Človek, nepriateľ psa

V chápaní našej legislatívy je pes vec, ktorá sa však občas zmení na odistenú zbraň. Ako v Dunajskej Lužnej, kde sa pred dvoma týždňami traja psy, rotvajler, vlčiak a kríženec vlčiaka, podhrabali popod plot stráženého objektu a zaútočili na 38-ročného fotografa Michala Babčana. Rozzúrená svorka ho úplne dohrýzla, psy mu odtrhli ucho a zanechali stovku rán, takže fotograf bol prevezený vo vážnom stave do nemocnice. Len o štyri dni neskôr, na lazoch v obci Sucháň pri Veľkom Krtíši, na smrť dohrýzol pitbul menom Diabol 45-ročnú Dagmar Adamcovú, ktorá sa starala o dvadsiatku psov, kým bol ich majiteľ Tibor Veščičík vo Švajčiarsku. Polícia sa začala zaoberať aj podozrením, či psy neboli chované na ilegálne psie zápasy. A potom je tu posledný prípad týchto dní: 14-ročné dievča z Trstenej išlo podvečer na bicykli, keď na ňu z klietky odstaveného prívesného vozíka vybehol hrozivý kaukazský ovčiak. Privolaný policajt, našťastie, psa pomerne rýchlo zneškodnil, dievča utrpelo zranenia na stehnách, kolenách a predlaktí. Samozrejme, reťaz troch útokov v krátkom čase verejnosť znepokojila. Pre bulvár sa útoky psov stali odrazu témou, ktorá patrí na titulné stránky. Množia sa útoky psov! – sotvakto môže v týchto dňoch takému titulku protirečiť. .na laze Vráťme sa k najhoršiemu, smrteľnému útoku zo Sucháňa. V čase uzávierky .týždňa polícia v Banskej Bystrici stále ešte preverovala skutkový stav a zatiaľ nevzniesla obvinenie voči chovateľovi psov z obce Sucháň, Tiborovi Veščičíkovi. Významným dôkazom môže byť zistenie, že dotyčná pani psa údajne odviazala a išla s ním na prechádzku napriek výslovnému zákazu jeho majiteľa. Sucháň je zabudnutá dedinka asi s tristo dušami a veľkým 1 800-hektárovým katastrom. V posledných rokoch opustené usadlosti, najmä na lazoch, odkupujú chalupári. No nielen oni, farmárčením sa tu zaoberá aj jeden Holanďan a tiež Mečiarov exminister vnútra, známy vďaka zmarenému referendu, Gustáv Krajči. „Boríme sa s tým, že v dedine je asi päťdesiat psov, uviazaných za bránou, a často sa nejaký z nich odtrhne,“ hovorí starostka Anna Trizmová. Ani po tragédii nie je za zákaz chovu vybraných plemien. O Veščičíkovi nehovorí v zlom, najviac zazlieva sebe aj jemu to, že na obci nevedeli o každej osobe, ktorá u neho bývala a starala sa o psov: „Je to slušný dôchodca. Riadne si platí dane, nie sú na neho sťažnosti. Iba susedom prekážalo štekanie či zavýjanie jeho psov. Chodí do dediny, po nákupe si podebatuje v krčme. Na laze žije sám. Keď k nám prišiel v roku 2000, oženil sa s mladou dievčinou, s ktorou má syna. Vravel mi, že v deň svadby mu zmizli bankomatové karty aj peniaze z účtov. Pokiaľ viem, sú rozvedení. Ona tu asi nevedela vydržať. Viete ako, vyjdete von a samé pitbuly.“ Podľa starostky Sucháňa Anny Trizmovej sa prizvaný veterinár vyjadril, že dvadsať (!) psov – všetko pitbuly alebo ich krížence – pán Veščičík chová na svojom laze v súlade s predpismi. Majú dostatok vody, žrádla, primerané búdy a sú priviazané na šesť až desaťmetrových reťaziach. Jediný problém má byť v tom, že areál nie je oplotený. Naozaj je inak – až na smrť pani Dagmar a chýbajúce oplotenie – všetko v poriadku? Prekvapuje ochota, s akou nasledujúce dni po tragédii chovateľ Veščičík na svojom