.nedávno boli davy ľudí na Národnom výstupe na Kriváň. Koľkokrát ste boli na tom kopci?
(Smiech.) Veľakrát, no nejako som ešte „netrafil“ Národný výstup.
.ste muž osemtisícoviek. Čo vám dávajú dvojtisícové Tatry?
V Tatrách je lezeckých možností toľko, že sa všetko nedá preliezť za jeden život. Ja volám Tatry bonsaj Himalájí. Krásne kopce, krásne výhľady, v krčme ti rozumejú, keď si prídeš po výstupe objednať čaj. Na Tatry nedám dopustiť.
.čo je pre vás esenciou zážitkov z hôr?
Ak chcem mať z toho dobrý pocit a radosť, tak musím vybrať takú cestu, aby bola na hranici toho, čo dokážem preliezť.
.ako viete vopred, čo ste ešte schopný zvládnuť, ak idete niekam, kde ste ešte neboli?
To je to čaro lezenia. Nikdy neviem vopred, či som schopný to urobiť. Je to môj plán, sen a až realizácia ukáže, či som sa precenil. Alebo, ako vraví moja žena Marika, či som si veľkú fujaru vystrúhal.
.vládne medzi horolezcami taká miera otvorenosti, že si navzájom odovzdávate informácie?
Až na výnimky áno. Lezci vždy boli partiou ľudí, ktorí utekali od reality, aby si oddýchli od boľševického sajrajtu, čo tu bol dakedy. Až teraz sa do toho akosi dostáva športový duch, čo nemám príliš rád. Začína sa súťažiť, začína sa tlačiť na výkony. Najmä u mladých „vyšportovaných býčkov“ utrhnutých z retiazky je tendencia dostať svoj výkon nad tie ostatné. A potom sa vymýšľa, fabuluje. Niekedy sa výstupy robia nasilu, iba preto, aby bola nová cesta, pretože to má vyššiu športovú hodnotu ako zopakovanie nejakej staršej.
.leziete výhradne alpským štýlom?
Aj, aj. Väčšina výstupov sa robí starým štýlom, že sa kopce dobýjajú tak polovojensky. Cesta sa preparuje, buduje vždy nanovo, pomaličky sa robia postupové tábory, zásoby. Laná nezostávajú ako voľakedy reťaze v gerlachovskej probe. Kto chce ísť po fixných lanách, musí mať so sebou dva kilometre lán. A špagát, aj keď sa nezvesí, tak sa s tým príroda časom vyrovná. Ostanú zvyšky, skôr ako orientácia, kúsky lán vytŕčajú zo snehu, takže viem, že idem správne. No ja sa snažím ísť rýchlym alpským štýlom. Je to pohodlnejšie, nenesiem so sebou tony materiálu, je to rýchlejšie, ale zase mám menšiu možnosť zopakovať výstup. Pri rýchlom štýle je to väčšinou na jeden pokus. Buď, alebo.
.prečo?
Lebo nemám cestu vypreparovanú, nemám postavené fixné tábory. Je to väčšia záťaž na fyzičku aj na psychiku. Ak odhadnem výstup, zbalím sa, povedzme, do batohu na jedenásť dní – stan, spacák, jedlo, varič, plyn – a idem celý deň. Večer si urobím tábor, bivak, postavím stan. Čiže nič za mnou neostáva, nemám zabezpečenú cestu späť. Zostup musí byť veľmi rýchly, nemám kde ostať. A väčšinou už ani nemám „morál“ na to, aby som to zopakoval.
.akú komunikačnú techniku si nesiete do najväčších výšok?
Satelitný telefón, vďaka ktorému som skoro denne v kontakte s manželkou Marikou, ktorá posúva informácie ďalej a robí aj moju internetovú stránku. Povieme si iba základné veci, súradnice, aby vedela určiť moju polohu. A samozrejme, nosím GPS, to je fantastický pomocník, ktorý už mnohým zachránil život. Najmä na rozľahlých snehových poliach, kým je dobre, tak to prejdeš, no ak sa na zostupe pokazí počasie, začne snežiť a príde hmla, urobí sa, ako my hovoríme, „biele nič“, ide o život. Tak v minulosti ľudia umierali, lebo blúdili a strácali sa. Dnes si zapneš GPS a kráčaš podľa čiaročky – s presnosťou päť metrov.
.ako sa vlastne overuje, ak horolezec tvrdí, že vyliezol na nejaký vrchol a bol tam pritom sám, pričom snežilo či bola hmla a nemôže to dokázať ani fotografia?
Neexistuje na to žiadny úrad. V Káthmandu je istá Miss Hawley, staršia Američanka, to je legenda. Nie je sudkyňa, no má veľmi detailné informácie. V živote neliezla, ale s každou expedíciou, ktorá ide na kopec, má debatu, pred a po. Ona si nás vždy nájde. Pozná také detaily, že ťa môže nachytať na drobnostiach, ak si vymýšľaš.
.kto je Miss Hawley?
Novinárka, ktorá žije od roku 1960 v Káthmandu, robí štatistiky a na internetovú stránku zaznamenáva všetky výstupy. Myslím, že bola priateľkou Edmunda Hillaryho.
.patrí k bontónu, že za ňou horolezci chodia na čaj?
(Smiech.) Nie, ona je CIA a FBI dokopy. Poviem vlastné skúsenosti. Hneď, ako sa zjavím v Káthmandu, tak viem, že do dvoch hodín budem mať telefonát z agentúry alebo z kancelárie, ktorá mi zabezpečuje výstup, že Miss Hawley sa chce so mnou stretnúť zajtra o desiatej, a či mi to vyhovuje.
.chodievate za ňou?
Nie, ona sama príde za mnou do hotela. Ja som chodil na expedície s Poliakom Piotrom Pustelnikom, ktorého si veľmi obľúbila pre jeho svojský humor. Aj ona má suchý anglický humor, ani kútikom úst nemykne. Naozaj zaujímavá pani.
