Vtedy, na začiatku okupácie Iraku, tu boli vojaci z rozličných krajín, okrem iného aj pár desiatok Slovákov, ale vedľa Američanov či Britov tu boli úplne neprehliadnuteľní Poliaci. Mali tam totiž skutočné vojsko s niekoľkými tisícmi mužov, s vlastným štábom a velením a mnohých dôstojníkov, ale aj celé televízne tímy a stálych spravodajcov. Už vtedy som voči Poliakom a Poľsku v Iraku pociťoval určitú hrdosť, ktorá sa ešte zväčšila po tom, čo Spojené štáty odovzdali Poľsku velenie celého stredného Iraku.
Takisto iba v Poľsku som vždy pociťoval čosi, čo by sa dalo nazvať prirodzenou pýchou na armádu a vojenskú tradíciu národa. Poliaci vždy boli oveľa viac vojenský a bojovný národ ako Česi alebo Slováci.
Predurčovala ich na to už sama poloha Poľska, krajiny do všetkých strán otvorenej, obklopenej zväčša rovinami, ohraničenej a chránenej maximálne nejakými riekami, ak vôbec niečím. Poliaci (spoločne s Litovčanmi) vytvorili v šestnástom a sedemnástom
storočí z Rzeczpospolita najväčší štát vtedajšej Európy, od Baltu po Čierne more.
Vládli celej Ukrajine, dobyli Moskvu a niekoľkokrát si tam dosadzovali aj „svojho" cára.
A Európu zachránili pri Viedni od pokračovania osmanskej expanzie, vďaka čomu okrem iného nemáme na Pražskom hrade mešitu, ale katolícky Chrám svätého Víta.
Aj svoju nezávislosť po prvej svetovej vojne si Poliaci museli krvavo vybojovať, ak máte možnosť, choďte sa pozrieť na nový poľský film Bitka pod Varšavou 1920, ktorý vám o základoch novodobého Poľska povie viac ako meter dejepisných kníh. A aj druhá svetová vojna, tak vojna v roku 1939, ako aj Varšavské povstanie roku 1944 sú veľkým hrdinským bojom, nie len dvoma fatálnymi porážkami. Dokonca i za komunizmu bola armáda po cirkvi najváženejšou inštitúciou štátov a generál Wojciech Jaruzelski, ktorý v roku 1981 vyhlásil stanné právo a vykonal faktický vojenský prevrat, ani zďaleka nie je pre Poliakov len negatívne postavou.
To všetko a mnohé ďalšie je možno dôvodom, prečo aj dnes, keď sa v Česku, Maďarsku či na Slovensku armády prakticky rozpadli a stali sa len dodávateľmi rotujúcich pár stoviek vojakov do expedičných zahraničných misií, má Poľsko stále plnohodnotnú, silnú armádu. Stotisíc vojakov, rozpočet jedenásť miliárd dolárov, tisíc päťsto tankov, vyše stovky bojových stíhačiek a bombardérov, to sú veci, o ktorých sa môže českým, slovenským alebo maďarským vojakom len snívať.
Poľsko ako jediná krajina regiónu dodržiava záväzky voči Severoatlantickej aliancii a na obranu dáva dve percentá hrubého domáceho produktu, aj v prepočte na obyvateľa takmer dvojnásobok toho, čo Česi, Maďari, o Slovákoch ani nehovoriac.
V situácii, keď má česká armáda poslednú tridsiatku tankov, Slovensko už vlastne žiadne a Maďari sú na tom podobne, ohlásilo Poľsko obrí vojenský kontrakt na vyzbrojenie armády tisíckou najmodernejších tankov Anders vlastnej výroby aj zámer vybudovať spoločne s Nemeckom a Francúzskom vlastnú protiraketovú obranu.
Mňa ako Stredoeurópana to veľmi teší. Pretože, keď sa pozriete na mapu, tak v prípade konfliktu, napríklad s čoraz menej vypočítatelným Ruskom, by tu medzi ním a nami bolo aspoň silné Poľsko. Poľsko, ktoré poučené z vlastných dejín vie, že žiadny mier tu nemusí byť naveky a kto nechce vojnu a chce si udržať svoju nezávislosť a nepadnúť do cudzieho područia, musí byť stále vojensky v strehu. Áno, je dobre, že vzťahy medzi stredoeurópskymi štátmi sú dnes také, že na nejakú, hoci lokálnu vojnu dnes nikto nemyslí. Nemecko nie je nebezpečenstvo, ale spojenec a ani na slovensko-maďarskom pomedzí sa vlastne zase až tak veľa nedeje. Okrem iného je len ťažké povedať, ktorá z oboch armád, či skôr tá slovenská, alebo tá maďarská je ustavičnými škrtmi v rozpočte vyčerpanejšia a akcieneschopnejšia.