laze, kde má akúsi kruhovú obranu dvoch desiatok na reťaziach priviazaných psov, prijíma novinárske návštevy. Ukazuje jedného za druhým a hostí nabáda, aby „mierumilovných psíkov“ pokojne pohladkali. Rýchly Raš, fľakatý Žolík, ťažko chorá Piraňa a iní. Takmer všetky sú v príbuzenskom vzťahu s nešťastným Diablom, ktorého po tom, ako zrejme zabil paniu, čo sa oňho starala, roztrhala jeho vlastná dcéra. Veščičík, ktorý po roku 1968 emigroval do Švajčiarska, kde má dnes trvalý pobyt, otvorene priznáva (viac v rozhovore s ním na strane 13), že na suchánske lazy sa vracia iba párkrát za rok. Z jeho slov navyše vyplýva, že svoje psy zveril neovereným ľuďom, ktorých našiel na inzerát, ktorí u neho bývali a platil im za to, že sa o psy starajú. U neho na laze sa už vystriedalo mnoho ľudí, ktorí – ako sám hovorí – psy huckali a ubližovali im. Psy tak nemohli získať nevyhnutný vzťah a rešpekt k nikomu. „Deväťročného Diabla som mal od jeho pôvodného majiteľa zo Švajčiarska. Chcel som, aby u  mňa v pokoji dožil,“ povie a po tom, ako sa rozlúčime, si sadne na rybársku stoličku, pričom k nemu pribehne jeden z jeho psov a začne ho láskyplne oblizovať. Nebyť tragédie, bol by to dojímavý obraz. .zabijaci? Po útokoch psov sa objavili už dve politické iniciatívy, ktoré sa, podľa všetkého, budú trochu líšiť vo filozofii. Poslanec Vladimír Jánoš zo Smeru chce predložiť zákon, ktorý by umožňoval prísnejší postih majiteľov, ktorých psy napadnú človeka, nech pôjde o akékoľvek plemeno. Ministerstvo pôdohospodárstva sa chystá predložiť zákon, ktorý sa zameria na takzvané bojové plemená – majiteľ bude musieť mať chov schválený úradom, chov bude pod stálou kontrolou, majiteľ bude povinný preukázať, že je na chov odborne spôsobilý. Ministerstvo ďalej ubezpečilo, že zákon bude natoľko prísny, „aby sa podobné útoky bojových plemien psov, a to nielen s následkom smrti, už v budúcnosti neopakovali“. Ešte nepoznáme konkrétnu podobu ministerského zákona, ale ak by sa inšpirovala niektorými predlohami zo západnej Európy, kde je chov niektorých plemien obmedzený až zakázaný, išlo by o zlom v doterajšej miernej slovenskej legislatíve. Samozrejme, prísny zákon si ľahko získa priazeň verejnosti, no narazí na nevôľu najmä zo strany kynológov, ktorí pojem bojové plemená odmietajú ako neodborný a nezmyselný. Ale narazí aj na nevôľu zodpovedných majiteľov takýchto psov. Juraj Lukáč z Lesoochranárskeho zoskupenia VLK navrhuje zamerať sa viac na výchovu a na socializáciu psov, teda na majiteľov, než na plemená a plánované reštrikcie chovu. „Určite si myslím, že existujú plemená s genetickou predispozíciou k rôznym konfliktom, aj v styku s človekom. Selektívne regulovanie a sprísnenie chovu vybraných plemien však nemôže zlepšiť situáciu. Zlý chovateľ môže „vyrobiť“ aj z papierovo neškodného plemena zabijaka,“ uvádza dlhoročný chovateľ československých vlčiakov Lukáč. Reportér českého Reflexu Jiří X. Doležal je známy dlhoročný bojovník na viacerých frontoch: za legalizáciu marihuany, proti náckom, ale aj proti podľa neho nezmyselným návrhom zakázať chov niektorých plemien. Nedávno ho rozčúlil sociálny demokrat Jeroným Týc. „Prišiel s návrhom zákona, ktorý je taký hlúpy, až je to dojemné. Cítiť z neho populistickú „nabrúsenosť“ voči