.stalo sa už, že nejakého horolezca Miss Hawley usvedčila z toho, že si vymýšľa?
Ona neusvedčí, ale povie, že si povedal zle. To, že klameš, je tvoj problém.
.ako sa to potom vníma medzi vami horolezcami?
Naša komunita je nekompromisná. Už podozrenie ťa z nej málinko odsúva. A ak sa potvrdí, že si raz oklamal, tak končíš, prestanú ti veriť.
.ako sa dá klamstvo preukázať?
Väčšinou takého človeka ľudia, ktorí na tom kopci boli, argumentmi „odstrelia“. Zistia, že výstup nemohol trvať toľko, koľko udáva, cesta neviedla terénom, ktorý opisuje. Tá fotografia, ktorú urobil v hmle, ho usvedčuje, lebo si neuvedomil, že keď sa sedemnásťkrát zväčší, tak vzadu vidieť hrebeň inej hory a pozícia, odkiaľ tú fotku robil, nie je vrcholová. Ak sa objaví podozrenie, že niekto si vymýšľa, horolezci začnú pátrať. Sú v tomto nekompromisní. Dokonca aj niektoré portály robia to, že ak niekto uverejní vrcholovú fotografiu, tak ju rozpošlú šiestim, siedmim ľuďom, ktorí na tom vrchole boli, aby sa k nej vyjadrili. Musia potom toho človeka buď verejne podporiť, alebo ho odpíšu.
.aj vy ste to už robili?
Žiaľ, áno, nie je to príjemné. Tých chlapcov poznám a niekedy usvedčím mnohých, lebo údajne boli na vrchole viacerí. A pritom to ani nemusí byť ich vedomé klamstvo. Nedostatok kyslíka pre mozog tak zmení vnímanie, že aj chlapci, ktorí by v živote nezaklamali, odrazu chladnokrvne tvrdia, že boli na vrchole.
.stalo sa takéto poblúznenie aj vám?
Chvalabohu, zatiaľ nie, všade som zatiaľ stihol robiť fotky aj video. Väčšina vrcholov je jasne označených. Je tam trebárs snehová šabľa s modlitebnými vlajkami.
.čo je ešte na vrcholoch najvyšších hôr sveta?
Ako kde. Na Annapurne nie je nič, na K2 boli teraz modlitebné vlajky s kyslíkovou fľašou, na Kančendžonge tiež. Väčšinou sú tam modlitebné vlajky.
.je tam nejaká stopa, pamiatka po každom, kto tam už bol? Alebo vrcholová kniha?
Nie je to pravidlo. Každý má nejaký vrcholový rituál. Ja nenechávam nič, neberiem nič. Urobím fotky, video a rýchlo odchádzam.
.čo robíte na vrchole?
Teraz na K2 som strávil 40 minút, bolo pekne. Väčšinou som na vrchole desať minút a idem dole. Vrchol je miesto, kde sa nedá prežiť, bojím sa tam o život. Čaká ma zostup, ktorý býva rovnako náročný ako výstup. Chyba znamená smrť. Teraz na K2 sme boli s Čechom Pavlom Bémom dvaja, bolo to celkom príjemné. Išiel som trochu rýchlejšie, takže som na neho čakal. Tak som sa trochu motkal po vrchole, filmoval som si.
.koľký raz ste boli s Bémom?
Prvý.
.odkiaľ ste mali istotu, že to zvládne? Predsa len, je to skôr vrcholový politik ako horolezec.
Nikdy nemám istotu. Pavla poznám ako výborného horolezca, sme rovesníci. Bol v juniorských a neviem v akých štátnych reprezentáciách, má ťažké výstupy na Pamíre. Horolezec je tridsať rokov, primátorom Prahy bol iba osem.
.asi viete, že je obviňovaný z korupcie...
Aby som bol úprimný, jeho politické pôsobenie ma až tak nezaujíma. Teraz trochu sledujem diskusie, aj mne píšu o Bémovi ľudia na stránku. Lenže ja naozaj netuším, kto je Janoušek a aké kauzy sú v Česku.
.zrejme sa nebavíte o českej politike cestou na vrchol K2...
Nie, s chalanmi sa o ich robote v kopcoch naozaj nebavím.
.o čom sa v tých situáciách na hranici života a smrti zhováratee?
Skôr je každý ponorený sám do seba, so slúchadlami na ušiach. Komunikujeme vetami typu „daj fľašu“ alebo „máš čaj?“ či „narež klobásu, som hladný“. Žiadne hlboké debaty.
.bývajú medzi vami vážne spory?
Nie, väčšina vážnych debát je vyriešená dole v základnom tábore, toto je už iba také dolaďovanie. Mám šťastie, lebo chodím s ľuďmi, ktorí už majú skúsenosti. Vedia presne, do čoho idú.
.v roku 2009 počas spoločného výstupu zahynul váš poľský priateľ Piotr Morawski. Je to pre vás dodnes trauma?
Nedá sa k tomu nevracať. Viem presne, čo sa stalo, ale keby som išiel znova, robili by sme to presne tak isto. Najväčšia smola bola, že nám ozaj chýbalo pár minút. Piotr zomrel počas záchrany. To sa tak dokonca nazýva – smrť zo záchrany. Kým je človek napumpovaný adrenalínom a bojuje o život, tak žije. Keď sa mu prihovorí prvý záchranca, nastane uvoľnenie, ktoré je niekedy naveky.
.do akej miery je pre vás určujúca intuícia?
To je veľmi vážna vec. Chcem odblokovať povinnosti k sponzorom, aby som mal čistú hlavu a len sa snažím s kopcom dohodnúť, čo ideme robiť. Ja som sa z jednej expedície, myslím, že to bol Ťan Šan, dokonca vrátil bez toho, aby som sa vôbec pokúsil o vrchol: mal som jednoducho zlý pocit. Nič konkrétne, nič zdôvodniteľné – iba intuícia, pocit, že to nie je moja expedícia. Inak, dvaja chalani sa potom dostali na vrchol. Boli tam aj nejaké smrteľné úrazy, ale to sa nikdy nevie, kedy padne ten tvoj kameň, tvoja lavína. Aj teraz K2 – mali sme s Pavlom chuť ísť opäť Cessenovou cestou, no pod Cessenovým pilierom som povedal, že tadeto nejdeme.
