Černová, mestská časť Ružomberka, má v súčasnosti asi 1 500 obyvateľov. Táto dedina vstúpila nielen do slovenských, ale i európskych dejín. Najčastejšie sa spája s menom kňaza Andreja Hlinku a tragédiou z 27. októbra 1907.
Hlinka sa narodil v Černovej 27. septembra 1864. Jeho otec bol pltníkom a faktorom, čo bolo v oných časoch bežným povolaním obyvateľov Černovej ležiacej na brehu Váhu. „Naučil ma milovať vodu a zábavu okolo Váhu. Otec chodil s plťami dolu Váhom, do Komárna, do Oľšavy a ja som sa tešil z krásnych pohrávajúcich sa rybičiek čistého Váhu,“ spomínal Hlinka v Československom rozhlase v roku 1936. Hlinka sa stal na Spišskej Kapitule prvým bohoslovcom z Černovej.
.černovská tragédia
Tohto roku si budú Černovčania, ktorí sami seba volajú „Černovci“, pripomínať sté výročie smutného dátumu 27. október 1907. V tento deň padlo v Černovej pri bývalej škole, dnešnom kultúrnom dome, okolo 56 výstrelov. Na mieste zahynulo deväť ľudí, na následky zranení ďalších šesť. Do davu zhromaždených dala strieľať vtedajšia uhorská moc. Dôvodom na potýčku bola posviacka kostola, ktorý postavili Černovčania prevažne vlastným úsilím a vypomohli si aj peniazmi zo zbierok. Chceli, aby vlastnými rukami postavený chrám vysvätil ich rodák Andrej Hlinka. U spišského biskupa Alexandra Párvyho sa ich túžba nestretla s pochopením a do Černovej namiesto neho prišli na vysviacku dekan Martin Pazúrik a administrátor Jozef Fischer.
Slúžny Zoltán Pereszlényi mal výslovný zákaz strieľať do ľudí a pri najmenšom odpore mal stiahnuť žandárov a vrátiť sa s nimi naspäť do Ružomberka. Keď koče prišli po hradskej do Černovej, ľudia ich obkolesili a nebolo sa kde pohnúť. Vtedy zaznel rozkaz: „Löni!“ (Strieľať!) Padli prvé obete. Ďalšie zomreli na druhý deň a poslední dvaja po niekoľkých týždňoch.
Bývalej redaktorke Slovenského rozhlasu Emílii Demkovej zahynula po černovskej tragédii stará mama Terézia Demková. Mala vtedy 28 rokov. Ostali po nej dve deti a manžel v USA, ktorý nestihol prísť ani na pohreb. Terézia deň pred naplánovanou vysviackou napiekla šišky – čo bolo v tom čase vzácne sviatočné jedlo. V nedeľu sa išla pozrieť na nižný koniec, kde sa čakalo na koče z Ružomberka. Postrelili ju a na druhý deň zraneniam podľahla.
.requiescat in pace
Obete černovskej tragédie pochovával kaplán Andrej Oravec. Po 25 rokoch v spomienkach na tieto udalosti Oravec napísal, že „nebohý biskup Párvy nebol v tejto veci taký vinný, ako to mnohí udávajú.“ Oravec prišiel do Černovej v deň pohrebu, teda 30. októbra 1907 ráno.
„Černová bola preplnená vojskom a žandármi. Černovci ma s plačom vítajú a odprevádzajú do ulice, ktorá vedie k cmiteru. Tam stála stodola. V nej pitvali postrieľaných. Tam museli všetkých doniesť.“ Jeden roľník sa kaplánovi posťažoval, že mŕtvych hádžu nahých do truhiel. „Hneď som šiel k pánom a prosil, aby mŕtvoly dali po pitve riadne obliecť, aby ten ubitý ľud neroztrpčovali ešte i takto. Všetkých potom na moje prosby riadne poobliekali.“
Na cintorín vojsko púšťalo iba rodinných príslušníkov obetí. Obávali sa, aby sa opäť niečo „nestrhlo“. Kaplán Oravec prosil veliteľa, „aby odvolal kordón a pustil svet do cmitera“. Ubezpečoval ho, že sa nič nestane. „Ten ľud je tak zronený a ubitý, že mu ani na um nepríde také niečo, čo o ňom predpokladajú. Nechcel ustúpiť. Vysvetľoval som mu, že s tým kordónom skôr podráždi svet.“ Napokon veliteľa prehovoril a ľudia sa dostali na cintorín.
Keď zaznel Pater noster, aj všetci žandári si na rozkaz „Imához!“ pokľakli. „Šiel som od hrobu k hrobu. Kropil som svätenou vodou hroby... Nohy ako z olova, udusený plač trhá celým mojím telom... Prichodím k jednému hrobu. Tam stojí plačúca matka so svojím dieťaťom. Pri nej stojí manžel-otec, jediný z celého zástupu nekľaknul. Videl som, aký je zúfalý a vzdorovitý...“
Andrej Oravec uzatvára svoje spomienky zaujímavým obrazom: „Neviem, ako som sa vytackal z cmitera... Oprel som sa o plot, aby som nepadnul. Vzpružilo ma zase ostré vojenské velenie. Spamätal som sa. Šiel som sa poďakovať veliteľovi. Vojaci (bola to miešanina): Maďari, zväčša však Rumuni, stáli ešte v pozore ani stĺpy a so slzami v očiach.“
.matúš Demko
Hlinka sa narodil v Černovej 27. septembra 1864. Jeho otec bol pltníkom a faktorom, čo bolo v oných časoch bežným povolaním obyvateľov Černovej ležiacej na brehu Váhu. „Naučil ma milovať vodu a zábavu okolo Váhu. Otec chodil s plťami dolu Váhom, do Komárna, do Oľšavy a ja som sa tešil z krásnych pohrávajúcich sa rybičiek čistého Váhu,“ spomínal Hlinka v Československom rozhlase v roku 1936. Hlinka sa stal na Spišskej Kapitule prvým bohoslovcom z Černovej.