tzv. bojovým psom, pretože na tohto strašiaka možno chytiť hlúpych voličov,“ píše nahnevaný reportér Jiří X. Doležal ako majiteľ jedného z potenciálne zakázaných plemien – argentínskej dogy –, pričom mal predtým štyroch psov takzvaných bojových či z nich odvodených plemien. „Žiadny môj pes nikdy zubami nenapadol žiadneho človeka,“ dodáva Jiří X. Doležal. .príliš zlý mediálny obraz Ako je to vlastne? Naozaj pribúda útokov psov? A naozaj možno hovoriť o potenciálne nebezpečných, bojových plemenách, ktorých chov treba začať regulovať?  Čo sa týka útokov psov, existujúce dáta nijako nepotvrdzujú, že by útokov psov s vážnymi následkami pribúdalo. Polícia síce útoky psov špeciálne neeviduje, takisto nevieme, koľko ľudí je ročne ambulantne ošetrených po napadnutí psom. Máme však k dispozícii údaj o ľuďoch hospitalizovaných na základe diagnózy W54, ktorá označuje uhryznutie psom (tieto údaje zhromažďuje Národné centrum zdravotníckych informácií). Tieto údaje ponúkajú vcelku priaznivý obraz. Kým v rokoch 1995- 2003 bolo s touto diagnózou hospitalizovaných v priemere 164 ľudí ročne, od roku 2005 to bolo len 115 prípadov ročne, v roku 2008 to bolo dokonca prvý krát menej ako 100. Na základe údajov Štatistického úradu zomrelo za posledných desať rokov po útoku psa 10 ľudí. Štatisticky najhoršie boli roky 2003 a 2007, keď v každom z nich došlo až k trom usmrteniam. Celkovo sa teda rozhodne nedá tvrdiť, že by sa situácia s útočiacimi psami v posledných rokoch zhoršovala. Ako to býva často, aj tentoraz je aktuálny mediálny obraz značne horší než skutočnosť. .čo treba zmeniť?  Keďže dáta nepotvrdzujú naše mediálne dojmy, je otázne, či je vôbec nepopulistický dôvod na radikálnejšiu zmenu doterajšej legislatívy. Navrhovatelia nových noriem však majú pravdu minimálne v tom, že po posledných tragických útokoch, ktoré znepokojili verejnosť, sa predsa len musí niečo zmeniť. V prvom rade spoločenské vnímanie zodpovednosti majiteľa za psa. Hovorca bratislavskej krajskej polície František Peczár sa minulý týždeň vyjadril, že útok psa nie je kvalifikovaný ako trestný čin, lebo je posudzovaný ako priestupok. „Takisto keď človek zomrie po útoku psom, nie je to trestný čin,“ vyjadril sa hovorca. Nie je celkom jasné, či to myslel vážne, alebo došlo k dezinterpretácii jeho slov, ale uvedené slová nie sú celkom pravdivé. Napokon, polícia už v minulosti viacerých majiteľov nebezpečných psov obvinila z prečinu (teda trestného činu) ublíženia na zdraví. Ale je pravda, a nechcene to dokazujú aj slová hovorcu polície, že právne povedomie o zodpovednosti majiteľov je nízke. Napokon aj zákon o chove psov z roku 2002 sa o útoku psa zmieňuje vo vzťahu k majiteľovi iba ako o priestupku. Známy je aj pomerne nedávny prípad, keď v Bratislave na terase reštaurácie pohrýzol americký staffordshirský teriér osem - ročné dievča – ako informoval denník Nový čas, zasiahol ju len pár centrimetrov od hlavnej tepny. Rodičia podľa denníka ohlásili napadnutie polícii, ktorá ich vyrozumela, že išlo iba o priestupok, nie trestný čin, keďže majiteľ psa nehuckal. Majiteľovi psa napokon vyrúbili len 15-eurovú pokutu, čo je výrazne menšia sankcia než dnes dostať aj za pomerne banálny dopravný priestupok. Pritom aj dnešné zákony umožňujú polícii