.lebo?
Lebo neviem. Bol to odrazu iný Cessen. Tá cesta vyzerala inak, ako som ju poznal, studená, nemal som z nej dobrý pocit. Až potom vyšlo najavo, že tohto roku fúkali v Pakistane úplne iné vetry, než tie, na ktoré sme zvyknutí. Priamo „valili“ do Cessenovho piliera a naopak, Abruzzi, kadiaľ sme potom išli, bol za hranou, relatívne krytý pred nápormi. Dvakrát sme tam videli lavíny, ktoré vymietli celý Cessenov žľab. To sa stáva, kopec ťa nechce. Tak to rešpektuješ a ideš inou cestou.
.aká veľká je vaša komunita aktívnych lezcov na vysokých kopcoch?
Nie je veľká, možno dvadsať ľudí. Druhá skupina sú tí, čo si výstupy kupujú, aby mali zážitky.
.všetci horolezci sa už za tie roky poznáte?
Väčšinou áno. Samozrejme, tých komerčných, čo tam chodia so šerpami, nepoznám. To sú ľudia, ktorí si to kúpia cez pult ako rohlíky. Výstup na Everest alebo na K2.
.čo stojí taký výstup?
Everest stojí približne 80-tisíc dolárov. V tom je servis šerpov, stany, všetko. Klient príde do druhého tábora, kde má na stane meno, kyslíkové fľaše so svojím menom, ak si zaplatí servis kuchára, tak má už navarenú polievočku...
.vidím, že fajčíte. V akej najvyššej výške ste si zapálili?
Pred expedíciou väčšinou nefajčím. Ale sú dni, keď si v základnom tábore tú cigaretku ku kávičke ušúľam. No vo výškach nie. Keď sme boli na Evereste s Vladom Zbojom, ktorý je vášnivý fajčiar, pamätám si, že keď som vyšiel v 8 300 metroch v poslednom tábore zo stanu pred vrcholovým výstupom, smrdel som ako z krčmy.
.neuberá vám fajčenie z kapacity pľúc?
Lekár, s ktorým som to často konzultoval, mi povedal: Vieš čo, kyslík je jed. My sme vyšli z močiara a naše bunky si na kyslík iba privykli. A na to si zapálil, tak som pokojný. (Smiech.). Jasné, fajčenie je hnusný zlozvyk, ale jedna cigareta ešte nikoho nezabila.
.vraví sa, že strach zväzuje. Vaša skúsenosť?
Je viac druhov strachu. Pri jednom ti drevenejú nohy, ten je ozaj nepríjemný. Potom je strach, čo ti znásobuje silu. Ak ťa naháňa býk, preskočíš aj dvojmetrový plot a naspäť ho nevieš ani preliezť. To je dobrý strach, v kopcoch ho potrebuješ.
.kde to bolo najťažšie, kde už ste si mysleli, že sa odtiaľ nedostanete? Na Annapurne?
Hej, Annapurna je veľmi zvláštna. Asi dvesto metrov pod vrcholom nás chytila búrka. Taká, že nebolo kam ujsť, lebo po tom noži hrebeňa sa ide niekoľko hodín. A keď do teba bijú blesky, si absolútne bezmocný. To neznamená, že sme tam čakali, kým nás tam zabije. Dreli sme a makali, boli sme tam štyria, partia zvaná Tres Pedros a Darek Zaluski. Každého z nás trafili tri blesky. Tam idú plošne, nie zhora ako tu. Nič nevidíš, všade bielo, snehová búrka. Vidíš sieť ohňov.
.dobre počujeme, každého z vás trafili tri blesky?
No hej, bolelo to. Prepálilo mi to na zadku, kde som mal železo, karabíny, kombinézu. Obyčajne to vojde rukou, tá je prvá na rane, keď sa zlaňuje. A už niekade to vylezie. Je to ako keď vás kopne elektrina, vyrazí vám dych a chvíľu ste ochrnutý.
.aký to má zmysel, driapať sa do kopcov, pobudnúť na vrchole desať minút a potom ísť dole?
(Ticho.) To keby dakto vedel. Nikto nevie, prečo tam tí ľudia chodia. Mňa to baví. Je tam pekne. Výškové lezenie je utrpenie, no tých zlých dní nie je tak veľa. Možno desať, zvyšných štyridsať je veľmi príjemných. Platí priama úmera – koľko dokážeš vytrpieť, tak vysoko vylezieš.
.čo je pre vás najväčšia satisfakcia?
Keď prídem na to, že som sa odhadol dobre a to, čo som si naplánoval, som aj urobil. Tento rok mi vychádza všetko, to je výnimočné.
.hovorili ste, že lezenie sa dnes mení na športové odvetvie, čo vám nie je celkom blízke. No zároveň je to silný existenciálny zážitok na hranici života. Niektorí hovoria o viere, že ich lezenie zásadne zmenilo. Ako je to u vás?
Začal som si vážiť veci, ktoré som si predtým ani nevšimol.
.napríklad?
Červený kohútik, to je fantastická vec. Dať si chlieb s maslom a paradajkou, za to by som dal tam hore majlant. Pivko by tiež niekedy dobre padlo. Alebo sadnúť si na posteľ. Keď žijete pol roka v stane, prídete na to, aká je to bomba, obúvať si ráno ponožky posediačky.
.olympionikov prijímajú prezidenti a premiéri, sú aj finančne oceňovaní. Kto čaká a ocení vás?
