinu pôvodu, študijný odbor až po preukázané líderstvo v danej oblasti a mimoakademické skúsenosti alebo všetko dokopy. Získať štipendium nie je, samozrejme, jednoduché, ale investovať čas do napísania dobrej prihlášky na štipendium sa oplatí viac, ako dumať nad často inými nereálnymi možnosťami.
Aké sú možnosti slovenského študenta získať štipendium na štúdium na prestížnej univerzite doma? Samozrejme, sú zväčša veľmi obmedzené – bežné granty slúžia skôr len na pokrytie časti štúdia, štipendium Milana Rastislava Štefánika, ktoré sa po odmlke opäť rozbehlo, má podmienky nastavené podľa odboru i úrovne štúdia. Pritom, ak hovoríme o cene, hovoríme približne o niekoľkých desiatkach tisícov britských libier na rok. Azda len jeden tip, ako získať štipendium na Oxforde – pracovné skúsenosti a spoločenský aktivizmus určite naklonia váhy v prospech záujemcu o štipendium.
.učiť sa, učiť sa, učiť sa?
Áno, nejde len o štúdium. Individuálny akademický a spoločenský život má každá oxfordská college a department. Schválne používam anglické termíny, lebo slovenský internát a katedra (veľmi voľne preložené) nezodpovedajú oxfordskej skutočnosti. College totiž nie je internát, ale akási spoločenská inštitúcia, ktorá môže, no nemusí poskytovať ubytovanie a ďalšie „služby“ ako jedáleň, knižnica, telocvičňa či kopírovanie. Oxfordská univerzita ich má 38, každá college je finančne samostatná a združuje študentov i vyučujúcich podľa vlastného výberu. Obyčajne sa tak v jednej college ocitnú študenti z rôznych krajín, študujúci rôzne odbory na rôznom stupni štúdia. No sú aj také college, ktoré si vyberajú podľa odboru či veku študenta ako Blackfriars, kam patria študenti teológie či Harris Manchaster, kam sa nedostanete, ak nemáte aspoň 21 rokov. Oxford ské college sa však už nedelia na ženské a mužské po tom, ako St Hilda´s prijala do svojich radov prvého mužského študenta len pred štyrmi rokmi. Veru, niektoré tradície majú na Oxforde neuveriteľnú trvácnosť.
Stovky diskusií, seminárov, výskumných skupín, prednášok, konferencií, ale aj večerí, kokteilov a iných športových a spoločenských udalostí sú každodennou oxfordskou realitou. Na to, že Oxford je malým provinčným anglickým mestečkom, je to celkom slušná vizitka. Ako to zhrnul jeden z mojich spolužiakov – pri takej intenzite akademického života je samotné štúdium často to posledné, na čo študentovi ostane čas. Tajomstvom je správne si vybrať – väčšinou z niekoľkých podujatí konajúcich sa naraz. Dať prednosť prednáške generálneho tajomníka OSN alebo si radšej pozrieť finále univerzitného futbalového turnaja?
.akademický odev
Ďalším oxfordským špecifikom je rôznorodosť. Napríklad ja som patrila do rovnakého štipendijného programu ako prvé afganské dievča, ktoré kedy skončilo Oxford. Mojím spolužiakom bol zase Afganec s holandským pasom, Novozélanďan či americká vojačka. Paradoxne, napriek všetkej tej rôznorodosti mnoho vecí funguje v Oxforde rovnako už niekoľko storočí. Príkladom je tradičný akademický odev sub-fusc, v ktorom študent robí skúšky či promuje – je ako vystrihnutý z Harryho Pottera. Pre chalanov je to síce tmavý oblek a až na bielu mašľu namiesto kravaty a dlhú čiernu vestu sa od bežného maturanta promujúci študent veľmi nelíši. Dievčatá vyzerajú komickejšie, keď si cez bielu blúzku s golierom zaviažu čiernu stužku a k čiernej sukni, pančuchám a topánkam pridajú dlhú čiernu vestu bez rukávov. „Je to smiešne. Na Cambridgei som mohla ísť na skúšku aj v pyžame, to len Oxford si potrpí na takéto hlúpe tradície,“ sťažovala sa britská medička, keď sme spoločne čakali na vstup do skúškovej miestnosti.
Mimochodom, skúšky, tie sú takmer výlučne písomné. Napríklad magister medzinárodných vzťahov okrem diplomovky končí štyrmi trojhodinovými písomnými skúškami. Vtip je v tom, že sa termíny skúšok dajú natlačiť do dvoch po sebe nasledujúcich dní. A, samozrejme, píše sa rukou, hoci ste za dva roky možno aj zabudli, na čo sa vlastne pero používa. Jedna z mojich obľúbených profesoriek spomínala, že bakalára na Oxforde končila jedenástimi skúškami počas šiestich dní.
Áno, na Oxforde sa skúša od rána do večera aj v sobotu a v nedeľu. Napísať dobrú esej za jedinú hodinu však dokáže dať poriadne zabrať, a tak lepšie ako tráviť hodiny bifľovaním je zamyslieť sa nad tým, ako vyrobiť za krátky čas efektívnu „reklamu“ pre svoje vedomosti a trefne odpovedať na akúkoľvek otázku.
.domov sa nevracajú
„Všetci rozprávajú o tom, ako sa po škole vrátia domov. Ale za tie roky, čo som tu, som nestretol nikoho, kto by to bol urobil,“ zasmial sa môj slovenský známy z Oxfordu otázke, či sa plánuje vrátiť na Slovensko. Možno sa raz vrátim, dodal nepresvedčivo. O tom, že máme na Oxforde šikovných študentov, vyučujúcich i výskumníkov, sa doma vie málo. „Viac fandíme hokeju ako vede,“ pohoršene hovorila počas šampionátu v hokeji moja česká spolubývajúca – matematička. Absolventi univerzít ako Oxford nemajú veľa dôvodov vrátiť sa späť. Bez pracovných príležitostí zodpovedajúcich ich kvalifikácii a bez adekvátnej finančnej odmeny by to z ich strany bola skôr nerozvážnosť. Nie ktorí si nájdu iný spôsob, ako prispieť k verejnej dis kusii doma – článkami, štúdiami, návrhmi zákonov. Hoci si môžu niekedy pripadať ako Alica v krajine zázrakov, ktorej domovom je najkrajšia oxfordská college Christ Church. Iní však zostanú doma zabudnutí, hoci sa o nich v zahraničí trhajú. A to je škoda. Veď títo Slováci často majú kontakty na najvyššej úrovni a ich spolužiakmi sú nezriedka budúci americkí prezidenti, britskí premiéri či nositelia Nobelových cien.
Autorka je novinárka, pôsobila v denníku SME. Absolvovala dvojročné štúdium na Oxforde
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.