a súdom posudzovať podobné prípady ako trestný čin spáchaný z nedbanlivosti. Aj preto by bolo zrejme najlepšie, keby poslanci novelizovali zákon o chove psov, v ktorom by bola prípadná trestnoprávna zodpovednosť majiteľa pomenovaná explicitne – aby bola úplne jasná policajtom, majiteľom psov aj verejnosti. .psy na zozname Otázkou však je, či by naše zákony mali ísť ešte ďalej. Bývalý poslanec SDKÚ Tomáš Galbavý opakovane predkladal návrhy zamerané na plemená. Naposledy v roku 2010 navrhol, aby boli v zákone vymenované plemená (medzi nimi aj “hrdinovia“ týchto dní, rotvajler, pitbull a kaukazský ovčiak), ktoré poslanec pokladá za hyperagresívne a ktoré si vyžadujú mimoriadne zaobchádzanie. Galbavý chcel docieliť, aby majitelia týchto psov museli vlastniť povolenie na držanie psa, platiť do pokladnice obcí vyššie poplatky, a takisto aby vedeli preukázať vedomosti potrebné na chov týchto plemien. Napokon, podobné zákony platia aj v našom bližšom či vzdialenejšom okolí. Vo Viedni vstúpil do platnosti zákon, podľa ktorého sú majitelia takzvaných bojových plemien povinní zaobstarať si „vodiaci preukaz pre psov“. Majitelia nesmú byť zapísaný v trestnom registri, musia preto zložiť skúšku, pes má mať mikročip, musí mať náhubok a byť na vôdzke, majiteľ je tiež povinný poistiť psa na prípadné krytie škôd, ktoré by pes spôsobil. Ale od nás na západ sú aj oveľa prísnejšie normy. Napríklad v Dánsku nedávno výslovne zakázali chov 13 plemien (medzi nimi pitbula, amerického staffordshirského teriéra, amerického buldoga, argentínsku dogu či niektoré plemená stredoázijských ovčiakov). Tým majiteľom, ktorí tieto plemená do júla 2010 chovali, psov samozrejme neodobrali, ale ich podrobili veľmi prísnym reštrikciám.  Chov niektorých druhov ako pitbul, pri ktorých nejde o kynológmi uznávané plemená, zakázali aj Francúzi. Prísne zákony platia aj v Nemecku, kde sa v jednotlivých spolkových krajinách obmedzenia vzťahujú až na desiatky plemien psov. Tamojšia legislatíva používa pojem „bojové psy“, v prípade ktorých konštatuje geneticky podmienenú nebezpečnosť alebo ich charakterizuje ako „psov, pri ktorých možno na základe ich špecifických rasových znakov, chovu aj výcviku hovoriť o vystupňovanej agresivite a nebezpečenstve pre človeka a zvieratá“. Majitelia môžu dostať povolenie na chov iba v prípade, ak preukážu oprávnený záujem na držaní toho-ktorého plemena. Ale potom je tu známy nemecký paradox: na žiadnom zozname potenciálne nebezpečných psov sa nenachádza nemecký ovčiak, ktorý sa spolu so svojimi krížencami radí k najčastejšie útočiacim psom. Fakt, že vedie rebríčky útočiacich psov, nie je daný len tým, že sa v nemeckých rodinách ako národne obľúbený pes vyskytuje tak často. Viaceré prieskumy v Nemecku preukázali, že v danom regióne útočil na človeka o čosi viackrát než by zodpovedalo jeho reprezentatívnemu zastúpeniu. Za nebezpečnú rasu ho však považuje iba jeden švajčiarsky kantón. Nemecká verejnosť, ktorá si toto plemeno v 20. storočí tak zamilovala, by s takýmto zaradením a tým pádom značným obmedzením či zákazom jeho chovu nikdy nesúhlasila. No nielen na príklade nemeckého ovčiaka sa dá ilustrovať spornosť politicky motivovaných zoznamov „bojových plemien“. Kynológov takisto hnevá, že na zoznamy