(Smiech.) Poznajú ma tuto v Sigme, aj na ulici ma občas v Poprade oslovia, že mi držia palce. Raz som dostal cez JAMES finančnú dotáciu od štátu, vtedy to vychádzalo na letenku do Nepálu. Po výstupe na tri osemtisícovky v roku 2006 som dostal od ministerstva školstva asi 1 700 eur. To bolo zatiaľ všetko. A na letisku ma po prílete nečakala prezidentská limuzína, ale Marika s dcérou a prišiel za mnou do Krakova z Lodže kamarát Piotr Pustelnik, aby sme si otvorili fľašku šampusu. To mi stačí.
.čo robí horolezec, keď je doma?
Robím na záhradke. A normálne musím pracovať. Tým, že som pol roka preč, tak to tu chýba. Nie som ani rentiér, ani profesionálny športovec. Venujem sa svojej práci. So ženou robíme teambuildingové programy, bungee jumping. Na jeseň organizujeme popradský festival horských filmov. Marika postavila dom, ja som v tom čase chodil na Seven Summits, najvyššie vrcholy všetkých svetadielov, tri expedície ročne.
.zliezli ste najvyššie kopce všetkých kontinentov, máte za sebou desať zo štrnástich osemtisícoviek. Čo ešte? Zvyšné štyri?
Chcem liezť, kým budem vládať. A kde to bude, to ešte neviem. Nie je mojou métou skompletizovať celú korunu štrnástich vrcholov, hoci mám kamarátov, ktorí to dosiahli. Na svete je asi dvadsať takých ľudí. No bol som štyrikrát na Annapurne. To je nádherný kopec, z iného sveta.
.čím?
Podmienkami, počasím, tvarom, históriou. Najnebezpečnejší kopec na svete. Annapurna je stará, nevrlá, občas zlá pani. Presnejšie bohyňa, aby som ju neurazil. A ja som mal šťastie, že si ma akosi obľúbila. Prežil som tam štyri expedície a dvakrát som stál na vrchole. Bez toho, aby mi zliezol necht. Mám ju rád.
.do akej miery spoznávate život miestnych ľudí? Pakistan je jednou z najnebezpečnejších krajín na svete.
Je to jednoduché. Musím tolerovať ich zvyky. Nesmiem ich hodnotiť, komentovať. Nemám na to právo, je to ich viera, ich spôsob života. A Pakistanci sú rovní ľudia. Nepálci tiež boli, no komerčný systém amerického správania ku klientom kvôli peniazom sa tam už zakorenil. Hraný úsmev, nevieš, čo si o tebe myslia. Vyceria zuby a opakujú Yes sir, Yes sir. To Pakistanec neurobí. Ten ťa bude skúmať, nemá o tebe spočiatku názor. Buď ťa potom odmietne, alebo ťa príjme. A dá ti to najavo. Ako náš kuchár z roku 2008 Čača Alí, pred týždňom som ho stretol. Vyskočil z nákladného auta a vybozkával ma. Dohováral mi ako starý otec: Najedz sa! A nefajči toľko! Majú ma tam radi a ja ich mám tiež rád. Jeden z nich, Ghulam, mi teraz volal do štvrtého tábora. Pýtal sa: ako sa máte, chlapci? Dobre, vravíme. Idete na vrchol v noci? Dobre, budem sa za vás celú noc modliť k Alahovi. Ich správanie k cudzincom sa však zmenilo po Abottabáde, kde zabili Usámu bin Ládina. Aj ja som pre nich Američan, sú k nám dnes chladnejší.
.čo jedávate na expedícii?
Lyofizovaná strava, dám do vrecúška s práškom dve deci vriacej vody a vyskočí z toho šnicľa so zemiakovým šalátom. Vo výškových táboroch sú skvelé instatné polievočky. Jasne, že tam nebudem klohniť v ešusoch ako kedysi. Už ani ešus nenosím, takisto ako trenčiansky jemný párok s fazuľkou. Ja musím mať so sebou klobásu, slaninu a údený syr – oštiepok a parenicu. Keď je to vákuovo balené, vydrží to. Bez toho by som asi zomrel. V Pakistane jedávame placky so šošovicou a cícerom, to mi chutí aj tu doma.
.ako si financujete expedície?
Mám sponzorov. Predávam im reklamu, buď fotky, alebo čas v rádiách, sme svojím spôsobom chodiace bilbordy. Messner s tým začal. Fajn, inak by sme sa do tých kopcov nedostali. Taká expedícia stojí najmenej 20-tisíc dolárov. A za rok mám dve, tri.
.v roku 1998 ste boli jedným z dvoch Slovákov, ktorí vyniesli na Everest vlajku HZDS. Nie je už načase zniesť ju dole?
Ten príbeh je plný dezinformácií. Bola to expedícia organizovaná filmovým štúdiom Koliba, agentúrou Donar a nadáciou Kriváň. Žiadna politická strana sa spočiatku nespomínala. Boli sme mladí, naivní a radi, že ideme na Everest. Až v základnom tábore nás postavil riaditeľ Koliby a šéf expedície Ondruš pred hotovú vec – vynesiete na vrchol vlajku HZDS a kto nesúhlasí, môže ísť domov. Nefér konanie, u nás, žiaľ, bežné. Môžem všetkých ubezpečiť, že vlajka HZDS na vrchole Everestu nie je. Bola tam vlajka Slovenska. Fotka vlajky HZDS na vrchole Everestu existuje, no nikto ju nevidel.
.prečo?
Lebo sme ju nikomu neukázali. Dnes už by som sa nedal na čosi také nahovoriť, slušne by som podobné ponuky odmietol.
Peter Hámor/
Narodil sa v roku 1964 v Poprade. Alpinista a inštruktor horolezectva, ktorý má na svojom konte veľa náročných expedícií a horolezeckých výstupov doma i v zahraničí. Doteraz stál na vrcholoch deviatich osemtisícoviek, ako prvý človek v histórii vystúpil dvakrát na najnebezpečnejšiu z nich, Annapurnu, a je zatiaľ jediným Slovákom, ktorému sa podarilo vystúpiť na najvyššie vrcholy všetkých kontinentov. Je autorom knihy Koruna zeme. Je ženatý, má dcéru Luciu a syna Petra.