Ešteže tu máme tých Poliakov. Jediný národ, ktorému dochádza, že armádu môže niekedy v budúcnosti ešte čertovsky potrebovať.
Autor je redaktorom Lidových novín.
Takisto iba v Poľsku som vždy pociťoval čosi, čo by sa dalo nazvať prirodzenou pýchou na armádu a vojenskú tradíciu národa. Poliaci vždy boli oveľa viac vojenský a bojovný národ ako Česi alebo Slováci.
Predurčovala ich na to už sama poloha Poľska, krajiny do všetkých strán otvorenej, obklopenej zväčša rovinami, ohraničenej a chránenej maximálne nejakými riekami, ak vôbec niečím. Poliaci (spoločne s Litovčanmi) vytvorili v šestnástom a sedemnástom
storočí z Rzeczpospolita najväčší štát vtedajšej Európy, od Baltu po Čierne more.
Vládli celej Ukrajine, dobyli Moskvu a niekoľkokrát si tam dosadzovali aj „svojho" cára.
A Európu zachránili pri Viedni od pokračovania osmanskej expanzie, vďaka čomu okrem iného nemáme na Pražskom hrade mešitu, ale katolícky Chrám svätého Víta.
Aj svoju nezávislosť po prvej svetovej vojne si Poliaci museli krvavo vybojovať, ak máte možnosť, choďte sa pozrieť na nový poľský film Bitka pod Varšavou 1920, ktorý vám o základoch novodobého Poľska povie viac ako meter dejepisných kníh. A aj druhá svetová vojna, tak vojna v roku 1939, ako aj Varšavské povstanie roku 1944 sú veľkým hrdinským bojom, nie len dvoma fatálnymi porážkami. Dokonca i za komunizmu bola armáda po cirkvi najváženejšou inštitúciou štátov a generál Wojciech Jaruzelski, ktorý v roku 1981 vyhlásil stanné právo a vykonal faktický vojenský prevrat, ani zďaleka nie je pre Poliakov len negatívne postavou.
To všetko a mnohé ďalšie je možno dôvodom, prečo aj dnes, keď sa v Česku, Maďarsku či na Slovensku armády prakticky rozpadli a stali sa len dodávateľmi rotujúcich pár stoviek vojakov do expedičných zahraničných misií, má Poľsko stále plnohodnotnú, silnú armádu. Stotisíc vojakov, rozpočet jedenásť miliárd dolárov, tisíc päťsto tankov, vyše stovky bojových stíhačiek a bombardérov, to sú veci, o ktorých sa môže českým, slovenským alebo maďarským vojakom len snívať.
Poľsko ako jediná krajina regiónu dodržiava záväzky voči Severoatlantickej aliancii a na obranu dáva dve percentá hrubého domáceho produktu, aj v prepočte na obyvateľa takmer dvojnásobok toho, čo Česi, Maďari, o Slovákoch ani nehovoriac.
V situácii, keď má česká armáda poslednú tridsiatku tankov, Slovensko už vlastne žiadne a Maďari sú na tom podobne, ohlásilo Poľsko obrí vojenský kontrakt na vyzbrojenie armády tisíckou najmodernejších tankov Anders vlastnej výroby aj zámer vybudovať spoločne s Nemeckom a Francúzskom vlastnú protiraketovú obranu.
Mňa ako Stredoeurópana to veľmi teší. Pretože, keď sa pozriete na mapu, tak v prípade konfliktu, napríklad s čoraz menej vypočítatelným Ruskom, by tu medzi ním a nami bolo aspoň silné Poľsko. Poľsko, ktoré poučené z vlastných dejín vie, že žiadny mier tu nemusí byť naveky a kto nechce vojnu a chce si udržať svoju nezávislosť a nepadnúť do cudzieho područia, musí byť stále vojensky v strehu. Áno, je dobre, že vzťahy medzi stredoeurópskymi štátmi sú dnes také, že na nejakú, hoci lokálnu vojnu dnes nikto nemyslí. Nemecko nie je nebezpečenstvo, ale spojenec a ani na slovensko-maďarskom pomedzí sa vlastne zase až tak veľa nedeje. Okrem iného je len ťažké povedať, ktorá z oboch armád, či skôr tá slovenská, alebo tá maďarská je ustavičnými škrtmi v rozpočte vyčerpanejšia a akcieneschopnejšia.
Ešteže tu máme tých Poliakov. Jediný národ, ktorému dochádza, že armádu môže niekedy v budúcnosti ešte čertovsky potrebovať.
Autor je redaktorom Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.