nebezpečných bojových psov sa dostáva napríklad rotvajler. Ešte pred rokom 1990 vo Veľkej Británii ani USA tento pes takmer vôbec nefiguroval v štatistikách útokov na človeka. To sa neskôr zmenilo a v 90. rokoch už v USA tieto rebríčky viedol, a vytlačil z nich dovtedajších „agresorov“ dobermanov. Čo sa stalo? Dve veci: po prvé, Američania si rotvajlerov obľúbili a v niektorých regiónoch sa stali najpopulárnejším plemenom. Bolo ich zrazu omnoho viac, preto stúpala pravdepodobnosť konfliktov s človekom. Čo bolo horšie, psa si súčasne zaobstarávali ľudia, ktorí chceli pred svojím okolím imponovať fyzicky silným psom. Rotvajler tak získal povesť bojového plemena, hoci na rozdiel od pitbulov sa v minulosti nevyužíval na zápasy. .nebezpečné plemená? Existujú teda z hľadiska genetiky nebezpečné plemená, o ktorých hovoria zákony viacerých štátov? Čo na to hovorí veda? Tieto otázky si v štúdii Existujú nebezpečné rasy? položila rakúska výskumníčka Irene Sommerfeld-Stur, ktorá zobrala do úvahy všetky relevantné štúdie do roku 2005. Výskumníčka na príklade jazvečíka poukázala na to, že na dnešné psy sa nedá pozerať očami 19. storočia. Jazvečík bol kedysi poľovný pes, dokonalý na prácu pod zemou, kde vedel so svojou korisťou zviesť ľúty boj. Dnes je to rodinný miláčik. A podobne sa vďaka šľachteniu menili na rodinných a spoločenských psov aj iné psy, ktorá kedysi museli vynikať agresivitou – úspechy v šľach - tení boli možné aj preto, že v rámci jednej psej rasy je mimoriadne veľa genetických variantov. Ďalšia významná odborníčka, Nemka Dorit Urd Feddersen-Petersen, vo svojich prácach tvrdí, že neexistujú nebezpečné psie plemená, ale len nebezpečné psie indivíduá. Podľa nej nemožno dnes nájsť plemeno, ktoré by bolo samo osebe agresívnejšie než iné. Aj podľa nej je pre budúce správanie psa kľúčové, v akých pomeroch žije ako šteňa v prvých týždňoch a mesiacoch života. U tých šteniat, ktoré žili v škatuliach, bez možnosti výbehu a s minimálnym kontaktom s ľuďmi sa neskôr často objaví agresivita. Ďalším rizikovým faktorom je výlučný chov v kotercoch, keď psy žijú bez sociálnych podnetov. V takom prípade je prirodzené, že frustrované jedince sa môžu v konkrétnej situácii zachovať nekontrolovane. .rodina ako svorka Podobne to vidí slovenská chovateľka Drahomíra Fridrichová, ktorá pred 15 rokmi založila prvý slovenský kynologický klub, zameraný na canisterapiu. Keď sedíme u nej na dvore v Cíferi, kde má vedľa seba vo voľnom výbehu šesť psov rôznych druhov, ktoré za hodinu ani raz nevyšteknú, je zjavné, že jej výcvik funguje. Fridrichová v prvom rade upozorňuje, že väčšina psov na Slovensku nemá rodokmeň, teda sú podľa zákona chápané ako krížence. „Môžete obmedziť či zakázať chov niektorých plemien, ale čo spravíte s krížencami? Ich identita sa často vôbec nedá preukázať, nedokáže to ani skúsený kynológ,“ namieta chovateľka proti návrhom, ktoré si všímajú viac plemená než majiteľov. „Pokiaľ sa majiteľ v spolupráci s kynológom venuje psovi od malička, ten pes je dobre socializovaný, tak je menej nebezpečný než nevychovaný yorkshire.