(Smiech.) Veľakrát, no nejako som ešte „netrafil“ Národný výstup.
.ste muž osemtisícoviek. Čo vám dávajú dvojtisícové Tatry?
V Tatrách je lezeckých možností toľko, že sa všetko nedá preliezť za jeden život. Ja volám Tatry bonsaj Himalájí. Krásne kopce, krásne výhľady, v krčme ti rozumejú, keď si prídeš po výstupe objednať čaj. Na Tatry nedám dopustiť.
.čo je pre vás esenciou zážitkov z hôr?
Ak chcem mať z toho dobrý pocit a radosť, tak musím vybrať takú cestu, aby bola na hranici toho, čo dokážem preliezť.
.ako viete vopred, čo ste ešte schopný zvládnuť, ak idete niekam, kde ste ešte neboli?
To je to čaro lezenia. Nikdy neviem vopred, či som schopný to urobiť. Je to môj plán, sen a až realizácia ukáže, či som sa precenil. Alebo, ako vraví moja žena Marika, či som si veľkú fujaru vystrúhal.
.vládne medzi horolezcami taká miera otvorenosti, že si navzájom odovzdávate informácie?
Až na výnimky áno. Lezci vždy boli partiou ľudí, ktorí utekali od reality, aby si oddýchli od boľševického sajrajtu, čo tu bol dakedy. Až teraz sa do toho akosi dostáva športový duch, čo nemám príliš rád. Začína sa súťažiť, začína sa tlačiť na výkony. Najmä u mladých „vyšportovaných býčkov“ utrhnutých z retiazky je tendencia dostať svoj výkon nad tie ostatné. A potom sa vymýšľa, fabuluje. Niekedy sa výstupy robia nasilu, iba preto, aby bola nová cesta, pretože to má vyššiu športovú hodnotu ako zopakovanie nejakej staršej.
.leziete výhradne alpským štýlom?
Aj, aj. Väčšina výstupov sa robí starým štýlom, že sa kopce dobýjajú tak polovojensky. Cesta sa preparuje, buduje vždy nanovo, pomaličky sa robia postupové tábory, zásoby. Laná nezostávajú ako voľakedy reťaze v gerlachovskej probe. Kto chce ísť po fixných lanách, musí mať so sebou dva kilometre lán. A špagát, aj keď sa nezvesí, tak sa s tým príroda časom vyrovná. Ostanú zvyšky, skôr ako orientácia, kúsky lán vytŕčajú zo snehu, takže viem, že idem správne. No ja sa snažím ísť rýchlym alpským štýlom. Je to pohodlnejšie, nenesiem so sebou tony materiálu, je to rýchlejšie, ale zase mám menšiu možnosť zopakovať výstup. Pri rýchlom štýle je to väčšinou na jeden pokus. Buď, alebo.
.prečo?
Lebo nemám cestu vypreparovanú, nemám postavené fixné tábory. Je to väčšia záťaž na fyzičku aj na psychiku. Ak odhadnem výstup, zbalím sa, povedzme, do batohu na jedenásť dní – stan, spacák, jedlo, varič, plyn – a idem celý deň. Večer si urobím tábor, bivak, postavím stan. Čiže nič za mnou neostáva, nemám zabezpečenú cestu späť. Zostup musí byť veľmi rýchly, nemám kde ostať. A väčšinou už ani nemám „morál“ na to, aby som to zopakoval.
.akú komunikačnú techniku si nesiete do najväčších výšok?
Satelitný telefón, vďaka ktorému som skoro denne v kontakte s manželkou Marikou, ktorá posúva informácie ďalej a robí aj moju internetovú stránku. Povieme si iba základné veci, súradnice, aby vedela určiť moju polohu. A samozrejme, nosím GPS, to je fantastický pomocník, ktorý už mnohým zachránil život. Najmä na rozľahlých snehových poliach, kým je dobre, tak to prejdeš, no ak sa na zostupe pokazí počasie, začne snežiť a príde hmla, urobí sa, ako my hovoríme, „biele nič“, ide o život. Tak v minulosti ľudia umierali, lebo blúdili a strácali sa. Dnes si zapneš GPS a kráčaš podľa čiaročky – s presnosťou päť metrov.
.ako sa vlastne overuje, ak horolezec tvrdí, že vyliezol na nejaký vrchol a bol tam pritom sám, pričom snežilo či bola hmla a nemôže to dokázať ani fotografia?
Neexistuje na to žiadny úrad. V Káthmandu je istá Miss Hawley, staršia Američanka, to je legenda. Nie je sudkyňa, no má veľmi detailné informácie. V živote neliezla, ale s každou expedíciou, ktorá ide na kopec, má debatu, pred a po. Ona si nás vždy nájde. Pozná také detaily, že ťa môže nachytať na drobnostiach, ak si vymýšľaš.
.kto je Miss Hawley?
Novinárka, ktorá žije od roku 1960 v Káthmandu, robí štatistiky a na internetovú stránku zaznamenáva všetky výstupy. Myslím, že bola priateľkou Edmunda Hillaryho.
.patrí k bontónu, že za ňou horolezci chodia na čaj?
(Smiech.) Nie, ona je CIA a FBI dokopy. Poviem vlastné skúsenosti. Hneď, ako sa zjavím v Káthmandu, tak viem, že do dvoch hodín budem mať telefonát z agentúry alebo z kancelárie, ktorá mi zabezpečuje výstup, že Miss Hawley sa chce so mnou stretnúť zajtra o desiatej, a či mi to vyhovuje.
.chodievate za ňou?
Nie, ona sama príde za mnou do hotela. Ja som chodil na expedície s Poliakom Piotrom Pustelnikom, ktorého si veľmi obľúbila pre jeho svojský humor. Aj ona má suchý anglický humor, ani kútikom úst nemykne. Naozaj zaujímavá pani.
.stalo sa už, že nejakého horolezca Miss Hawley usvedčila z toho, že si vymýšľa?