.černovská tragédia
Tohto roku si budú Černovčania, ktorí sami seba volajú „Černovci“, pripomínať sté výročie smutného dátumu 27. október 1907. V tento deň padlo v Černovej pri bývalej škole, dnešnom kultúrnom dome, okolo 56 výstrelov. Na mieste zahynulo deväť ľudí, na následky zranení ďalších šesť. Do davu zhromaždených dala strieľať vtedajšia uhorská moc. Dôvodom na potýčku bola posviacka kostola, ktorý postavili Černovčania prevažne vlastným úsilím a vypomohli si aj peniazmi zo zbierok. Chceli, aby vlastnými rukami postavený chrám vysvätil ich rodák Andrej Hlinka. U spišského biskupa Alexandra Párvyho sa ich túžba nestretla s pochopením a do Černovej namiesto neho prišli na vysviacku dekan Martin Pazúrik a administrátor Jozef Fischer.
Slúžny Zoltán Pereszlényi mal výslovný zákaz strieľať do ľudí a pri najmenšom odpore mal stiahnuť žandárov a vrátiť sa s nimi naspäť do Ružomberka. Keď koče prišli po hradskej do Černovej, ľudia ich obkolesili a nebolo sa kde pohnúť. Vtedy zaznel rozkaz: „Löni!“ (Strieľať!) Padli prvé obete. Ďalšie zomreli na druhý deň a poslední dvaja po niekoľkých týždňoch.
Bývalej redaktorke Slovenského rozhlasu Emílii Demkovej zahynula po černovskej tragédii stará mama Terézia Demková. Mala vtedy 28 rokov. Ostali po nej dve deti a manžel v USA, ktorý nestihol prísť ani na pohreb. Terézia deň pred naplánovanou vysviackou napiekla šišky – čo bolo v tom čase vzácne sviatočné jedlo. V nedeľu sa išla pozrieť na nižný koniec, kde sa čakalo na koče z Ružomberka. Postrelili ju a na druhý deň zraneniam podľahla.
.requiescat in pace
Obete černovskej tragédie pochovával kaplán Andrej Oravec. Po 25 rokoch v spomienkach na tieto udalosti Oravec napísal, že „nebohý biskup Párvy nebol v tejto veci taký vinný, ako to mnohí udávajú.“ Oravec prišiel do Černovej v deň pohrebu, teda 30. októbra 1907 ráno.
„Černová bola preplnená vojskom a žandármi. Černovci ma s plačom vítajú a odprevádzajú do ulice, ktorá vedie k cmiteru. Tam stála stodola. V nej pitvali postrieľaných. Tam museli všetkých doniesť.“ Jeden roľník sa kaplánovi posťažoval, že mŕtvych hádžu nahých do truhiel. „Hneď som šiel k pánom a prosil, aby mŕtvoly dali po pitve riadne obliecť, aby ten ubitý ľud neroztrpčovali ešte i takto. Všetkých potom na moje prosby riadne poobliekali.“
Na cintorín vojsko púšťalo iba rodinných príslušníkov obetí. Obávali sa, aby sa opäť niečo „nestrhlo“. Kaplán Oravec prosil veliteľa, „aby odvolal kordón a pustil svet do cmitera“. Ubezpečoval ho, že sa nič nestane. „Ten ľud je tak zronený a ubitý, že mu ani na um nepríde také niečo, čo o ňom predpokladajú. Nechcel ustúpiť. Vysvetľoval som mu, že s tým kordónom skôr podráždi svet.“ Napokon veliteľa prehovoril a ľudia sa dostali na cintorín.
Keď zaznel Pater noster, aj všetci žandári si na rozkaz „Imához!“ pokľakli. „Šiel som od hrobu k hrobu. Kropil som svätenou vodou hroby... Nohy ako z olova, udusený plač trhá celým mojím telom... Prichodím k jednému hrobu. Tam stojí plačúca matka so svojím dieťaťom. Pri nej stojí manžel-otec, jediný z celého zástupu nekľaknul. Videl som, aký je zúfalý a vzdorovitý...“
Andrej Oravec uzatvára svoje spomienky zaujímavým obrazom: „Neviem, ako som sa vytackal z cmitera... Oprel som sa o plot, aby som nepadnul. Vzpružilo ma zase ostré vojenské velenie. Spamätal som sa. Šiel som sa poďakovať veliteľovi. Vojaci (bola to miešanina): Maďari, zväčša však Rumuni, stáli ešte v pozore ani stĺpy a so slzami v očiach.“
.matúš Demko
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.