“ Fridrichová neverí, že by pomohli skúšky a preukazy o spôsobilosti majiteľa na chov konkrétneho plemena. „To potvrdenie by si u nás vedelo zohnať aj dosť takých majiteľov, ktorí skúšky nerobili. Navyše, výcvik psa je celoživotný proces, nie je to počítač, ale živý tvor, ktorý podľa svojej vrodenej psej logiky robí iba to, čo potrebuje. Keď sa s ním pravidelne necvičí, už po niekoľkých týždňoch sa začne správať ako necvičený pes, pri nesprávnom zaobchádzaní sa dokonca môže „pokaziť“ už aj za pár hodín. Preto neverím, že by to potvrdenie malo v praxi veľký význam.“ Podľa Fridrichovej najviac pomôže, keď si budú ľudia vedomí trestnoprávnej zodpovednosti za správanie svojho psa. „Nie pes, ale majiteľ zodpovedá za správanie psa.“ Chovateľka Fridrichová zdôrazňuje, že žiadny zodpovedný chovateľ, ktorý vloží do svojho chovu veľké finančné prostriedky a čas (pokiaľ chová psov s preukazmi pôvodu) ich nepredá akejkoľvek rodine, ktorá prejaví záujem. Rodinu si potrebuje najprv preveriť a zistiť, či naozaj všetci členovia rodiny psíka chcú. „Neuznávam nič také, ako kúpiť psa pre dieťa, pričom otec alebo mama ho budú len trpieť. Pre duševný svet psa je kľúčová jeho svorka, len v nej môže byť spokojný. Keď príde do rodiny, musí sa od začiatku cítiť ako člen svorky, v ktorej má dominantného pána a súčasne on je ten posledný.“ Fridrichová podľa vlastných slov vždy spozornie, keď záujemca o psa povie, že u nich bude psovi dobre, lebo majú veľkú záhradu, kde sa vybehá. „To je však ilúzia, pes je sociálny tvor, takto to uňho vôbec nefunguje. Preto som radšej, keď viem, že pes ide do panelákového bytu, kde je s ním majiteľ nútený chodiť na vychádzky a pokiaľ chce mať z neho radosť, musí sa venovať aj jeho výchove. V psovi, ktorému sa jeho rodina denne venuje, to imituje pocit, že napríklad pri vychádzke idú spoločne na lov, označujú si tak teritórium a podobne.“ Ako dodáva ďalej, veľmi dôležitý je prvý rok života psa a to, aby mal pána, ktorý sa s ním denne hrá a tým ho učí. „Ak si nájde dobrého a najmä skúseného výcvikára, ktorých je na Slovensku dosť, a dodržiava jeho pokyny, nemôže mať zlého psa.“ Pri výbere psa by mal podľa chovateľky každý dbať na temperament zvieraťa a prispôsobiť ho vlastnému. „Dnes je v móde Jack Russel teriér, ktorý je však veľmi temperamentný pes, potrebuje veľa pohybu, preto sa hodí k majiteľovi športového typu. Naopak, pre pokojného človeka, ktorý rád sedí doma, je ideálny povedzme anglický buldog, ktorému je tým lepšie, čím menej sa hýbe.“ Fridrichovú však nevyrušujú návrhy, aby silnejšie plemená psov museli vo verejných priestranstvách povinne nosiť náhubok a byť na vôdzke. „Pozrite sa, psovi to neprekáža. Ak si zvykne na náhubok a vie, že náhubok znamená, že ide so svojím majiteľom von, tak sa naň vyslovene teší. Má to navyše aj psychologický význam. Majiteľ dáva týmto neverbálnym spôsobom najavo, že psa nemá na zastrašovanie.“ .neprehnať to Slovenskí zákonodarcovia by si mali dať pri nových návrhoch pozor, aby neuleteli z jedného extrému, keď sa v súčasnosti vina majiteľov za nezvládnutie ich psov posudzuje neraz až príliš benevolentne, do druhého extrému, ktorý bude temer kriminalizovať mediálne príťažlivé plemená a neúmerne zaťažovať väčšinu ich zodpovedných majiteľov, napríklad povinnými školeniami. Pretože, nezabúdajme, pes nie je vec ani zbraň, ani statusový symbol, ale živá bytosť. A ako taký potrebuje výchovu a vzťah, podobne ako jeho majite