Ona neusvedčí, ale povie, že si povedal zle. To, že klameš, je tvoj problém.
.ako sa to potom vníma medzi vami horolezcami?
Naša komunita je nekompromisná. Už podozrenie ťa z nej málinko odsúva. A ak sa potvrdí, že si raz oklamal, tak končíš, prestanú ti veriť.
.ako sa dá klamstvo preukázať?
Väčšinou takého človeka ľudia, ktorí na tom kopci boli, argumentmi „odstrelia“. Zistia, že výstup nemohol trvať toľko, koľko udáva, cesta neviedla terénom, ktorý opisuje. Tá fotografia, ktorú urobil v hmle, ho usvedčuje, lebo si neuvedomil, že keď sa sedemnásťkrát zväčší, tak vzadu vidieť hrebeň inej hory a pozícia, odkiaľ tú fotku robil, nie je vrcholová. Ak sa objaví podozrenie, že niekto si vymýšľa, horolezci začnú pátrať. Sú v tomto nekompromisní. Dokonca aj niektoré portály robia to, že ak niekto uverejní vrcholovú fotografiu, tak ju rozpošlú šiestim, siedmim ľuďom, ktorí na tom vrchole boli, aby sa k nej vyjadrili. Musia potom toho človeka buď verejne podporiť, alebo ho odpíšu.
.aj vy ste to už robili?
Žiaľ, áno, nie je to príjemné. Tých chlapcov poznám a niekedy usvedčím mnohých, lebo údajne boli na vrchole viacerí. A pritom to ani nemusí byť ich vedomé klamstvo. Nedostatok kyslíka pre mozog tak zmení vnímanie, že aj chlapci, ktorí by v živote nezaklamali, odrazu chladnokrvne tvrdia, že boli na vrchole.
.stalo sa takéto poblúznenie aj vám?
Chvalabohu, zatiaľ nie, všade som zatiaľ stihol robiť fotky aj video. Väčšina vrcholov je jasne označených. Je tam trebárs snehová šabľa s modlitebnými vlajkami.
.čo je ešte na vrcholoch najvyšších hôr sveta?
Ako kde. Na Annapurne nie je nič, na K2 boli teraz modlitebné vlajky s kyslíkovou fľašou, na Kančendžonge tiež. Väčšinou sú tam modlitebné vlajky.
.je tam nejaká stopa, pamiatka po každom, kto tam už bol? Alebo vrcholová kniha?
Nie je to pravidlo. Každý má nejaký vrcholový rituál. Ja nenechávam nič, neberiem nič. Urobím fotky, video a rýchlo odchádzam.
.čo robíte na vrchole?
Teraz na K2 som strávil 40 minút, bolo pekne. Väčšinou som na vrchole desať minút a idem dole. Vrchol je miesto, kde sa nedá prežiť, bojím sa tam o život. Čaká ma zostup, ktorý býva rovnako náročný ako výstup. Chyba znamená smrť. Teraz na K2 sme boli s Čechom Pavlom Bémom dvaja, bolo to celkom príjemné. Išiel som trochu rýchlejšie, takže som na neho čakal. Tak som sa trochu motkal po vrchole, filmoval som si.
.koľký raz ste boli s Bémom?
Prvý.
.odkiaľ ste mali istotu, že to zvládne? Predsa len, je to skôr vrcholový politik ako horolezec.
Nikdy nemám istotu. Pavla poznám ako výborného horolezca, sme rovesníci. Bol v juniorských a neviem v akých štátnych reprezentáciách, má ťažké výstupy na Pamíre. Horolezec je tridsať rokov, primátorom Prahy bol iba osem.
.asi viete, že je obviňovaný z korupcie...
Aby som bol úprimný, jeho politické pôsobenie ma až tak nezaujíma. Teraz trochu sledujem diskusie, aj mne píšu o Bémovi ľudia na stránku. Lenže ja naozaj netuším, kto je Janoušek a aké kauzy sú v Česku.
.zrejme sa nebavíte o českej politike cestou na vrchol K2...
Nie, s chalanmi sa o ich robote v kopcoch naozaj nebavím.
.o čom sa v tých situáciách na hranici života a smrti zhováratee?
Skôr je každý ponorený sám do seba, so slúchadlami na ušiach. Komunikujeme vetami typu „daj fľašu“ alebo „máš čaj?“ či „narež klobásu, som hladný“. Žiadne hlboké debaty.
.bývajú medzi vami vážne spory?
Nie, väčšina vážnych debát je vyriešená dole v základnom tábore, toto je už iba také dolaďovanie. Mám šťastie, lebo chodím s ľuďmi, ktorí už majú skúsenosti. Vedia presne, do čoho idú.
.v roku 2009 počas spoločného výstupu zahynul váš poľský priateľ Piotr Morawski. Je to pre vás dodnes trauma?
Nedá sa k tomu nevracať. Viem presne, čo sa stalo, ale keby som išiel znova, robili by sme to presne tak isto. Najväčšia smola bola, že nám ozaj chýbalo pár minút. Piotr zomrel počas záchrany. To sa tak dokonca nazýva – smrť zo záchrany. Kým je človek napumpovaný adrenalínom a bojuje o život, tak žije. Keď sa mu prihovorí prvý záchranca, nastane uvoľnenie, ktoré je niekedy naveky.
.do akej miery je pre vás určujúca intuícia?
To je veľmi vážna vec. Chcem odblokovať povinnosti k sponzorom, aby som mal čistú hlavu a len sa snažím s kopcom dohodnúť, čo ideme robiť. Ja som sa z jednej expedície, myslím, že to bol Ťan Šan, dokonca vrátil bez toho, aby som sa vôbec pokúsil o vrchol: mal som jednoducho zlý pocit. Nič konkrétne, nič zdôvodniteľné – iba intuícia, pocit, že to nie je moja expedícia. Inak, dvaja chalani sa potom dostali na vrchol. Boli tam aj nejaké smrteľné úrazy, ale to sa nikdy nevie, kedy padne ten tvoj kameň, tvoja lavína. Aj teraz K2 – mali sme s Pavlom chuť ísť opäť Cessenovou cestou, no pod Cessenovým pilierom som povedal, že tadeto nejdeme.
