Naopak, cesta k dosiahnutiu krátkodobého cieľa – schodok 3 percentá HDP – zvyšuje rozpočtové riziká budúcnosti. Cena, za ktorú azda deficit roka 2013 skrotia, môže byť obrovská. A nejde len o vykostenie druhého piliera, čo je najškodlivejší zásah s najdlhodobejším dopadom. Zoštátnením 5 percent odvodov totiž Fico a spol. naložili politikom pro futuro na plecia nepomerne väčšie bremeno než to, ktoré, prechodne a hlúpo, sňali z vlastného.
Viac ako otázna je reálnosť deficitného cieľa. A to ešte aj v prípade, že prognóza rastu HDP (2,5) vyjde. Zmeny v oblasti mimozamestnaneckých foriem práce, ktorých časť schválili na augustovej schôdzi NR SR, sú totiž drakonické. Hoci odhady dosahov nepočítali trojčlenkou, ale „koeficientom odpadu“ (teda predpokladaným úbytkom dohôd, respektíve živností), na prepady čistých príjmov (živnostníci) či zvýšenie nákladov na pracovníka (dohody) v ráde desiatok percent – a to je realita – nie sú spoľahlivé ekonomické modely. Dosahy takých radikálnych zásahov do trhu práce, akým je takmer zmazanie rozdielu medzi dohodami a zamestnaneckým pomerom, sú nepredvídateľné.
Evidentnou pascou, ktorú na seba ušili, je prípadné zlyhanie prognózy. Teda nižší rast HDP než naplánovaný. To je pri dianí v eurozóne a slovenskej závislosti od nej scenár skôr viac ako menej pravdepodobný. Zhubnosť toho, že ťažisko „konsolidácie“ položili na príjmovú stranu, sa v tomto prípade vyjaví v plnej paráde. Pokiaľ totiž výdavková strana, predovšetkým spotreba štátu – nákupy, investície, mzdy – nie je citlivá na vývoj HDP, medzi rastom ekonomiky a daňovo-odvodovými výnosmi je vzťah najužší.
Istotne, súbor 22 tzv. „ozdravných opatrení“, ktorý už dávnejšie zverejnili, skrýva akýsi bezpečnostný vankúš na horšie časy. Teoreticky. Rôzne zdroje spočítali, že nad „konsolidačné“ minimum 1,5 miliardy si vytvorili rezervu v ráde 500 miliónov až 1,2 miliardy. Tu však platí, že väčšmi než predbežná opatrnosť, ktorá by si zaslúžila aj pochvalu, sú motiváciou tzv. rezortné priority. Sedemdesiat miliónov družstevníkom, ktoré vláda odklepla tri týždne po tom, čo v príjmoch (2012) objavila dieru 500 miliónov (!), a vôbec celkový tohtoročný vývoj výdavkov potvrdzujú najhoršiu obavu: Ak sa daňovoodvodové zaťaženie zvyšuje v r. 2013 vysoko nad mieru, nevyhnutnú na dosiahnutie plánovaného schodku, primárnym cieľom nie je tvorba rezervy pre negatívny vývoj, ale snaha udržať nárast výdavkov štátu v optimálnom variante, že prognóza sa naplní.
Či sa naplní dobrý, alebo horší scenár (o katastrofickom pomlčme), pre oba platí, že návrh rozpočtu je nielen citlivý na vývoj ekonomiky, ale sám ho negatívne ovplyvní. Je totiž protirastový, čo je zjavné v českom zrkadle. Nečasova vláda práve čelí obrovskému odporu pre zvyšovanie daní, pričom operácie na príjmovej strane rozpočtu tvoria necelú tretinu, 32 percent celkovej konsolidácie. Zvyšok, 68 percent, sú opatrenia výdavkové. Na Slovensku je pomer presne opačný – 2:1 „v prospech“ príjmov. Realita, ako ukazujú všetky indície, bude 100:0.
Viac ako otázna je reálnosť deficitného cieľa. A to ešte aj v prípade, že prognóza rastu HDP (2,5) vyjde. Zmeny v oblasti mimozamestnaneckých foriem práce, ktorých časť schválili na augustovej schôdzi NR SR, sú totiž drakonické. Hoci odhady dosahov nepočítali trojčlenkou, ale „koeficientom odpadu“ (teda predpokladaným úbytkom dohôd, respektíve živností), na prepady čistých príjmov (živnostníci) či zvýšenie nákladov na pracovníka (dohody) v ráde desiatok percent – a to je realita – nie sú spoľahlivé ekonomické modely. Dosahy takých radikálnych zásahov do trhu práce, akým je takmer zmazanie rozdielu medzi dohodami a zamestnaneckým pomerom, sú nepredvídateľné.
Evidentnou pascou, ktorú na seba ušili, je prípadné zlyhanie prognózy. Teda nižší rast HDP než naplánovaný. To je pri dianí v eurozóne a slovenskej závislosti od nej scenár skôr viac ako menej pravdepodobný. Zhubnosť toho, že ťažisko „konsolidácie“ položili na príjmovú stranu, sa v tomto prípade vyjaví v plnej paráde. Pokiaľ totiž výdavková strana, predovšetkým spotreba štátu – nákupy, investície, mzdy – nie je citlivá na vývoj HDP, medzi rastom ekonomiky a daňovo-odvodovými výnosmi je vzťah najužší.
Istotne, súbor 22 tzv. „ozdravných opatrení“, ktorý už dávnejšie zverejnili, skrýva akýsi bezpečnostný vankúš na horšie časy. Teoreticky. Rôzne zdroje spočítali, že nad „konsolidačné“ minimum 1,5 miliardy si vytvorili rezervu v ráde 500 miliónov až 1,2 miliardy. Tu však platí, že väčšmi než predbežná opatrnosť, ktorá by si zaslúžila aj pochvalu, sú motiváciou tzv. rezortné priority. Sedemdesiat miliónov družstevníkom, ktoré vláda odklepla tri týždne po tom, čo v príjmoch (2012) objavila dieru 500 miliónov (!), a vôbec celkový tohtoročný vývoj výdavkov potvrdzujú najhoršiu obavu: Ak sa daňovoodvodové zaťaženie zvyšuje v r. 2013 vysoko nad mieru, nevyhnutnú na dosiahnutie plánovaného schodku, primárnym cieľom nie je tvorba rezervy pre negatívny vývoj, ale snaha udržať nárast výdavkov štátu v optimálnom variante, že prognóza sa naplní.
Či sa naplní dobrý, alebo horší scenár (o katastrofickom pomlčme), pre oba platí, že návrh rozpočtu je nielen citlivý na vývoj ekonomiky, ale sám ho negatívne ovplyvní. Je totiž protirastový, čo je zjavné v českom zrkadle. Nečasova vláda práve čelí obrovskému odporu pre zvyšovanie daní, pričom operácie na príjmovej strane rozpočtu tvoria necelú tretinu, 32 percent celkovej konsolidácie. Zvyšok, 68 percent, sú opatrenia výdavkové. Na Slovensku je pomer presne opačný – 2:1 „v prospech“ príjmov. Realita, ako ukazujú všetky indície, bude 100:0.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.