.lebo?
Lebo neviem. Bol to odrazu iný Cessen. Tá cesta vyzerala inak, ako som ju poznal, studená, nemal som z nej dobrý pocit. Až potom vyšlo najavo, že tohto roku fúkali v Pakistane úplne iné vetry, než tie, na ktoré sme zvyknutí. Priamo „valili“ do Cessenovho piliera a naopak, Abruzzi, kadiaľ sme potom išli, bol za hranou, relatívne krytý pred nápormi. Dvakrát sme tam videli lavíny, ktoré vymietli celý Cessenov žľab. To sa stáva, kopec ťa nechce. Tak to rešpektuješ a ideš inou cestou.
.aká veľká je vaša komunita aktívnych lezcov na vysokých kopcoch?
Nie je veľká, možno dvadsať ľudí. Druhá skupina sú tí, čo si výstupy kupujú, aby mali zážitky.
.všetci horolezci sa už za tie roky poznáte?
Väčšinou áno. Samozrejme, tých komerčných, čo tam chodia so šerpami, nepoznám. To sú ľudia, ktorí si to kúpia cez pult ako rohlíky. Výstup na Everest alebo na K2.
.čo stojí taký výstup?
Everest stojí približne 80-tisíc dolárov. V tom je servis šerpov, stany, všetko. Klient príde do druhého tábora, kde má na stane meno, kyslíkové fľaše so svojím menom, ak si zaplatí servis kuchára, tak má už navarenú polievočku...
.vidím, že fajčíte. V akej najvyššej výške ste si zapálili?
Pred expedíciou väčšinou nefajčím. Ale sú dni, keď si v základnom tábore tú cigaretku ku kávičke ušúľam. No vo výškach nie. Keď sme boli na Evereste s Vladom Zbojom, ktorý je vášnivý fajčiar, pamätám si, že keď som vyšiel v 8 300 metroch v poslednom tábore zo stanu pred vrcholovým výstupom, smrdel som ako z krčmy.
.neuberá vám fajčenie z kapacity pľúc?
Lekár, s ktorým som to často konzultoval, mi povedal: Vieš čo, kyslík je jed. My sme vyšli z močiara a naše bunky si na kyslík iba privykli. A na to si zapálil, tak som pokojný. (Smiech.). Jasné, fajčenie je hnusný zlozvyk, ale jedna cigareta ešte nikoho nezabila.
.vraví sa, že strach zväzuje. Vaša skúsenosť?
Je viac druhov strachu. Pri jednom ti drevenejú nohy, ten je ozaj nepríjemný. Potom je strach, čo ti znásobuje silu. Ak ťa naháňa býk, preskočíš aj dvojmetrový plot a naspäť ho nevieš ani preliezť. To je dobrý strach, v kopcoch ho potrebuješ.
.kde to bolo najťažšie, kde už ste si mysleli, že sa odtiaľ nedostanete? Na Annapurne?
Hej, Annapurna je veľmi zvláštna. Asi dvesto metrov pod vrcholom nás chytila búrka. Taká, že nebolo kam ujsť, lebo po tom noži hrebeňa sa ide niekoľko hodín. A keď do teba bijú blesky, si absolútne bezmocný. To neznamená, že sme tam čakali, kým nás tam zabije. Dreli sme a makali, boli sme tam štyria, partia zvaná Tres Pedros a Darek Zaluski. Každého z nás trafili tri blesky. Tam idú plošne, nie zhora ako tu. Nič nevidíš, všade bielo, snehová búrka. Vidíš sieť ohňov.
.dobre počujeme, každého z vás trafili tri blesky?
No hej, bolelo to. Prepálilo mi to na zadku, kde som mal železo, karabíny, kombinézu. Obyčajne to vojde rukou, tá je prvá na rane, keď sa zlaňuje. A už niekade to vylezie. Je to ako keď vás kopne elektrina, vyrazí vám dych a chvíľu ste ochrnutý.
.aký to má zmysel, driapať sa do kopcov, pobudnúť na vrchole desať minút a potom ísť dole?
(Ticho.) To keby dakto vedel. Nikto nevie, prečo tam tí ľudia chodia. Mňa to baví. Je tam pekne. Výškové lezenie je utrpenie, no tých zlých dní nie je tak veľa. Možno desať, zvyšných štyridsať je veľmi príjemných. Platí priama úmera – koľko dokážeš vytrpieť, tak vysoko vylezieš.
.čo je pre vás najväčšia satisfakcia?
Keď prídem na to, že som sa odhadol dobre a to, čo som si naplánoval, som aj urobil. Tento rok mi vychádza všetko, to je výnimočné.
.hovorili ste, že lezenie sa dnes mení na športové odvetvie, čo vám nie je celkom blízke. No zároveň je to silný existenciálny zážitok na hranici života. Niektorí hovoria o viere, že ich lezenie zásadne zmenilo. Ako je to u vás?
Začal som si vážiť veci, ktoré som si predtým ani nevšimol.
.napríklad?
Červený kohútik, to je fantastická vec. Dať si chlieb s maslom a paradajkou, za to by som dal tam hore majlant. Pivko by tiež niekedy dobre padlo. Alebo sadnúť si na posteľ. Keď žijete pol roka v stane, prídete na to, aká je to bomba, obúvať si ráno ponožky posediačky.
.olympionikov prijímajú prezidenti a premiéri, sú aj finančne oceňovaní. Kto čaká a ocení vás?
(Smiech.) Poznajú ma tuto v Sigme, aj na ulici ma občas v Poprade oslovia, že mi držia palce. Raz som dostal cez JAMES finančnú dotáciu od štátu, vtedy to vychádzalo na letenku do Nepálu. Po výstupe na tri osemtisícovky v roku 2006 som dostal od ministerstva školstva asi 1 700 eur. To bolo zatiaľ všetko. A na letisku ma po prílete nečakala prezidentská limuzína, ale Marika s dcérou a prišiel za mnou do Krakova z Lodže kamarát Piotr Pustelnik, aby sme si otvorili fľašku šampusu. To mi stačí.
.čo robí horolezec, keď je doma?
Robím na záhradke. A normálne musím pracovať. Tým, že som pol roka preč, tak to tu chýba. Nie som ani rentiér, ani profesionálny športovec. Venujem sa svojej práci. So ženou robíme teambuildingové programy, bungee jumping. Na jeseň organizujeme popradský festival horských filmov. Marika postavila dom, ja som v tom čase chodil na Seven Summits, najvyššie vrcholy všetkých svetadielov, tri expedície ročne.
.zliezli ste najvyššie kopce všetkých kontinentov, máte za sebou desať zo štrnástich osemtisícoviek. Čo ešte? Zvyšné štyri?
Chcem liezť, kým budem vládať. A kde to bude, to ešte neviem. Nie je mojou métou skompletizovať celú korunu štrnástich vrcholov, hoci mám kamarátov, ktorí to dosiahli. Na svete je asi dvadsať takých ľudí. No bol som štyrikrát na Annapurne. To je nádherný kopec, z iného sveta.
.čím?
Podmienkami, počasím, tvarom, históriou. Najnebezpečnejší kopec na svete. Annapurna je stará, nevrlá, občas zlá pani. Presnejšie bohyňa, aby som ju neurazil. A ja som mal šťastie, že si ma akosi obľúbila. Prežil som tam štyri expedície a dvakrát som stál na vrchole. Bez toho, aby mi zliezol necht. Mám ju rád.
.do akej miery spoznávate život miestnych ľudí? Pakistan je jednou z najnebezpečnejších krajín na svete.
Je to jednoduché. Musím tolerovať ich zvyky. Nesmiem ich hodnotiť, komentovať. Nemám na to právo, je to ich viera, ich spôsob života. A Pakistanci sú rovní ľudia. Nepálci tiež boli, no komerčný systém amerického správania ku klientom kvôli peniazom sa tam už zakorenil. Hraný úsmev, nevieš, čo si o tebe myslia. Vyceria zuby a opakujú Yes sir, Yes sir. To Pakistanec neurobí. Ten ťa bude skúmať, nemá o tebe spočiatku názor. Buď ťa potom odmietne, alebo ťa príjme. A dá ti to najavo. Ako náš kuchár z roku 2008 Čača Alí, pred týždňom som ho stretol. Vyskočil z nákladného auta a vybozkával ma. Dohováral mi ako starý otec: Najedz sa! A nefajči toľko! Majú ma tam radi a ja ich mám tiež rád. Jeden z nich, Ghulam, mi teraz volal do štvrtého tábora. Pýtal sa: ako sa máte, chlapci? Dobre, vravíme. Idete na vrchol v noci? Dobre, budem sa za vás celú noc modliť k Alahovi. Ich správanie k cudzincom sa však zmenilo po Abottabáde, kde zabili Usámu bin Ládina. Aj ja som pre nich Američan, sú k nám dnes chladnejší.
.čo jedávate na expedícii?
Lyofizovaná strava, dám do vrecúška s práškom dve deci vriacej vody a vyskočí z toho šnicľa so zemiakovým šalátom. Vo výškových táboroch sú skvelé instatné polievočky. Jasne, že tam nebudem klohniť v ešusoch ako kedysi. Už ani ešus nenosím, takisto ako trenčiansky jemný párok s fazuľkou. Ja musím mať so sebou klobásu, slaninu a údený syr – oštiepok a parenicu. Keď je to vákuovo balené, vydrží to. Bez toho by som asi zomrel. V Pakistane jedávame placky so šošovicou a cícerom, to mi chutí aj tu doma.
.ako si financujete expedície?
Mám sponzorov. Predávam im reklamu, buď fotky, alebo čas v rádiách, sme svojím spôsobom chodiace bilbordy. Messner s tým začal. Fajn, inak by sme sa do tých kopcov nedostali. Taká expedícia stojí najmenej 20-tisíc dolárov. A za rok mám dve, tri.
.v roku 1998 ste boli jedným z dvoch Slovákov, ktorí vyniesli na Everest vlajku HZDS. Nie je už načase zniesť ju dole?
Ten príbeh je plný dezinformácií. Bola to expedícia organizovaná filmovým štúdiom Koliba, agentúrou Donar a nadáciou Kriváň. Žiadna politická strana sa spočiatku nespomínala. Boli sme mladí, naivní a radi, že ideme na Everest. Až v základnom tábore nás postavil riaditeľ Koliby a šéf expedície Ondruš pred hotovú vec – vynesiete na vrchol vlajku HZDS a kto nesúhlasí, môže ísť domov. Nefér konanie, u nás, žiaľ, bežné. Môžem všetkých ubezpečiť, že vlajka HZDS na vrchole Everestu nie je. Bola tam vlajka Slovenska. Fotka vlajky HZDS na vrchole Everestu existuje, no nikto ju nevidel.
.prečo?
Lebo sme ju nikomu neukázali. Dnes už by som sa nedal na čosi také nahovoriť, slušne by som podobné ponuky odmietol.
Peter Hámor/
Narodil sa v roku 1964 v Poprade. Alpinista a inštruktor horolezectva, ktorý má na svojom konte veľa náročných expedícií a horolezeckých výstupov doma i v zahraničí. Doteraz stál na vrcholoch deviatich osemtisícoviek, ako prvý človek v histórii vystúpil dvakrát na najnebezpečnejšiu z nich, Annapurnu, a je zatiaľ jediným Slovákom, ktorému sa podarilo vystúpiť na najvyššie vrcholy všetkých kontinentov. Je autorom knihy Koruna zeme. Je ženatý, má dcéru Luciu a syna Petra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.